Konzervatívna kritika demokracie, aj keď je svojou argumentáciou prežitá, sa vracia ako morský príliv v časoch, keď sa sled udalostí neodvíja podľa predstáv tých, ktorí uverili prísľubom vlastných ideálov. Napriek tomu, že ich sklamali ich vlastné očakávania, vinia svoje okolie. Neuvedomujú si, že sú nositeľmi iba jednej z množstva rovnocenne si konkurujúcich politických právd zápasiacich o hegemóniu.
Možno nazvať veľkých fanúšikov liberálnej demokracie „sklamanými liberálmi“ – označením, aké pre seba používali americkí neokonzervatívci? Neocons kritizovali realistov, ktorí medzinárodný systém pokladajú za prostredie anarchických, racionálnych a amorálnych štátov sledujúcich výhradne svoje vlastné záujmy. Začali deliť tieto štáty na dobré a zlé na základe určitej partikulárnej morálky, ktorú považujú za hodnú všeobecného rozšírenia.
Sledujúc rétoriku, ktorá sa v slovenskom prostredí objavila bezprostredne po posledných parlamentných voľbách a zosilnela po britskom referende (pričom prítomná tu je dlhodobo, pokiaľ ide o útoky na niektoré, najmä vekovo staršie časti elektorátu strany SMER-SD), možno badať to, ako sa veľkí podporovatelia ponovembrového vývoja a nášho kopírovania Západu v politickom a ekonomickom modeli začínajú stavať proti demokracii ako systému tvorby mocensky záväzných rozhodnutí.
Možno badať, ako sa veľkí podporovatelia ponovembrového vývoja a nášho kopírovania Západu v politickom a ekonomickom modeli začínajú stavať proti demokracii ako systému tvorby mocensky záväzných rozhodnutí.
Dopomohol k tomu pád mýtu rozhľadeného, vzdelaného a mentálne vysoko situovaného západoeurópskeho voliča, ktorý sa často dával za príklad a do protikladu k nostalgicky postsocialistickému, prízemnému a intelektuálne obmedzenému stredoeurópskemu voličovi.
Otázne je, prečo tento mýtus padol až teraz, keďže populistické politické zoskupenia a politici existujú dlhodobo aj v štátoch Západnej Európy a nie sú zďaleka marginálnymi. Zrejme preto, že prvýkrát po dlhom čase (rakúske prezidentské voľby boli v tomto zmysle tesnotkou) sa určitý segment verejnej mienky ukázal ako väčšinový v krajine, ktorá bola všetkým kladená za takýto vzor.
Konzervatívna kritika v našom prostredí
Web www.menejstatu.sk uverejnil 27. júna 2016 článok od Mareka Jakubíka, v ktorej prezentoval výroky niektorých slovenských osobností. Autor ich považuje za elity (s čím by teórie demokracie mali problém) a teší sa, že „došlo k názorovej zhode medzi libertariánmi a elitami“ o tom, že „demokracia nie je úplne dobrá“. Jakubík tu uvádza nasledujúce citáty osobností, ktorými podopiera svoju argumentáciu:
Ján Ďurovčík, choreograf, režisér: „Brexit je rukolapný dôkaz toho, že referendum je najhorší spôsob rozhodovania o akýchkoľvek záležitostiach. S pomocou týchto demokratických spôsobov sa svet rúti do záhuby. Je nemysliteľné, aby o hocijakých témach, ktoré si vyžadujú erudovanosť, rozhodoval ľud. Nič proti napríklad kuchárom, ale ako môže zmeniť politicko-ekonomický osud Európy názor kuchára z Londýna, z Westminstru alebo z nejakej village?“
Karol Lovaš, rímskokatolícky kňaz: „Demokracia má svoje úskalia. Tým najzávažnejším sú nevzdelaní a hlúpi ľudia. Briti v priamom prenose momentálne, nie príliš lichotivo, dokazujú celému svetu, ako na tom vlastne sú.“
Peter Kalmus, umelec: „Ach jaj,…po definitívnom oznámení výsledkov zásadného referenda vo Veľkej Británii je pravdepodobné, že ak sa nájde v niektorom európskom štáte politik, ktorý klamstvom, zákernosťou a iracionálnym populizmom presvedčí voličov o nádhernom živote na inej planéte, tí mu odhlasujú aj vystúpenie krajiny z planéty Zem. Časopis Zem a vek to veľmi rád podporí a doporučí.“
Martin M. Šimečka, novinár: „Je celkom možné, že ďalšia revolúcia zmetie celú jednu éru, ktorá bude v budúcnosti považovaná za zlatý vek Západu. Jej príčinou nebude hlad ani bieda, ale technologický darček menom internet.“
Podobne aj český teológ Tomáš Halík považuje referendum za cestu do pekiel. Podľa neho v ňom rozhodujú nekvalifikovaní ľudia o veciach, ktorým nerozumejú. Halík považuje priamu demokraciu za „zrúdnu“ vec, pretože sa domnieva, že k západnej civilizácii patrí parlamentná demokracia. V parlamentnej zastupiteľskej demokracii sú poverení ľudia, ktorí majú možnosť tie veci študovať, debatovať a potom urobiť kvalifikované rozhodnutie, myslí si Halík.
