Dokument Mira Rema o masovej kultúre sa k masám možno nikdy nedostane. Vstúpiť do oficiálnej distribúcie mu bránia niektorí z aktérov filmu, čím však Cooltúre dodali punc “zakázaného” diela. Je však naozaj taká kontroverzná?
Začnem teda rovno od podstaty – čím Miro Remo naštval Rytmusa a Majka Spirita? Naozaj netuším. Pretože, paradoxne, časti, v ktorých film “odhaľuje” postavy z tituliek bulvárnych časopisov, sú najmenej záživné, najmenej zahanbujúce a aj najmenej prekvapivé. Martin Jakubec vie nadávať, Dušan Grúň sa prihlúplo usmieva, keď mu vysvetľujú, že zaplniť 700 miest z dvetisícovej haly je úspech, raper Strapo s pár promile alkoholu v krvi nadáva na Fica, Rytmus dohovára mladej speváčke, aby bola sama sebou a neriešila hity, Majk Spirit v zákulisí predstavuje kamošovi či manažérovi dramaturgiu krstu svojho CD a k tomu ešte pár pohľadov do zákulisia príprav Paneláku či Modrého z neba. Dnes už “celebrity” odkrývajú svoje “tváre bez make-up-u” samé na sociálnych sieťach a teda nie je jasné, akú masku im to Remo vlastne strháva. Vo výsledku ide trochu sám proti sebe a použitie hviezdnych mien pripomína skôr bulvárne gesto, ktoré chce vlastne kritizovať. Navyše, vďaka kauze “Rytmus – Majk Spirit” sa Cooltúra stala súčasťou tej kultúry, ktorú si berie na pranier. Ak sa totiž raz dostane do kín a pohrnú sa na ňu masy, bude to práve preto, že o nej písali v Plus 7 dní. Zamotaný kruh?
Na javisku – za javiskom
Našťastie, film nezvlieka len šupiny slovenského šoubiznisu, ale pojem kultúry chápe v širšom význame a po úpadku pátra aj mimo svetiel reflektorov – napríklad v národných zvyklostiach, na politickom mítingu, konkurze na modelky, dedinskom koncerte či poľovačke. Až tu začína byť dokument (aspoň pre mňa) zaujímavejší a mrazivejší. Odrazu totiž nie je žiadne na javisku a za javiskom. Všetko je autentické. Výstrihy, obtiahnuté šortky a vysoké opätky pre fanynky automobilových pretekov nie sú kostýmami, ale ich skutočným oblečením. Rodičia fotia na jarmoku syna s opičkou nie na titulku Nového času, ale preto, že po tom túžia a zdá sa im to milé a normálne, že sa na slovenskom jarmoku môžete odfotiť s opičkou.
Absurdnou a dokonalou metaforou slovenskej kultúry je obraz zo súťaže krajín V4 v kopaní hrobov. Dokonca som si k podujatie spravila malý rešerš a citujem p. Vladimíra Eckera, podpredsedu Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb: “Túto súťaž sme sa rozhodli usporiadať ako medzinárodnú, pretože so štátmi V4 susedíme, dochádza medzi nimi k prevozom zomrelých. Každý z týchto štátov má iný zákon o pohrebníctve a je dobré, aby sme my vedeli o všetkých a oni o nás.“ Hroby kopali profesionálni hrobári, hodnotila ich medzinárodná porota, nechýbali víťazné trofeje a ani štáby televízie JOJ a Markíza. Všetci sa tvárili strašne vážne, hoci, údajne ani samotní hrobári nechápali, prečo sa vlastne také absurdné podujatie koná.
Hanbime sa!
Miro Remo do deja jednotlivých situácií veľmi nezasahuje. Pri samotnom nakrúcaní sa usiluje zostať nezaujatým pozorovateľom, o ktorého prítomnosti aktéri vedia, ale častokrát si ju neuvedomujú alebo na ňu zabúdajú. Vďaka tomu môže kamera zachytiť inak nevidené alebo nepovšimnuté. Neraz akoby vošiel do práve prebiehajúceho rozhovoru, no sám sa nezapája. Cieľom je čo najviac hodnoverný a objektívny záznam.
Ako autor najviac do projektu vstupuje v jeho postprodukcii. Obrazy strihá a usporadúva tak, aby absurdnosť bola ešte absurdnejšia, vyprázdnenosť vyprázdnenejšia, tragickosť tragickejšia. Vytvára paralelu medzi oslavou MDŽ strany SMER-SD a kresťanským zhromaždením (koho masy sú sfanatizované viac?), od modelky v spodnom prádle, ktorá sa s úsmevom prechádza po pódiu, hoci publikum kričí “ukáž svoju p***” to strihne na dievča stojace na betónovom stĺpiku, čakajúc, kedy ju zasiahne ľadová voda šibačov (ktoré dievča sa cíti viac ponížene?), z hip-hopového koncertu prechádza plynule do zámeru recitovania poézie v kultúrnom dome (ktorá “výpoveď “má vyššiu hodnotu?). Niekedy sa pri vyhľadávaní vizuálnych analógií pohybuje na hranici etiky, ale presne vie, aký spôsob narácie použiť, aby sme sa ako konzumenti tejto kultúry hanbili do morku kostí. Tak ako to v úvodnom monológu filmu hovorí (hoci slovami Borisa Filana) etnograf a folklorista Ján Lazorík: “Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali (…) Budeme hovoriť, že na vine vtedy boli oni, akísi neurčití oni (…) Ale my sme spolupáchatelia tohto hnusu, nie iba tí čo to píšu, vydávajú a vysielajú.”
Prológ
Cieľom filmu bolo podľa režiséra Mira Rema demaskovať slovenskú populárnu kultúru – odkryť mechanizmy jej fungovania, ukázať “celebrity” v inom svetle, s chybami, také, aké naozaj sú. Paradoxé je, že možno viac ako samotný film toho o našej kultúre demaskovali reakcie na pokus, uviesť ho do širokej distribúcie.
Nakrúcaním strávil mini-štáb necelých 60 dní a za ten čas stihol údajne zachytiť len povrch kultúrneho diania u nás. Zozbieral chuťovky z rozmanitých kultúrnych prostredí a šikovne ich vyskladal do celku, ktorý možno niekoho prefacká (a niekoho ani nie). Akokoľvek, bola by škoda, keby Cooltúra ostala len výchovným dokumentom pre školy (aktuálne sa premieta len na akademickej pôde v rámci projektu Dokument na kolesách). Mohla by sa stať solídnym prológom či podkladom k hlbšej sociologickej analýze. Alebo ku Cooltúre 2 – pretože ak toto bol iba povrch, čo sa asi deje hlboko pod ním?
COOLTÚRA
dokumentárny film, 68 min.
Réžia: Miro Remo
Kamera: Miro Remo, Ivo Miko, Jaro Vaľko
Scenár: Miro Remo, Juro Šlauka
Strih: Marek Kráľovský
Hudba: David Kollár
Zvuk: Rišo Fullek, Lukáš Kasprzyk
Produkcia: Marek Kučera
Producent: Arsy-Versy, RTVS, EHMK 2013
Distribúcia: Dokument na kolesách, DOGDOCS, VIDEOREMO
Asistent réžie: Marek Kučera
Účinkovali: Martin Jakubec, Zuzana Fialová, Ján Lazorík, Viliam Rozboril, Dušan Grúň, Ľubo Virág, Stano Skala, Lýdia Volejníčková a ďalší
Fotografie: miroremo.sk
