Globálne otepľovanie a vyčerpateľnosť prírodných zdrojov planéty – to sú aj v súčasnom kapitalizme najdôležitejšie otázky tohto storočia, otázky v záujme miliárd jednotlivcov i kolektívneho osudu ľudstva. Do riešenia týchto problémov sa vrhajú všetci liberálni kapitalisti a zástancovia etického, fair trade, humánneho a spravodlivého kapitalizmu – od hláv štátov po celebrity a samotnú vládnucu triedu. Je ale v kapitalizme ekologická udržateľnosť možná, alebo je naopak štrukturálne neschopný tieto problémy vyriešiť a predstavuje preto existenciálnu hrozbu pre životy ľudí, iných druhov a celý zemský ekosystém?
Pred necelými dvoma týždňami začala platiť Parížska dohoda, v ktorej sa väčšina krajín sveta, vrátane tých, ktoré vypúšťajú väčšinu emisií skleníkových plynov, zaviazala udržať oteplenie planéty pod dva stupne Celzia. Stalo sa tak avšak bez akýchkoľvek kontrolných mechanizmov a potrebného financovania prechodu k iným energetickým zdrojom pre predindustriálne krajiny, ktoré ešte proces prechodu na fosílne palivá čaká.
K zmierneniu globálneho otepľovania pred hranicu s nevratnými zmenami podnebia, ktorá sa empiricky nedá presne určiť, avšak typicky sa uvádza ako oteplenie o 2 °C oproti roku 1880, je potrebné udržať koncentrácie oxidu uhličitého (CO2) na hodnote 400 až 550 ppm (častíc na milión). Dnes sa koncentrácie pohybujú na úrovni 400 ppm a už i to je alarmujúce číslo. Pre ilustráciu, v predindustriálnej ére 18. storočia bola hodnota koncentrácie CO2 280 ppm. K udržaniu koncentrácie v rozmedzí 400 až 550 ppm je nevyhnutné znížiť produkciu emisií približne do roku 2050 o 90 až 95 percent. Reálny vývoj však ide opačným smerom – každý rok dochádza k zvyšovaniu svetových emisií, a to najmä v dôsledku industrializácie ekonomicky zaostalejších krajín. Okrem toho je tiež nutné zastaviť nárast emisií iných skleníkových plynov, napríklad metánu.
Politické úsilie pritom doposiaľ smerovalo najmä k zastaveniu rastu emisií v postindustriálnych západných štátoch. Tu sa ukázali veľmi obmedzené úspechy v Európskej únii, ktorá znížila ročné emisie v posledných 25 rokoch o 25 percent. K väčšine tohto úspechu však došlo tými najmenej bolestnými a najlacnejšími metódami. K takému drastickému zníženiu emisií, k akému sa štáty zaviazali v Parížskej dohode (USA, Čína, India, Brazília, väčšina Európy, latinskej Amerike, západnej Afriky), je však nutné úplne zmeniť takmer celé dnešné hospodárstvo – od dopravy cez poľnohospodárstvo, výrobu elektrickej a inej energie, až po priemysel.
Poľnohospodárstvo je odvetvie, v ktorom je teoreticky najľahšie znížiť produkciu skleníkových plynov, pretože tu emisie vznikajú najmä chovom dobytka. No reálne v tomto odvetví žiadne globálne zmeny nenastali a predpokladá sa, že v budúcnosti bude celosvetovo stále viac a viac ľudí zvyšovať svoju spotrebu mäsa. Skutočné riešenia by museli prestať spočívať v osobnej zodpovednosti a vlády by mali vytvoriť nástroje, ktoré by ľudí ovplyvnili pri voľbe – napríklad formou zdanení mäsa a mliečnych výrobkov či čiastočnom regulovaní produkcie. Týmito krokmi by ale vlády museli byť ochotné poprieť princípy voľného trhu a dopytu.
