Rozhovor s Tamásom Krauszom: „Rekonštrukcia Lenina“ mimo lží a skreslení

od Alex Anfruns

Profesor ruských dejín na budapeštianskej univerzite, Tamás Krausz, je autorom intelektuálneho životopisu Lenina. V nasledujúcom rozhovore Krausz načrtáva obraz Októbrovej revolúcie a začiatku sovietskej skúsenosti, dôsledne prezentuje súčasný význam Leninových analýz, ako aj ich limitov, bez toho, aby skĺzaval k zjednodušeniam a „povrchným teóriám“, ktoré nám bránia pochopiť túto zakladajúcu udalosť. Viac v preklade textu zo spriateleného webu Lefteast.

Alex Anfruns: Vaša kniha „Rekonštrukcia Lenina“ bráni postulát, že Leninov teoretický a politický odkaz je naďalej reálnym záujmom politických síl ľavice, a že až po zániku ZSSR dokážeme lepšie pochopiť jeho myslenie a činnosť, ktoré boli obeťami mnohých „deformácií“. Akým spôsobom vrhá váš výskum svetlo na túto otázku?

Tamás Krausz: V rokoch 1895 až 1916 Lenin analyzoval základné charakteristiky ruského a svetového kapitalizmu na historickej a teoretickej úrovni. Pokiaľ ide o podstatu jeho historickej analýzy, pochopil – a to aj dnes platným spôsobom – hlavné charakteristiky ruského historického vývoja ako – s použitím termínu G. Arrighiho – semiperiférie svetového systému. Rusko zároveň stelesňovalo takmer všetky rozpory toho systému.

Ak to zjednodušíme a zhrnieme: prejavom ruského feudálneho kapitalizmu je, že ruská buržoázia nehrá nezávislú politickú úlohu, ale podriaďuje sa cárskemu autoritárstvu. Lenin dospel k záveru, že revolučné perspektívy, ktoré sa v predchádzajúcich obdobiach otvárali pre buržoáziu Západu, sa teraz otvárajú pre robotnícke hnutie. Tieto revolučné úlohy môže uskutočniť len hnutie proletariátu a roľníckych vrstiev bez pôdy. Je možné plniť buržoázne aj socialistické úlohy, nie však v spolupráci s buržoáziou, ale v boji proti nej. Mimochodom, práve to oddeľovalo Lenina od Plechanova a menševikov, ktorí stále verili v buržoáznu demokratickú revolúciu.

Dnes vidíme, akú pravdu mal Lenin: 30 rokov po rozpade Sovietskeho zväzu sa v Rusku ešte nepresadila žiadna demokratická buržoázia. Lenin však tiež videl, že ak Rusko zostane osamotené, ľahkosť, s akou Sovieti prevzali moc, by sa mohla zvrátiť vo svoj opak: mohla by sa stať zdrojom nekonečných ťažkostí, pretože 80 percent obyvateľstva nevedelo čítať ani písať.

Leninove analýzy sú poučné aj pre semiperifériu našej doby: neexistuje iná alternatíva, len onen druhý typ socializmu, založený na sociálnej demokracii. Nie je náhoda, že mnohí ľudia nenávidia a falšujú Leninove politické a teoretické výstupy. Pomocou jeho analytickej metódy ešte aj dnes prichádzame k záveru, že údajný liberálny a demokratický kapitalizmus, ktorý je proti dnes tak rozšírenému oligarchickému kapitalistickému systému, nie je ničím iným ako čisto politickou víziou. Mimo socializmu neexistuje alternatíva k systému. Dnes sa toto posolstvo stalo celosvetovo platným.

