Áno, socializmus by si s koronavírovou pandémiou poradil lepšie ako kapitalizmus

Moja vízia demokratického socializmu by nebola utópia. Ale tu sú dôvody, prečo by bol lepší ako súčasný stav v normálnom aj súčasnom krízovom období. Článok Bena Burgisa z magazínu Jacobin preložil Peter Takáč.

Môjmu textu z minulého týždňa o tom, ako by mohol vyzerať životaschopný socialistický systém, sa dostalo bezpočtu reakcií, a preto som naň chcel nadviazať. Je jasné, že by sme nemali zachádzať ďaleko v tom, čo Karl Marx nazýval „písanie receptov pre kuchyne budúcnosti“. Snaha poskytnúť úplný zoznam sektorov, ktoré by boli znárodnené a ktoré by v socialistickom systéme fungovali na družstevnom princípe, by nebol rozumná.

Ak budeme mať to šťastie, že sa nám podarí prekonať kapitalizmus, tieto rozhodnutia vyplynú z neusporiadaných a náhodilých historických procesov a nie od občanov budúcich socialistických spoločností, ktorí budú konzultovať so starými článkami z Jacobinu, aby videli, čo majú robiť. Môžeme však vykonať určité jasné predpovede. A niektoré z nich by som chcel vysvetliť v súvislosti s otázkou, ktorú som dostal o tom, či by socialistický systém, v podobe akú som naznačil v Jacobine, lepšie zvládal koronavírovú pandémiu.

Výhodou vyvlastnenia kapitalistickej triedy, a tým odstránením neustáleho tlaku tejto triedy na rozširovanie trhov do všetkých sfér života, je to, že by to umožnilo občanom socialistických spoločností robiť kolektívne rozhodnutia o tom, kde sú ochotní vyrovnať sa s malým trhovým chaosom v záujme účinnej koordinácie výroby s potrebami spotrebiteľov a ktoré odvetvia je potrebné z trhu vylúčiť úplne. Bolo by prekvapujúce, keby takýto proces neviedol k znárodneniu farmaceutického priemyslu.

Už pred súčasnou krízou bolo zrejmé, že požiadavka veľkých farmaceutických spoločností na krátkodobý zisk vedie k čiastočnému zanedbávaniu výskumu, ktorý je nevyhnutný na odvrátenie katastrof v oblasti verejného zdravia. Prebiehajúca nočná mora COVID-19 je len poslednou a najdramatickejšou pripomienkou tohto odpojenia.

Po objavení sa SARS a MERS farmaceutické spoločnosti jednoducho nevenovali potrebné zdroje na výskum respiračných chorôb. To poväčšinou nie je dôsledkom zlej morálnej povahy jednotlivých tvorcov rozhodnutí. Nie je isté ani to, že by sa v tomto ohľade zlepšili farmaceutické družstvá v súkromnom sektore, pretože tieto rozhodnutia nevyplývajú primárne z rozporov medzi záujmami pracovníkov a vlastníkov. Namiesto toho je problémom to, že takéto rozhodnutia nemajú veľkú krátkodobú peňažnú návratnosť. Znárodnený farmaceutický priemysel by zasiahol oveľa lepšie.

Podobne by Spojené štáty bez kapitalistickej triedy boli schopné nielen vytvoriť našu vlastnú NHS [verejne financovaný zdravotný systém], ale tiež ju financovať omnoho štedrejšie než tú, ktorá už existuje v kapitalistickej Británii. To neznamená, že by nevyhnutne existoval dostatok nemocničných lôžok a ventilátorov na neočakávanú a bezprecedentnú krízu, ako je táto. Ich rozšírenie by bolo bezpochyby ešte potrebné. Nemuseli by sme však začať tak ďaleko od toho, kde by sme potrebovali byť, keby sme náš NHS financovali tak, ako je v súčasnosti financovaný Pentagon – s ohľadom na pripravenosť na najrôznejšie nepravdepodobné scenáre.

Podobne by samotné rozširovanie bolo oveľa jednoduchšie v krajine, kde by boli kapitáni ekonomiky už vo verejných rukách – napríklad, kde by General Motors bolo v skutočnosti „Government Motors“ [Vládne vozidlá, ale aj vo význame motory či pohony, pozn. prekl.]. Problémom by neboli ani žiadne nevyriešené problémy týkajúce sa logistiky plánovania. Dokonca aj ten zďaleka nie pružný sovietsky systém bol veľmi dobrý v masovej výrobe tankov a zbraní a nie je dôvod si myslieť, že by si plánované odvetvia v prípade masovej výroby ventilátorov viedli horšie.