Odvetvie výroby elektrickej energie je hlavným bodom, do ktorého vkladá vládnúca trieda a zástancovia dnešného systému svoje nádeje. Čiastočné úspechy možno zaznamenať vďaka extenzívnemu štátnemu zásahu do voľného trhu. Stratou miliárd eur v odpustených daniach a grantoch bolo možné doviesť trh k dnešnému stavu, v ktorom je cena za kWh elektrickej energie z veterných a solárnych zdrojov nižšia než zo zdrojov fosílnych. Každý, kto sa však pozrie na čísla realisticky, uvidí, že nárast týchto zdrojov energie nie je dostačujúci ani len v najvyspelejšej postindustriálnej krajine. Práve v čase, keď sa tieto zdroje stali „konkurencieschopnými“ a došlo k zrušeniu štátnej podpory pre ich výstavbu, sa ich rast spomalil. Stalo sa tak v posledných troch rokoch v Spojených štátoch (kde je dnes 13 percent všetkej elektrickej energie vyrábanej z udržateľných zdrojov) a už dávnejšie v Španielsku (43 percent) a Francúzsku (19 percent, pozn.: väčšina elektrickej energie je z jadrových zdrojov, čiže neprodukuje priame emisie ale súčasne nie je udržateľná).
S plným nahradením fosílnych palív v elektrickej sieti možno počítať pri súčasnom tempe v Spojených štátoch až o dvesto rokov. Aj keby bol znovu obnovený rast a štátna podpora, nebolo by možné potrebnú kapacitu vybudovať v potrebnom čase. Je to preto, že trh sa nespráva tak, ako je v záujme každého a v záujme celej spoločnosti, ale správa sa podľa svojvôle vlastníkov, ktorí sa riadia najmä návratnosťou kapitálu. A faktom zostáva, že investori nemajú dôvod investovať svoj kapitál do obnoviteľných zdrojov v takom tempe a takom rozsahu, aby bolo možné dosiahnuť spoločenské ciele, keď existujú omnoho lepšie možnosti akumulácie kapitálu. Investičný aktivizmus rozhodne nemožno očakávať v takej miere, v akej by bol nutný k pretvoreniu energetického odvetvia, na čo sú potrebné stovky miliárd eur len v Európe.
Priemysel a doprava sú odvetvia, kde nedošlo k žiadnym citeľným úspechom a kde chýba viera pre možné zlepšenie aj medzi samotnými podporovateľmi liberálneho a zeleného kapitalizmu. K zníženiu emisií v dopravnom odvetví by bolo nutné v nasledujúcich 30 rokoch takmer úplne minimalizovať spotrebu fosílnych pohonných palív, čo by bolo možné jedine nahradením celého vozového parku lodí, lietadiel a automobilov. Za 15 rokov by mali byť všetky nové dopravné prostriedky bezemisné, aby bolo možné v ďalších 15 rokoch realisticky nahradiť ostatné stroje. Jediné náznaky niečoho takého sú pri automobiloch, aj tu sú však limitované len na iniciatívu a podporou prokapitalistických zelených aktivistov.
Všetky veľké automobilové koncerny sa v súčasnosti strategicky sústredia len na hybridné modely a aj tie vyrábajú v prakticky bezvýznamných číslach. Dôvody ležia nielen v návratnosti kapitálu, ale aj vo svojvôli vlastníkov automobilových koncernov a je otázne, či ich bude možné vyriešiť vrámci súčasného výrobného modelu. Výskum a výroba elektrických automobilov sú podfinancované a snaha pre zmenu štýlu odvetvia a znižovanie výrobných nákladov sa naskytá len v niektorých spoločnostiach. Spoločnosti ako Tesla a BYD, zameriavajúce sa na výrobu čisto elektrických vozidiel, sú schopné operovať len nerentabilne a na základe podpory aktivistických kapitalistov či štátu. V súčasnosti je podiel novovyrobených bezemisných automobilov voči tým s konvenčným motorom 1 percento, a len 0,1 percenta voči všetkým existujúcim automobilom. Jediná krajina, v ktorej sa predaj elektromobilov pohybuje na tej hranici, v ktorej by bolo možné nahradiť existujúci počet automobilov na fosílny pohon, je Nórsko, kde štát prijal neudržateľné opatrenia, odpúšťajúce dane a garantujúce viaceré privilégiá používateľom elektrických automobilov. A vrámci lodí a lietadiel sa ešte len začína s výskumom strojov, ktoré by vypúšťali menej či žiadne emisie.