AA: Po revolúcii vo februári 1917 fakty vyvracali postup revolúcie prichádzajúcej „po etapách“. V tejto súvislosti tvrdíte, že Lenin „až postupne pochopil praktický a vlastný význam revolučných organizácií“…

TK: Lenin si už pred vojnou uvedomil, že buržoázna demokracia nemá v Rusku žiadnu podporu: za boj za demokratické práva bolo zodpovedné robotnícke hnutie. Po februári 1917 si Lenin pri analýze konkrétnych okolností a ich rýchlych zmien čoskoro uvedomil, že sily, ktoré riadili revolúciu sa organizovali v sovietoch robotníkov, vojakov a roľníkov, okupovali a vyvlastňovali továrne a pozemky alebo opúšťali front. Práve uprostred kolapsu vojny objavili revolučné sily nástroj „triednej vojny“ vo fome systému.

AA: Lenin považoval ašpirácie na ústavodarné zhromaždenie za „ústavné ilúzie“. Akú vládu mal vtedy na mysli?

TK: Namiesto buržoáznej konštitucionalizácie a deklarácie čisto politickej rovnosti sa Lenin a boľševická strana posunuli smerom k nastoleniu sociálnej rovnosti. Boli v predvoji tohto hnutia, keď oslovil všetky zainteresované sily. Lenin, ktorý videl revolučnú situáciu, odmietol spolupracovať s politickými stranami, ktoré podporovali nadvládu založenú na kapitalistickom súkromnom vlastníctve. Namiesto toho sa snažil – pred a po Druhom všeruskom kongrese sovietov – priviesť všetky skutočne socialistické organizácie do vlády sovietov.

Skutočnosť, že k boľševikom sa pridali iba revoluční socialisti (SR) zľava, ukazuje, že pre masy zhromaždené v sovietoch bola najdôležitejšia otázka pôdy, znárodnenia, organizácie výroby a spotreby. Právna citlivosť sociálnych síl „jedinečnej“ revolúcie v Rusku (podľa vzorca Györgya Lukácsa) sa v predchádzajúcich storočiach nemohla naplno rozvinúť. Prečo by socialistickú revolúciu podporovali kapitalistické strany? Revolúcia ich nakoniec premohla…

AA: Zákaz boľševickej strany a Kornilovova vzbura viedli k záveru, že „občianska vojna sa už začala“. Lenin sa tak celé týždne pokúšal presvedčiť vlastnú stranu, že nadišiel rozhodujúci moment uchopenia moci a nemalo by to zahŕňať príliš veľa rizík. Lenin však študoval tragický výsledok Komúny vo Francúzsku a ponaučenia, ktoré z nej získal Marx. Čo motivovalo túto jeho dôveru?

TK: Lenin už v roku 1905 vedel, že v očiach roľníckych más bola oslabená „legitimita“ despotickej moci. V roku 1917 už nemala legitimitu ani dočasná vláda, pretože sa ukázala ako neschopná dostať sa z vojny alebo vyriešiť ani jedinú dôležitú otázku. Nemohli zatknúť ani Lenina… Tvárou v tvár cárskemu generálovi Kornilovovi bola evidentná prevaha „maloburžoáznej demokracie“ a robotnícko-roľníckeho revolučného tábora.

V septembri 1917 Lenin v utajení uvažoval o skúsenostiach Parížskej komúny a teórii socializmu a napísal svoje dielo „Štát a revolúcia“. Aktuálnosť socializmu pramenila zo skutočnosti, že kapitalizmus sa v dôsledku svetovej vojny zrútil a zdalo sa, že nie je schopný odolať globálnym alebo aspoň európskym revolučným iniciatívam. Základnou otázkou preňho bolo, ako vypukne „svetová revolúcia“. Gordický uzol preťal on sám, teda ruská revolúcia. Leninova analýza Ruska ako „najslabšieho článku imperializmu“ bola správna: na jeseň 1917 sa triedne mocenské pomery výrazne zmenili v prospech utláčaných tried, pretože všetka tradičná moc bola úplne paralyzovaná.

