Už po prečítaní prvých desiatok strán knihy od dvojice autorov Heath a Potter som si povedal, že vzhľadom na zaujímavé myšlienky, ktoré sa dotýkajú aj našich pomerov a sú stále aktuálne, si zaslúži recenziu.
Autori na takmer 400 stranách analyzujú tzv. kontrakultúrne hnutie. Ústrednou myšlienkou knihy je tvrdenie, že kontrakultúra vo svojich rôznych prejavoch, počnúc hnutím hippies v 60. rokoch cez punkovú subkultúru až po „culture jamming“ (subverzívna taktika v antikonzumeristickom sociálnom hnutí, odhaľujúca prejavy nadvlády ukryté v mainstreamovej kultúre a jej inštitúciách) v 90. rokoch, konzumentskú ideu kapitalizmu nijako nenapáda a neoslabuje, ale práve naopak, posilňuje.
Samotná kniha vyšla v roku 2004 (preklad a české vydanie v roku 2012) a je rozdelená na dve časti, ktoré na seba plynulo nadväzujú. Prvá časť je viac historická a teoretická, v druhej autori analyzujú najmä súčasné pomery a aktuálne otázky. Celkovo kniha obsahuje desať kapitol, pričom v obsahu na konci knihy nájdeme ich stručný opis, čo uľahčuje orientáciu. Riadny citačný aparát absentuje, čiastočne jeho funkciu nahrádzajú poznámky na konci knihy.
Kanaďania Heath a Potter tvrdia, že snaha o odlíšenie je motorom dnešného sveta. Vytvoril sa nový typ spotrebiteľa – „rebela,“ ktorý potrebuje nakupovať napr. oblečenie presne podľa svojich predstáv, aby sa odlíšil od „stáda konzumentov.“ Avšak, podporiť kúpou myšlienku sweatshop free topánok (sweatshop free je označenie produktov, pri ktorých výrobe neboli porušované práva zamestnancov, ktorí navyše dostali „spravodlivú“ mzdu) je síce sympatické, ale kapitalizmus to nijako neohrozuje. Naopak, ruka v ruke napríklad so subkultúrnym spôsobom obliekania, takáto činnosť iba kopíruje logiku kapitalistického systému.
Autori ďalej píšu, že tovarový konformizmus u väčšinovej populácie nefunguje a na mnohých príkladoch dokazujú, že úsilie o odlíšenie sa prejavuje na rôznych úrovniach, aj mimo subkultúr. Takisto platí, že mnohé tzv. podvratné veci dokáže kapitalizmus komodifikáciou „spracovať“ a vyvrhnúť v nevinnej forme, takže preň nie sú nebezpečné. Príklad priamo z knihy: „… krajne podvratné veci; fajčenie, dlhé vlasy u mužov, minisukne, punková hudba, rap, tetovanie, grafity, piercing, roztrhané oblečenie, číro, armádne topánky atď. Dnes väčšinu z toho vidíme v priemernom videoklipe Britney Spears.“ Alebo ešte jeden príklad – tričko s Che Guevarom, symbolom revolúcie pre ľavicu, sa dnes dá bežne kúpiť aj na jarmoku.
HEATH, Joseph – POTTER, Andrew. Kup si svou revoltu! Praha : Rybka Publishers, 2012, 392 s.
S myšlienkami kontrakultúry sú prepojené aj spôsoby vyjadrovania protestu, zameriavajúce sa na alternatívno-kultúrny protest a zdôrazňujúce aspekt zábavnosti, čo je však skôr kontraproduktívne. Podľa Heatha a Pottera, veľa ľudí zvolí radšej takúto zábavnú formu „boja proti systému“, ako by sa napríklad mali niekde stretnúť a riešiť „nudnú“ odborovú politiku. S nástupom kontrakultúry dostali nálepku vážnosti rôzne bizarnosti a nezmysly (alternatívna medicína, ezoterika, ufológia atď.), ktoré idú proti „mainstreamu,“ ale ich primárnym motívom je predaj a teda finančný zisk, čím v podstate kopírujú logiku kapitalizmu.
V knihe sa vyskytujú ďalšie podnetné myšlienky, napríklad veľmi dobre napísaná obhajoba potreby organizovať sa a mať určené pravidlá, prospešné pre všetkých, čo sa v niektorých hnutiach (častokrát ovplyvnených práve kontrakultúrou) môže považovať za niečo negatívne. Ide napr. o hnutie hippies či punkovú subkultúru, ktoré absorbovali svojský výklad niektorých myšlienok anarchizmu a odmietajú pravidlá ako nástroj donucovania, ktoré je podľa týchto prúdov vždy negatívne.
S autormi v mnohých veciach nesúhlasím. Kritizovať možno najmä to, že vo svojej analýze nejdú hlbšie, vo viacerých momentoch skĺzavajú do obhajoby kapitalizmu a presadzujú či obhajujú kroky parlamentnej sociálno-demokratickej politiky. Takisto som niekoľkokrát nadobudol pocit, že pri kritike či istom zosmiešňovaní nevysvetlia, prečo je daná myšlienka, resp. prístup zlý, a často nenavrhnú vlastné riešenie. Koniec koncov, samotní autori v reakciách na kritiku priznali, že isté pasáže argumentačne dostatočne nepodložili. Spomenúť treba aj to, že z knihy cítiť, že autori vychádzajú najmä zo severoamerických reálií.
Cieľom tejto recenzie je aj snaha o podnet na zamyslenie sa nad tým, akým smerom vyvíjame našu vlastnú činnosť ako jednotlivci či členovia rôznych organizácií a skupín. Možno súhlasiť s autormi, že zhruba 50 rokov kontrakultúrnej revolty zásadne neoslabilo politicko-ekonomický systém, proti ktorému sa snažila bojovať. Naopak – absorbovaním kontrakultúrnych prvkov do svojich štruktúr dokázal vytvoriť ilúziu slobody. Otázka znie, či nie je lepšie, smerovať energiu a aktivity inam. Nie k individualistickému uspokojovaniu svojho ega cez také či onaké (ne)nakupovanie, vizáž alebo stravovanie, ale k riešeniu konkrétnych problémov v práci, v škole či komunite, čím vzniká kultúra a prax hmatateľne prispievajúca k spoločenskej zmene.
Autor vyštudoval históriu a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, momentálne je doktorandom Historického ústavu na Masarykovej univerzite v Brne. Zaoberá sa vývojom a fungovaním odborov v diktátorských režimoch.