Limity kapitalizmu
Na základe súčasného vývoja sa ukazuje, že bude veľmi nepravdepodobné zamedziť katastrofickému globálnemu otepľovaniu kvôli dôvodom súvisiacimi so základmi voľného trhu a kapitalistického módu výroby. V tejto súvislosti neznamená, že kapitalizmus toho nie je principiálne neschopný, ale nie je toho schopný v potrebnom tempe a časovom rámci.
Čoho kapitalizmus štrukturálne a principiálne schopný nie je, je ekologická a ekonomická udržateľnosť. Dôvody spočívajú v zákonoch kapitalistickej akumulácie, konkurencii a povahe práce. Kapitalistická akumulácia ako základný zákon kapitalizmu systém núti neustále hľadať priestor pre zväčšovanie seba samého a zvyšovanie renditov. Tomu vždy musia ustúpiť spoločenské a individuálne záujmy pracujúcich, čiže obmedzenosť prírodných zdrojov a rast miezd. Za následok má takýto systém neustálu nadprodukciu a rozširovanie odbytového trhu a spotreby na jednej strane a chudobu a krízy na strane druhej. Tým pádom skôr či neskôr povedie k vyčerpaniu všetkých prírodných zdrojov na Zemi. Nepotrebné až utopistické riešenia tohto problému by potrebovali expanziu človeka na iné vesmírne telesá, ale skôr či neskôr by kapitalizmus musel naraziť na strop, aj keby sa – a dúfajme, že sa to nestane – rozšíril za hranice slnečnej sústavy.
Sociálnu udržateľnosť by bolo možné dočasne dosiahnuť ekonomickými ústupkami, zrušením dedičného práva alebo inými štrukturálnymi úpravami, avšak nie v čase krízy, v akej sa dnes a celé toto storočie bude kapitalizmus nachádzať. Nedokázal by byť udržateľný, keďže by ekonomické a ekologické krízy spôsobovali aj krízy sociálne. Popritom krízy často rieši tým, že ničí výrobné sily vojnami a inými mechanizmami, čo sa ako sociálne udržateľné či etické rozhodne nedá označiť.
Pre individuálne záujmy väčšiny obyvateľov Zeme, pre budúcnosť ľudstva a tejto planéty, je kapitalistický systém slepá cesta a predstavuje múr, chorobu a súčasne hrob budúcnosti. V našom najlepšom záujme a najlepšom záujme života na Zemi je vzdať sa ho a prvýkrát sa rozhodnúť pre vlastný, nevynútený systém, pre systém, ktorý by nevládol svojou logikou nad ľuďmi, ale ktorý by slúžil záujmom každého človeka, jeho sebazáchovy, dôstojnosti a šťastiu. V tomto systéme by nebol hlad, nezamestnanosť, chudoba a bezdomovectvo, zabíjanie, ničenie a bezohľadné drancovanie Zeme a najmä by to nebol systém menšiny, nanútený, ale prvý demokratický a slobodný systém, spoločnosť bez všetkých chorôb, ignorancie a spoločenských zločinov páchaných organizovanými skupinami na ľudstvu. Tento systém by bol socialistickým plánovaným hospodárstvom, no s demokratickým a necentralizovaným plánovaním a namiesto dopytu by jeho základom bolo nedrancovanie prírodných zdrojov a výrobné sily, usilujúc sa o znižovanie pracovného času a miznutie role peňazí prostredníctvom priamej distribúcie tovarov. Tento systém je nevyhnutnou cestou k udržateľnosti, spravodlivosti a slobode. Buď príde, alebo nás čaká záhuba či večná diktatúra.
Zdroje:
https://www.epa.gov/ghgemissions/sources-greenhouse-gas-emissions
http://www.ofvas.no/bilsalget-i-desember/category677.html
Foto: Ilustračný obrázok. Zdroj: commons.wikipedia.org
,_1990_-_2014_(million_tonnes_of_CO2_equivalents)_updated.png){kind=link}