Okamžitý koniec vojny, požiadavky na rozdelenie pôdy, znárodnenie, „pôda, chlieb a sloboda“ bolo možné vyriešiť iba revolučným spôsobom. A nakoniec: zbraň bola v rukách revolučných más a ich organizácií… Bolo to „teraz alebo nikdy“…

AA: V učebniciach dejepisu je veľmi rozšírený opis „zločinca Lenina“, ktorý ho predstavuje ako obrancu násilia považovaného za revolučnú metódu, zhrnutú do pojmu „diktatúra proletariátu“. Z historiografického hľadiska však spochybňujete príklady, ktoré smerujú týmto smerom, najmä akcentujete jeho boj proti pogromom a za vzdelávanie ľudí. Môžete nám o tom povedať viac?

TK: Oficiálne učebnice dlhé desaťročia klamali. Lenin nemal konkrétnu teóriu teroru a násilia. Na jednej veci po roku 1907, keď sa prvá ruská revolúcia utopila v krvi, vždy trval: ak sa revolúcia nemôže brániť, je odsúdená na smrť. Predpokladať, že organizácia Červenej armády a sovietskej moci – uprostred oživenia kontrarevolúcie a útokov zahraničnej intervencie – mohla byť uskutočnená pokojne, je absurdná predstava.

Lenin pred októbrom práve upozorňoval na možnosť „mierovej cesty“, ale história to z programu odstránila. Čo by sa stalo, keby revolucionári odovzdali moc kontrarevolúcii? Skúsenosti z 20. storočia dostatočne ukázali, že sily kapitalizmu, od Hitlera po Pinocheta, od neokolonializmu po bombardovanie Iraku a Juhoslávie a dve svetové vojny, spôsobili národom sveta stonásobne viac násilia než ruská revolúcia za Leninovho života.

Ani hlavný problém „prechodného obdobia“ po revolúcii nemožno zredukovať na násilie, hoci je jasné, že akákoľvek štátna organizácia na „ruskej pôde“ predpokladá široké použitie sily. Hlavným problémom na začiatku nebola určitá reorganizácia výroby a prerozdelenia, ale odstránenie negramotnosti, kultúrne pozdvihnutie viac ako stovky národov a národností.

Tieto problémy boli hlavným zdrojom násilia v počiatočných fázach sovietskeho vývoja. Ako sa budovala nová byrokratická hierarchia, zintenzívňovali sa nové záujmové boje medzi inštitúciami, úradmi a lokálnym a centrálnym aparátom, čo ospravedlňovalo Leninove obavy: ak ruská revolúcia zostane osamotená, vyhliadky na socializmus sa znížia.

AA: Jedna z prebratých myšlienok, ktoré vo svojej knihe rozoberáte, je, že Leninove rozhodnutia položili základy, ktoré umožnili komunistickej strane obmedziť demokratický život v nej, čo niektorým umožňuje vytvárať následnosť medzi Leninom a pojmom „totalitarizmus“. Aké sú vaše argumenty proti tomu?

TK: V prvom rade takzvaná ‚teória totalitarizmu‘ je primitívny myšlienkový smer, ktorý vytvorili provinční propagandisti kapitalistického systému. Ak Lenina a sovietsky vývoj vtesnáme do „schémy“ tejto teórie, vynorí sa naratív o totalite, ktorý nás zbaví aj úcty k relevantným historickým faktom. Téza, že „všetky diktatúry sú si rovné“, je konceptuálne a politicky nemožná.

Okrem toho, počas leninského obdobia sprevádzal diktatúru komunistickej strany široký inštitucionálny „pluralizmus“; napríklad, každý literárny prúd mal aj samostatné organizácie. Dokonca aj v rámci komunistickej strany existovali rôzne tendencie a navzájom spolu bojovali.

Zmätok medzi leninskou a stalinskou epochou je rovnako veľkou chybou, ako keby sme si zamieňali jakobínsku diktatúru s Napoleonovou ríšou alebo Stalinovu s Brežnevovým autoritatívnym režimom. Lenin, akoby tušil následnú buržoáznu manipuláciu, sám zdôraznil, že žiadny systém nemožno opísať čisto politickými pojmami.

