Prinášame vám v poradí štvrtý diel so série Žili sme v socializme: Helena. Dnes nám pani Helena porozpráva o životných pomeroch v obci pred a po druhej svetovej vojne a o svojom rodnom dome. Prajeme vám príjemné čítanie.
Životné pomery v obci pred a po druhej svetovej vojne
Po prvej svetovej vojne dedina predstavovala len hlavnú ulicu, ktorá sa tiahla od kostola vrátane Hliníkov a Kandií. Predstaviteľmi, čiže autoritami obce boli obecný richtár, popri ňom notár, farár, organista, učiteľ školy. Službu zriadenca obce vykonával bubeník.
Obec V. bola od 16. storočia vybavená farou a farským kostolom zasväteným svätému Ondrejovi. Dali ho postaviť Zichyovci. Obec ďalej dotváral kaštieľ, Julov dvor, chudobinec, stará dvojtriedna škola, Hlavná ulica, cintorín, Kandie a Hliníky (pomenovanie dvoch ulíc). Obyvateľstvo obce bolo rímsko-katolíckeho vyznania s veľkou návštevnosťou kostola. Typické pre obec bolo obliekanie sa do krojov, z ktorých všedné nosili cez pracovný deň a sviatočné, pestrejšie počas nedieľ, sviatkov i obecných slávností.
Školská dochádzka detí bola zabezpečovaná v jednoduchých a veľmi primitívnych a skromných podmienkach v prízemnej dvojtriednej ľudovej škole, postavenej v roku 1780 v lokalite ľavej strany fary za kostolom. V nej sa vyučovalo po šiestu triedu ľudovú až do roku 1930, kedy obecné zastupiteľstvo na čele s richtárom Štefanom B. dalo postaviť a odovzdalo do prevádzky novú jednoposchodovú štvortriednu školu s dvoma kabinetmi. V nej sa už povinne vyučovalo 8 tried ľudovej školy.
Nová jednoposchodová štvortriedna ľudová škola bola postavená na pozemku bývalého cintorína zo 16. storočia a primitívnej stavby chudobinca. Uprostred školského nádvoria štvortriednej školy pri vonkajšej ohrade stojí dodnes kamenný cintorínsky kríž, dávny svedok existencie cintorína. Po vybudovaní novej štvortriednej školy bol v starej dvojtriednej prízemnej škole zriadený kultúrny dom, po ňom kino, následne poštový a telegrafný úrad a v súčasnom období je budova nefunkčná, pripravená buď k asanácii alebo k rekonštrukcii ako historická pamiatka.
Vyššie ročníky tzv. meštianky sa vyučovali v C. alebo v T. Vyššie vzdelanie svojim deťom umožňovali rodiny, ktoré mali dostatočné finančné prostriedky. Nebolo ich veľa. Deťom, ktorým rodičia štúdium umožnili, museli v mieste meštianky zabezpečiť buď ubytovanie v súkromí alebo ich denne do meštianky dopravovať. Vozili ich na voze s konským záprahom a v zime na dopravných saniach. V priaznivom čase bola využívaná aj doprava na bicykli. Autobusová doprava začala fungovať až v 50. rokoch 20. storočia, čiže až po nástupe socializmu.
Sedliacky rodný dom na Podhájskej ulici
Dom, v ktorom som sa narodila, bol postavený starými rodičmi z matkinej strany – Tomášom a Angelou B. (pozn. Z. P. – ako už bolo spomenuté, všetky mená v tomto texte sú zmenené a podobnosť s reálnymi postavami je čisto náhodná). Stavali ho v 30. rokoch dvadsiateho storočia prevažne zo surovej tehly a z lacných stavebných materiálov. Po smrti babky Angely dom zdedila jej dcéra a moja matka Terézia, ktorá sa zaviazala babku dochovať i pochovať. V sedliackom dome, v jeho prístavbe som so svojou rodinou bývala ešte 8 rokov až do roku 1971, kedy sme sa presťahovali do nového svojpomocne postaveného domu na ulici Kanada I.
Sedliacky dom mojej babky (môj rodný dom), aj keď bol na tú dobu dosť rozsiahly a postavený do písmena L, bol jednoduchý a chudobný. Za dramaticky ťažkých podmienok ho postavil môj dedko Tomáš, mamin otec, ktorý si dom ani neužil, pretože v roku 1936 predčasne zomrel na vyčerpanie a tuberkulózu.
Otec matky a môj dedo Tomáš zanechal po sebe veľkú dlžobu za stavbu rodinného domu. Zo zadlženosti mohol rodinu vytrhnúť len nádejný bohatý ženích pre ich dcéru (neskôr moju matku).
Do úvahy prišiel mamin vydaj za „pošikovaného“ (vopred dohodnutého, pozn. Z. P.) ženícha z majetnej rodiny J. zo Z. Láska medzi partnermi v tom čase nebola dôležitá a ani rozhodujúca. Dôležitý bol majetok a gazdovstvo. Majetný ženích sa našiel. Bol ním mládenec Jozef J. zo Z. (môj budúci otec).
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
Foto: ilustračné http://abov.vucke.sk/