Dokonca aj za súčasného systému by Biely dom mohol použiť Zákon o obrannej výrobe (DPA) na usmernenie GM, aby začal vyrábať ventilátory nonstop, no samotný fakt, že DPA vníma také rozhodnutia štátneho plánovania ako odchýlky od normy – porušenie bežných výsad kapitálu, ktoré možno odôvodniť iba dostatočne mimoriadnymi udalosťami – by pravdepodobne primäl aj oveľa kompetentnejšieho predstaviteľa akým je Donald Trump popremýšľal o tom, či niečo urobí dovtedy, kým sa kríza naozaj nezhorší.

Ak by ale bol GM Vládnymi motormi, potom by zvolení predstavitelia už v januári, keď sa zdala byť kríza obmedzená na Čínu, mohli jednoducho povedať, že to vyzerá tak, že by sme čoskoro mohli potrebovať viac ventilátorov a mohli sa mýliť v mene bezpečnosti. Koniec koncov, nikto veľmi nepremýšľa o tom, že Pentagon objedná tank, ktorý neskončí vo vojne.

Ako by pomohol trhovo socialistický súkromný sektor

Existuje veľa dôvodov domnievať sa, že súkromný sektor, v ktorom dominujú robotnícke družstvá, by bezpečnosť pracovníkov ocenil viac ako ten, ktorému vládnu tradičné hierarchické firmy. Manažéri, ktorí sa musia obávať opätovného zvolenia, by s oveľa menšou pravdepodobnosťou trvali na tom, aby podniky zostali otvorené v rizikových podmienkach. (To by platilo dvojnásobne, keby družstvá implementovali tradičnú socialistickú politiku, pochádzajúcu už od Parížskej komúny, o tom, že ktoréhokoľvek úradníka by mohli jeho voliči kedykoľvek odvolať.)

Samozrejme, že robenie správnej veci a odstavenie prevádzky dovtedy, kým nebude situácia bezpečná, by malo ekonomické dôsledky takmer pri akomkoľvek predstaviteľnom systéme. Existujú reálne kompromisy a som si istý, že aj v socialistickej spoločnosti by mala jestvovať nejaká debata o tom, kedy by bolo bezpečné výrobu opätovne otvoriť. Táto diskusia by však nebola narušená politickým vplyvom vlastníkov, ktorí nemusia osobne podstupovať riziká, ktoré požadujú od svojich zamestnancov.

Táto väčšia miera opatrnosti v súvislosti s bezpečnosťou pracovníkov by sa odrazila aj v prospech spotrebiteľov. Predstavte si, že by demokraticko-socialistická spoločnosť uzákonila ochranné príkazy štrukturálne identické s tými, ktoré teraz existujú. Družstevné reštaurácie by mohli zostať v prevádzke, ale iba na vyzdvihnutie a doručenie. Pravdepodobne by politika v oblasti práceneschopnosti, ktorú by musela schváliť pracovná sila firmy alebo jej volení zástupcovia, bola oveľa štedrejšia ako politika formulovaná manažérmi vymenovanými nezvolenými vlastníkmi – alebo dokonca taká, ktorá vyplynula z rokovaní medzi týmito vlastníkmi a odbormi zastupujúcimi pracovnú silu. To by zase znamenalo, že by ochorelo oveľa menej spotrebiteľov, ak by do roboty nastúpil kuchár s chorobou.

Navyše spoločnosť nezaťažená kapitalistickou triedou by s väčšou pravdepodobnosťou poskytla svojim občanom veľkorysú sieť sociálneho zabezpečenia. To znamená, že aj keby niektorá individuálna pracovníčka neúspešne hlasovala o tom, či by družstvo, v ktorom pracovala, malo zostať otvorené, a podľa jej osobného úsudku by bolo príliš nebezpečné ísť do práce, bol by tu oveľa menší finančný tlak na to, aby sa aj tak ukázala v práci.

A nakoniec, vyhliadky pre „nepodstatné“ družstvá, ktoré sa zatvorili z dôvodu krízy v oblasti verejného zdravia s tým, že budú môcť otvoriť neskôr, by boli lepšie ako vyhliadky na opätovné otvorenie, ktorým v súčasnej situácii čelí mnoho malých kapitalistických podnikov. Koncentrovaná hospodárska moc sa vždy a všade premieta do koncentrovanej politickej moci. Nie je preto prekvapením, že veľká časť záchranného fondu pre malé podniky – Program na ochranu mzdy – šla v skutočnosti do väčších a politicky prepojených firiem. Spoločnosť bez plutokratov by s oveľa väčšou pravdepodobnosťou poskytla pomoc družstevne vlastneným barom, reštauráciám, obchodom s potravinami atď.

Táto vízia socializmu by nebola dokonalá. Určite by to reprodukovalo prinajmenšom niektoré problémy existujúceho systému a stále by sme potrebovali silný regulačný štát, ktorý by dohliadal aj na robotníkmi kontrolovaný súkromný sektor. Takýto systém by však bol obrovským civilizačným zlepšením v porovnaní s tým, čo máme teraz, najmä počas tejto krízy.

Autor foto: Cleyder Duque. Zdroj: Pexels.

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.