V diele „Štát a revolúcia“ priamo naznačuje jednotlivé obdobia, ktoré majú vyjadrovať len humanistické hypotézy. Úvaha o tom, že revolúcie sa musia brániť odhaľuje vo svetle teroristických režimov diktatúr dôstojníkov Bielej gardy mnohé. K týmto teroristickým vojenským systémom sa pripojil ruský liberalizmus v rokoch 1918 až 1921. Leninov bývalý priateľ z mladosti P. Struve, ktorý sa z „legálneho marxistu“ stal liberálom a stal sa Denikinovým „politickým poradcom“, zastával vedúcu pozíciu v teroristickom systéme.

AA: Po tom, ako čelili obrovským výzvam, ako je hladomor, občianska vojna a agresia medzinárodnej koalície krajín, čelil program prežitia revolúcie niektorým naliehavým otázkam. Lenin na jednej strane rozpracúva základy NEP-u a na druhej strane rozvíja víziu potreby uskutočniť „kultúrnu revolúciu“. Aké preventívne opatrenia bral Lenin do úvahy?

TK: NEP, nová hospodárska politika z marca 1921, ako ju sformuloval Lenin, bola „čiastočnou obnovou kapitalizmu“, pretože roľnícka a malomeštiacka väčšina obyvateľstva „nemohla existovať bez nakupovania a predávania“; Ruská spoločnosť nebola pripravená na socializmus, na sociálnu samosprávu. Obyvateľstvo, milióny robotníkov museli zvládnuť mnohé prvky občianskej kultúry, aby dokázali vytvoriť novú kultúru. Pri absencii demokratických spoločenských zvykov, metód a tradícií bolo základnou otázkou, ako udržať hegemóniu kolektívnych socialistických kultúrnych cieľov a plánov v sovietskej spoločnosti.

Na základe Leninových skúseností o tejto otázke veľa písal Gramsci. Východiskovým bodom Lenina bolo, že po vojenskom víťazstve bude možné udržať „kultúrnu hegemóniu“ len vtedy, ak sa riadenia vecí ujmú spoločenské masy, ktoré sa nezaujímajú o obnovu kapitalizmu. To bol základný rozpor revolučného systému, keďže v prostredí vtedajšieho Ruska boli zakorenené rozličné podoby násilia. Bol to režim priamej sociálnej demokracie, ktorý mohol minimalizovať význam násilia, ako čítame v „Štát a revolúcia“.

V sovietskom Rusku bolo v tomto smere veľa pokusov: komúny, družstvá, artely, sieť robotníckych divadiel a samovzdelávacích kruhov, nehovoriac o mnohých iných prejavoch ľudového revolučného potenciálu. Lenin „konštitucionalizoval“ sovietsky systém, Sovietsky zväz, podľa antirasistických a antinacionalistických politických princípov, ktorých cieľom bola právna a sociálna rovnosť všetkých národov, a vysmieval sa pokryteckému správaniu buržoáznych systémov, ktoré síce formálne odmietali právne a rasové vylúčenie – ktoré nikdy neodstránili – no denno-denne reprodukovali sociálne vylúčenie. Sovietsky historický vývoj konca 20. rokov 20. storočia sa od tejto trajektórie odchýlil z rôznych historických dôvodov, ktoré sa tiež nedajú vysvetliť povrchnými „teóriami“.

V sovietskom systéme by sme sa nemali sťažovať na nedostatok občianskej demokracie; je to nezmyselné, pretože ani jeho lídri, ani jeho stúpenci sa jej nechceli prispôsobiť. V tomto systéme boli vážne nedostatky v autonómne demokratických a socialistických formách riadenia a v tomto duchu možno kritizovať rôzne prehrešky: éra ekonomickej a sociálnej demokracie je stále pred nami, nie za nami.

Zdroj obrázku: Monthly review.org

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články