Dnešná konzervatívna kritika demokracie v našom prostredí vychádza podstatne viac z tradície myslenia Johna Stuarta Milla, aj keď sa často hovorí skôr o zásluhách otca konzervativizmu Edmunda Burka alebo klasických elitárov Wilfreda Pareta, Gaietana Moscu či Roberta Michelsa. Kým pre Edmunda Burka je demokracia neprijateľná, pre klasických elitárov Pareta, Moscu a Michelsa vďaka charakteristikám, ktorými sa vyznačuje politická elita, je demokracia neuskutočniteľná.
Dnes je situácia odlišná v tom, že demokraciu ako systém, princíp ľudovej suverenity si nedovolí nikto spochybniť. To plne zodpovedá pohľadu Johna Stuarta Milla, ktorý zastupiteľskú demokraciu a všeobecné volebné právo vníma pozitívne, vyzdvihuje ich kvality, no zároveň vníma, že je potrebné tento systém poistiť proti hlúposti, nekompetentnosti, kolektívnej priemernosti a skupinovému egoizmu.
Na počiatku bol John Stuart Mill
Aj keď je John Stuart Mill považovaný za priekopníka liberálneho prúdu myslenia, jedného z prvých, ktorí sa považovali za obhajcov všeobecného volebného práva a najprogresívnejších mysliteľov svojej doby, jadro jeho argumentácie v konečnom dôsledku prevzala súčasná konzervatívna kritika demokracie.
John Stuart Mill bol – rovnako ako jeho otec James a Jeremy Bentham – utilitarista. Predpokladal, že ľudia sú motivovaní získavať príjemné pocity a vyhýbať sa utrpeniu. Cieľom zákonodarstva je prostredníctvom zastupiteľskej vlády zaistiť čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí uspokojením ich osobných záujmov.
No na rozdiel od svojich predchodcov bol John Stuart presvedčený, že existujú vyššie a prízemnejšie hodnoty a že človek nepripisuje všetkým príjemným pocitom a chúťkam tú istú váhu. V jeho ponímaní užitočnosti je čítať politickú filozofiu alebo sa učiť cudzí jazyk lepšie ako sledovať futbal alebo sedieť v krčme pri pive a rozprávať si trápne vtipy. Môže to však rozoznať iba ten, kto skúsil oboje a vraj sa skúsenosťou preukázalo, že človek prirodzene dá prednosť vyššej intelektuálnej alebo kognitívne náročnejšej činnosti pred tou jednoduchšou.
John Stuart si to celé príliš zjednodušil a tým, že niektorým túžbam človeka a ľudským aktivitám priradil vyššiu alebo nižššiu hodnotu, akoby úplne opomenul, že niekto prirodzene môže prežívať nevýslovné šťastie pri pozeraní futbalu, ktorý navyše tiež môže byť vysoko intelektuálnou záležitosťou, ak ho komentuje taký Ladislav Borbély alebo chodiaca encyklopédia v podobe Marcela Merčiaka a zasa niekto iný, kto nemá talent na jazyky, môže prežívať obrovské utrpenie pri učení angličtiny.
Ak je podstatou utilitarizmu eliminácia utrpenia a maximalizácia šťastia, John Stuart Mill akoby autoritatívne určoval, pri ktorých činnostiach má človek prežívať šťastie a pri ktorých má pociťovať utrpenie, hoci ako sám píše, každý človek má na to prísť sám. Ale čo ak dospeje k niečomu inému? Bližšie k realite má preto poňatie utilitarizmu Jeremyho Benthama a Jamesa Milla, ktorý odmietli prisúdiť jednotlivým ľudským činnostiam či osobným záujmom poznateľne objektívnu vyššiu alebo nižšiu hodnotu.
Agnosticizmus v podobe absencie nejakej prevládajúcej doktríny je súčasťou dnešných demokracií, ktoré sa vyznačujú pluralizmom filozofických, náboženských, etických doktrín a životných štýlov.
