Pokiaľ je zákaz burkín skutočne obranou sekularizmu, je treba sa pýtať, či je sekularizmus stále to, čo má progresívna ľavica brániť.
Pred niekoľkými dňami vyšiel na stránkach Nového Slova komentár Ľuboša Blahu s názvom Zákaz burkín je obranou sekularizmu. Zohľadňujúc sekulárnu tradíciu ľavicového myslenia nadväzujúcu na Marxovu recepciu Feuerbacha autor tvrdí, že zo socialistického hľadiska nie je možné nosenie burkín obhájiť, pretože sa jedná o nástroj útlaku a ponižovania žien.
Tento nástroj je podľa autora spätý s „reakčnými“ formami islamského náboženstva. Zdroje útlaku Blaha označuje za iracionálne a burkiny sú podľa neho skôr ústupkom konzervatívnym požiadavkám než emancipačným prostriedkom, ktorý by dovoľoval ženám zúčastňovať sa širšieho spektra aktivít vo verejnom priestore.
Sekularizmus, zákon a autorita
Čo je dôležité, autor vo svojom článku jasne poukazuje na to, že mu nevadia burkiny ako také, ale dôvody, prečo si ich moslimské ženy obliekajú – podľa neho sú ich motivácie zakorenené v mylnom presvedčení, že ich zahaľovanie na verejnosti je správne. Osvietený sekulárny štát (v tomto prípade mestské samosprávy zhruba 30 juhofrancúzskych miest) však má vo veciach jasnejšie a utlačovaným moslimkám uteká na pomoc nariadením, ktoré burkiny zakazuje, čím im konečne otvára dvere k akejsi pravej, skutočnej emancipácii. Na mieste je preto otázka: kedy sa presne stalo ľavicovým štandardom pomáhať ku slobode verejným ponižovaním?
Sekularizmus je historická forma prekonania jednej konkrétnej formy autority vo verejnom priestore: autority božskej, autority nebeského sveta. To však neznamená, že vďaka nemu nevznikli ďalšie formy autority. Zatiaľ čo suverénom monoteistického náboženského sveta je Boh, suverénom svetského, sekulárneho sveta je roztrieštený liberálne-demokratický štátny aparát.
Hrozbou ľavice je pád do zvláštnej formy romantického sexizmu, v ktorej náhle celá skupina osvietených revolucionárov túži pomáhať svojim súdružkám k dosiahnutiu ich oslobodenia spod útlaku tým, že im povedia, ako na to.
Dostávame sa tak k otázke suverenity štátu vo verejnom priestore: k tomu, ako štát tento verejný priestor tvorí, definuje, mení a napokon tiež ruší v momente výnimočného stavu. Možno sa s autorom nezhodneme na tom, že Foucault je teoretická autorita hodná nasledovania, ale dúfam, že obaja vidíme, ako je otázka moci vždy zároveň otázkou dohľadu nad telom a životom samotným – od možností sledovania digitálnej stopy jednotlivca alebo záznamoch o našom pohybe až po na prvý pohľad apolitické, ale v jadre bytostne ideologické praktiky formovania našich predstáv o štandardoch módy, sexuality a žiadostivosti vôbec.
Dostávame sa tak k dvom kľúčovým otázkam: komu patrí verejný priestor a aké praktiky sú v ňom povolené? Pokiaľ je vo verejnom priestore striktne uplatňovaná sekulárna autorita, potom pravdaže verejný priestor patrí všetkým, akurát s jednou výnimkou: nepatrí tým, ktorý by sa vo verejnom priestore chceli symbolicky identifikovať s inou, než sekulárnou autoritou, napríklad prostredníctvom nosenia náboženských symbolov. To je prípad francúzskeho zákona, ktorý zakazuje náboženské oblečenie na školách.
Problémom je však to, že tak, ako sekulárna autorita zasahuje ďaleko za hranice jasne vymedzeného verejného priestoru (napríklad prostredníctvom zmienených sexuálnych noriem, či digitálnym dohľadom), zasahuje náboženská autorita recipročne za hranice jasne vymedzeného súkromného priestoru. V oboch prípadoch ide skôr o moc nad životom samotným, než o nastavovanie štandardov interakcie vo verejnom priestore.
Viac, než o prekonávanie jednej formy spoločnosti nejakou emancipovanejšou verziou (Blaha totiž stavia sekularizmus do pozitívneho svetla presne na základe tejto idey histórie) tu ide o jednoduchý boj o hegemóniu, v ktorom má sekularizmus takmer všetky tromfy vo svojich rukách. Rozdiel medzi zákonom a božským nariadením je z tohto dôvodu pramalý – ide o dva konkurenčné prostriedky presadzovania ideologickej pravdy. V takomto rozložení síl by nám malo v prvom rade ísť o autonómiu od tohto ideologického duelu.
Medzi dvoma mlynskými kameňmi
Autor tvrdí: „Burkiny ponižujú ženy z iracionálnych, náboženských dôvodov.“ A čuduj sa svete, veľa racionálnych dôvodov nenájdeme ani pre obhajobu nariadenia, ktoré prinúti ženu nechať sa verejne ponížiť zvlečením za asistencie policajných zložiek. Racionálna obhajoba tohto nariadenia je konštruovaná Blahom tak, že je predsa v záujme moslimských žien nechať sa obnažiť a vymaniť sa z pozície menšiny.