Aj keď je podľa nich niekedy potrebný zásah štátu v podobe legislatívnej sankcie, aby sa egoistický záujem uviedol do súladu so všeobecným záujmom, nemôže nikto všeobecne vyhlásiť, že návšteva divadelných predstavení je užitočnejšia ako sledovanie športového podujatia, napriek tomu, že si to niekto môže súkromne myslieť. No blaho žiadneho jednotlivca nie je dôležitejšie než blaho ktoréhokoľvek druhého.
Agnosticizmus v podobe absencie nejakej prevládajúcej doktríny je súčasťou dnešných demokracií, ktoré sa vyznačujú pluralizmom filozofických, náboženských, etických doktrín a životných štýlov. Pre moderného teoretika spravodlivosti Johna Rawlsa je práve neprítomnosť určitej doktríny činiacej si nárok na univerzálnu platnosť podmienkou udržania liberálno-demokratických režimov.
John Stuart Mill po druhé
Pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi bol Mill pri obhajobe rozšírenia volebného práva presvedčený, že jestvuje spojitosť medzi právom voliť a záujmom o politiku: politické diskusie sa míňajú účinku u tých ľudí, ktorí nedisponujú volebným hlasom; ale ak nadobudnú volebné právo, začnú sa o politiku zaujímať. Tým, že sa jedinec aktívne zapojí do verejných záležitostí, osvojí si zmysel pre spoločenskú zodpovednosť a rozšíria sa mu obzory mimo rámec jeho súkromného života.
John Stuart Mill bol síce za to, aby mali volebné právo bohatí i chudobní, muži i ženy, distribúcia váhy hlasov však pre nich nemala byť rovná. Ako veľký zástanca občianskeho vzdelávania zdôrazňoval, že vzdelaným treba dať viac hlasov ako nevzdelaným, podobne hlas muža mal vážiť viac ako hlas ženy.
Keď boj za všeobecné volebné právo vrcholil, zvíťazil názor, že tí občania, ktorí doposiaľ nemohli voliť, sa naučia voliť jedine tak, že toto svoje právo budú opakovane a pravidelne praktizovať. Mill tiež veril, že tí, ktorí budú mať právo voliť, sa sledovaním politického diania a opakovaním mechanizmu volieb „naučia“ voliť. A tým že sa budú vzdelávať, stanú sa z nich občania so zmyslom pre zodpovedné rozhodovanie sa.
Lenže, čo je to „naučiť sa voliť“ a „zodpovedne sa rozhodovať“? Kto je ten, kto má byť arbitrom a posudzovať voličské rozhodovanie? Robotnícka vrstva, ktorej veľkosť a vplyv na politiku silnel, volila podľa svojich triednych záujmov, čo sa nepáčilo ani samotnému Millovi. Poukazuje na vplyv záujmov, ktoré nie sú identické so všeobecným blahom a zvlášť sa obáva nebezpečia triednych záujmov najpočetnejšej väčšiny svojej doby – robotníckej triedy.
Napriek tomu, že zastupiteľská vláda je podľa Johna Stuarta najlepšou formou vlády, má teda aj svoje slabosti. Aby neprevládol triedny záujem niektorej z tried, treba takých zástupcov, ktorí sú schopní sa postaviť nad takýto sebecký alebo partikulárny záujem. Správne voliť, je teda podľa Milla rozhodovať sa s plnou informovanosťou, vedomosťou a patričným vzdelaním, lebo iba tak je možné sa povzniesť nad svoj sebecký záujem a spoznať, čo je správne.
A to nedokážu tí, u ktorých sa prejavuje všeobecný neschopnosť, neznalosť, nedostatok cnosti, inteligencie a duševných kvalít. Mill sa obáva toho, že sa moc dostane do rúk neschopných a nevzdelaných ľudí a dokonca hovorí, že jediné vlády, ktoré disponovali nadpriemerne politickými schopnosťami a kvalifikovanosťou, neboli vlády parlamentné, ale vo svojej podstate byrokratické, či už mali formu monarchickú alebo aristokratickú.
Preukázalo sa, že ani všeobecné volebné právo, ani lepšia dostupnosť informácií v podobe tlače, ani rozvoj masmédií či povinná školská dochádza a rozvoj vzdelávacích systémov nepomohli k tomu, aby sa podarilo znížiť mieru politickej apatie.
Millovo tvrdenie, že rozšírením volebného práva a občianskym vzdelávaním sa zvýši politická angažovanosť i jej kvalitatívny rozmer, ponechal v rovine neoverenej hypotézy, ktorú zub času do základov nahlodal. Preukázalo sa, že ani všeobecné volebné právo, ani lepšia dostupnosť informácií v podobe tlače, ani rozvoj masmédií či povinná školská dochádza a rozvoj vzdelávacích systémov nepomohli k tomu, aby sa podarilo znížiť mieru politickej apatie. Ak by vedel, že táto situácia pretrvá, jeho ostatné názory nasvedčujú, že by naďalej trval na tom, aby distribúcia váhy hlasov jednotlivým občanom nebola rovná. Prial by si, aby pri kľúčových rozhodnutiach stála intelektuálna elita a odborníci, ktorí budú schopní činiť „dobré“ rozhodnutia.
Ak spojíme jednotlivé premisy Johna Stuarta Milla – hlas každého občana nemá mať rovnakú váhu, vplyv jeho hlasu sa má odvíjať od jeho vzdelania a schopností, jednotlivým záujmom a túžbam človeka je možné objektívne priradiť nižiu alebo vyššiu hodnotu, činiť rozhodnutia majú výlučne schopní a kvalifikovaní – dostávame argumenty, ktorými operuje konzervatívna kritika, keď vystupuje proti demokratickým procedúram.
Posun od negatívneho vnímania klasických konzervatívcov a elitárov k pozitívnemu vnímaniu demokracie reflektuje aj neokonzervatívna kritika (G. Sartori, S. P. Huntington). Neodmieta demokraciu, nestavia sa proti nej, nehovorí, že je nežiaduca ani neuskutočniteľná. Tvrdí ale, že demokracia sa dostala do krízy kvôli veľkej participácii ľudí, pretože sa príliš otvorila masovým požiadavkám a najmä prehnaným rovnostárskym požiadavkám. Neokonzervatívci volajú po uznaní autority založenej na kompetentnosti a kvalifikovanosti.
Pohľad na politiku, tak ako ju vnímajú vyššie menovaní kritici výsledku britského referenda, vychádza z presvedčenia, že existuje objektívne poznateľné dobro a zlo: existuje objektívne identifikovateľný pozitívny a negatívny vývoj, jasné kladné a záporné tendencie vo vývoji ľudskej spoločnosti. Kým voľba „remain“ bola pre nich dobrou voľbou, hlasovanie v prospech „leave“ bolo regresiou, krokom späť, nesprávnym rozhodnutím, ba dokonca jasným zlom, pokiaľ ide o vývoj európskej spoločnosti, integrácie a Západu ako takého vôbec.
Je však existencia demokratickej politiky podmienená dobrými a správnymi rozhodnutiami?
Demokratický platonizmus
Demokratický platonizmus verí, že správne rozhodnutia sú najlepšou cestou, ako ospravedlniť autoritu a navyše verí, že v demokracii môžu takéto rozhodnutia vznikať. Táto koncepcia demokracie je zvláštnym druhom schumpeterianizmu (J. A. Schumpeter bol významný teoretik koncepcie procedurálnej demokracie), ktorý nie je chápaný čisto ako metóda na výber politickej elity, čo je podstata proceduralizmu, ale predovšetkým ako spôsob tvorby správnych rozhodnutí.
Podľa Schumpetera voľby samy o sebe nerozhodujú o problémoch, sú čisto iba nástrojom na výber tých, ktorí budú mať ďalej verejné poverenie problémom prisudzovať rôzne priority a hľadať ich riešenia. Demokratický platonizmus verí, že tento výber nemá neutrálnu povahu v zmysle súperenia rôznych politických právd. Politický súboj vníma ako rozprávkový zápas dobra so zlom: aktérom politického súboja možno prideliť nálepky kladných a záporných hrdinov a následne podľa toho hodnotiť aj rozhodnutie voličov.
Politická deliberácia dáva zmysel, pretože veci, o ktorých sa má rozhodovať nie sú objektom vedeckej znalosti a všetky rozhodnutia sú otvorené revízii.
Grécke slovo doxa alebo latinské opinio spája v sebe dva významy: prvým je idea, ktorá je nezlučiteľná s pravdou, druhý je občiansky význam ako typ posudzovania, formulovania stanovísk. Mienenie, ako si myslel Platón, je pomenovanie názoru alebo presvedčenia, ktoré nenapĺňalo kritériá filozofickej analýzy, preto podľa neho doxa nepatrí do epistémé, teda do oblasti vedenia. Mienenie sídli v „šedej zóne“ medzi správnym a nesprávnym, pravdivým a nepravdivým.