Lenže moslimské ženy vychované v tých verziách islamu, o ktorých Blaha hovorí ako o reakčných, sú menšinou v dvojakom zmysle. Majú na výber medzi svojou kultúrne-náboženskou nikou, ktorá im prikazuje zahaľovať sa, a väčšinovou spoločnosťou, ktorá ich má miestami až za komplicky Daešu (ako napríklad Nicolas Sarkozy) a považuje ich konzervatívnu kultúru za smiešnu a zaostalú. Sú zatratenkyňami zeme svetskej aj nebeskej.
Veľká letná francúzska hra: 1. Skús sa spolu s pani Ickx rozhodnúť, čo si musí obliecť predtým, než pôjde von. Pozor na chyták! Nemôže vyzerať ako fľandra ani ako inflitrovaná islamistka. 2. Hádaj, kto z týchto osôb má právo rozhodnúť, čo si má pani Ickx obliecť.
Je dôležité spýtať sa, či úloha sekularizmu nie je vyčerpaná prekonaním náboženskej autority ako základu štátu v euro-atlantickom regióne. Sekularizmus možno odstránil Boha z účasti na správe vecí verejných, ale ponechal si spirituálnu auru absolútnej platnosti zákona. Nie nadarmo sa preto v Marxovom Úvode ku kritike Hegelovej filozofie práva dozvedáme okrem toho, že náboženstvo je ópium ľudstva, tiež to, že kritika náboženstva je iba predpokladom kritiky ďalších, svetských podôb útlaku a odcudzenia.
Zákaz burkín totiž odhaľuje iracionálne jadro sekulárneho štátu, v ktorom je možné konať legitímne násilie rovnakým spôsobom, ako v náboženskej komunite na základe božského zákona. Preto by sme pri probléme burkín mali viac zdôrazňovať skutočnosť, že sa týka žien, než že sa týka moslimských žien (a práve z tohto dôvodu je autorova obscénna analógia s komunitou kanibalov chybná). Nerovné postavenie žien v sekulárnej spoločnosti je snáď kvalitatívne odlišné, ale rovnako neospravedlniteľné, pretože žena je v oboch prípadoch v prvom rade sexualizovaným objektom, nie politickou aktérkou.
Romantický sexizmus a pragmatický feminizmus
Hrozbou ľavice je pád do zvláštnej formy romantického sexizmu, v ktorej náhle celá skupina osvietených revolucionárov túži pomáhať svojim súdružkám k dosiahnutiu ich oslobodenia spod útlaku tým, že im povedia, ako na to. Nemyslím si, že Blaha je sexista, ale bojím sa, aby jeho argumentácia neviedla k takémuto smutnému záveru. Ide totiž o nebezpečný postoj typický pre mnohé formálne i neformálne konverzácie v ľavicových a aktivistických kruhoch.
Prečo? Podmienkou možnosti emancipácie je prítomnosť vo verejnom priestore. Tieto podmienky sú však v sekulárnej aj náboženskej komunite diktované patriarchálnym, sexualizovaným pohľadom na ženské telo. Žena je tak objektom, ktorý sa emancipácie schopným aktérkom stáva až v momente, keď uzná tieto podmienky, medzi ktoré patrí aj vzhľad a oblečenie.
Lenže žena obliekajúca si burkiny z náboženských dôvodov, ktorá sa ocitá vo verejnom priestore sekulárnej spoločnosti, je vystavená takýmto patriarchálnym volaním po emancipácii dvojitému poníženiu – cíti zároveň stud z porušenia náboženskej aj svetskej autority, pretože jedna strana ju núti zahaliť sa a druhá rovnako násilne odhaliť sa. Priestoru pre jej vlastnú politickú iniciatívu, pre uznanie jej vlastného emancipačného snaženia, sa nedostáva ani v jednej perspektíve.
Kľúčom k rozriešeniu debaty o burkinách nie je dohodnúť sa na tom, ktorá z dvoch strán sporu pácha na ženách menej násilia. Pointou je prijať pozíciu pragmatického feminizmu, ktorý rovnocenne problematizuje náboženské formy útlaku, ako aj tie formy mocenských vzťahov, do ktorých žena vstupuje prechodom z náboženského do liberálne-demokratického, sekulárneho kontextu.
Voľba medzi náboženskou a sekulárnou autoritou je v tomto ohľade falošnou dilemou – nerieši sexualizované postavenie žien v oboch ideológiách. V oboch prípadoch, parafrázujúc Gayatri Chakravorty Spivak, nemôže podriadená žena hovoriť a konať sama za seba. Snáď by sme preto mali nechať ženy konečne na pokoji a uznať, že v otázke burkín tu ide v prvom rade o ich vlastné telo (tak ako analogicky napríklad v súčasnej poľskej debate o potratoch). A to platí rovnako pre vierozvestcov božskej aj sekulárnej autority.
Foto: Ilustračné foto (Sloboda, rovnosť, sekularizmus). Autor: Vassil, zdroj: commons.wikimedia.org