Demokracia je pre Platóna predurčená k relativizmu preto, lebo je založená na mienení. Nespokojnosť Platóna (a ďalších) s demokraciou vyviera z toho, že demokratická politika nevytvára priestor pre epistémické – poznateľne správne či nesprávne – tvrdenia, no najmä preto, že s nimi zaobchádza tak, ako keby nemali stálu platnosť alebo nepožívali zvláštnu autoritu.
Názor nemôže generovať pravdu, hoci môže byť prekonaný jedine pravdou. Cieľ vedomosti či znalosti je prekonať to, čo je vecou názoru a prejsť k tomu, čo je vecou nespochybniteľnej evidencie. Podľa Platóna preto doxa musí byť buď transformovaná na epistémé alebo musí byť vylúčená z politickej sféry. Takto a podobne uvažujú tí, ktorí hovoria o tom, že ľudia volili nesprávne, hlasovali za poznateľné zlo alebo regres. Z pozície svojich politických hodnôt a orientácie tak tvrdiť môžu, no z hľadiska fungovania demokracie to nevypovedá nič o kvalite občianskeho rozhodovania.
Naše demokracie stoja na princípe, ktorý hovorí o tom, že rozhodnutia, ktoré sa týkajú správneho a nesprávneho, nemôžu byť predmetom hlasovania. Naopak, politická deliberácia dáva zmysel, pretože veci, o ktorých sa má rozhodovať nie sú objektom vedeckej znalosti a všetky rozhodnutia sú otvorené revízii.
To najcennejšie v demokracii
Talianska politologička Nadia Urbinati ponúka vo svojej publikačnej činnosti na prvý pohľad konvenčnú, pôsobivo jednoduchú, no v mnohých ohľadoch presvedčivú obhajobu zastupiteľskej demokracie. Podľa nej demokratické procedúry nesľubujú, že povedú k výsledkom, ktoré by boli správne na základe kritéria prekračujúceho tieto procedúry samotné, ale zaisťujú to, že rozhodnutia občanov budú vždy otvorené prípadnej revízii.
Aj keď nemôžeme preukázať, že voľby či hlasovanie vedú k nejakému žiaducemu cieľu, nemôže to byť argument pre tvrdenie, že rovná distribúcia politických práv je nezmyselná.
Princíp demokratickej distribúcie, funkcia volieb a rozhodovania sú cieľmi samy o sebe. Opakujúce sa voľby nezaisťujú to, že občania budú mať lepšie schopnosti sa rozhodovať a že opätovným volením sa občania naučia voliť. Primárnym dobrom a to, čo robí z procedurálnej demokracie koncept normatívny, sú viac samotné procedúry než výsledky a obsah politík. Aj keď nemôžeme preukázať, že voľby či hlasovanie vedú k nejakému žiaducemu cieľu, nemôže to byť argument pre tvrdenie, že rovná distribúcia politických práv je nezmyselná.
Ako znie odkaz pre tých, ktorí si myslia alebo si mysleli, že demokratické rozhodnutia sú legitímne, lebo vedú k tvorbe správnejších rozhodnutí a k správnym riešeniam? Urbinati píše, že konflikt smerovaný cez politické procedúry a inštitúcie je normou sám o sebe a nie je tomu tak pre výsledky, ktoré sľubuje. Zároveň v demokracii nesmú byť v rozpore prostriedky a ciele: nepostačuje korektný cieľ, ale férová musí byť i cesta, ktorá k nemu vedie a naopak. Platí to pre politické ciele a prostriedky, ktoré by mohli demokratické hodnoty ohroziť a samotné fungovanie demokratických procedúr by tak do budúcnosti mohlo byť znemožnené (otvorenosť politickej hry a rovnosť príležitostí, politický pluralizmus, všeobecné, rovné a slobodné voľby).
Tou najcennejšou vecou na demokracii je, že hoci nám nedáva istotu excelentných rozhodnutí, ba niekedy sa nám môžu zdať zlé a nemúdre, podstatné je, že vždy sú otvorené prehodnoteniu a zmene bez rušenia politického poriadku (t. j. bez ohrozenia našej slobody). Tieto rozhodnutia musia byť menené iba demokratickými prostriedkami, ktoré redukujú riziko znehodnotenia najväčšieho prísľubu demokracie – rovnej politickej slobody.
Foto: Ženy sa učia, ako sa volí. V pozadí plagáty vyjadrujúce podporu Franklinovi D. Rooseveltovi, Herbertovi H. Lehmanovi a American Labor Party (1935). Zdroj: International Ladies Garment Workers Union Photographs (1885-1985), Kheel Center for Labor-Management Documentation and Archives, Cornell University Library, commons.wikimedia.org
