O necelé štyri mesiace bude mať Francúzsko nového prezidenta. Alebo novú prezidentku: po Trumpovi a Brexite nemôžeme vylúčiť, že sa prieskumy verejnej mienky opäť nemýlia a že nacionalistická pravica Marine Le Penovej sa nepribližuje k víťazstvu.
I keby sme sa tentokrát katastrofe vyhli, je tu reálne riziko, že sa Le Penovej podarí postaviť sa do pozície jediného vierohodného súpera liberálnej pravice. Radikálna ľavica dúfa v úspech Jeana-Luca Mélenchona, ten však bohužial nie je najpravdepodobnejší.
Obe tieto kandidatúry majú jedno spoločné: problematizujú európske zmluvy a aktuálny režim vyostrenej konkurencie medzi krajinami, čo láka veľké množstvo tých, ktorí sa cítia globalizáciou odmietnutí. Medzi týmito kandidátmi sú tiež podstatné rozdiely: napriek rétorike, ktorá ľudí rozdeľuje a občas znepokojujúcim geopolitickým predstavám si Mélenchon napriek všetkému stále uchováva určitú internacionalistickú a progresívnu inšpiráciu.
Presné odpovede na tieto výzvy treba hľadať v čo najviac internacionalistickom populizme. Rizikom týchto prezidentských volieb je, že všetky ostatné politické sily a veľké médiá sa uspokoja s kritizovaním oboch kandidátov a hodia ich do jedného vreca ako „populistov“. Táto nová vrcholná politická urážka, úspešne využívaná v Spojených štátoch, kde ju zakúsil aj Bernie Sanders, zakrýva jednu podstatnú záležitosť.
Populizmus nie je nič iné ako zmätená, no legitímna odpoveď na pocit opustenosti nižších tried obyvateľstva vyspelých krajín zoči-voči globalizácii a vzostupu nerovností. Je potrebné spoľahnúť sa na čo najviac internacionalistické populistické elementy – teda na radikálnu ľavicu stelesnenú Podemosom, Syrizou, Sandersom alebo Mélenchonom, bez ohľadu na ich limity – aby sme zostavili presné odpovede na tieto výzvy, inak nacionalizmus a xenofóbia nakoniec získajú všetko.
Omyl európskej fiškálnej zmluvy z roku 2012
Bohužiaľ, stratégia, ktorú sa chystajú nasledovať kandidáti liberálnej pravice (Fillon) a centra (Macron), je čo sa týka európskej fiškálnej zmluvy z roku 2012 obranou statu quo. Nie je na tom nič prekvapujúce: jeden ju vyjednával a druhý ju aplikoval.
Všetky prieskumy to potvrdzujú: títo dvaja kandidáti lákajú zaujímavými nuansami (katolíci proti bobos), ktoré sú však napokon vo vzťahu k sociálnej otázke druhoradé. Trúfajú si stelesňovať začarovaný kruh: keď si Francúzsko znovu získa dôveru Nemecka, Bruselu a trhov, liberalizáciou pracovného trhu, znížením výdavkov a deficitu, odstránením dane z majetku a zvýšením DPH, potom bude čas požiadať našich partnerov, aby urobili ťah ohľadom uťahovania opaskov a dlhu.
Problém tohto diskurzu, ktorý sa javí ako rozumný, je, že vôbec nie je rozumný. Zmluva z roku 2012 je monumentálnym omylom, ktorý obklopuje eurozónu ako smrtiacu pascu tým, že jej bráni investovať do budúcnosti. Historická skúsenosť ukazuje, že je nemožné znížiť verejný dlh takýchto rozmerov bez toho, aby sme sa museli uchýliť k výnimočným opatreniam. S tým, že sa odsúdime na desaťročia primárnych prebytkov, ktoré vážne sťažia akékoľvek investičné kapacity.
V rokoch 1815-1914 Veľká Británia strávila jedno storočie generovaním obrovských prebytkov, aby vyplácala vlastných rentiérov a znížila obrovský dlh po revolučných vojnách (viac ako 200 % HDP). Tento nepriaznivý krok prispel k nedostatočným investíciám do vzdelávania a následnej stagnácii krajiny.
Zmierniť verejné dlhy
Medzi rokmi 1945-1955 to bolo skôr naopak – zmes rušenia dlhov, inflácie a výnimočných odvodov zo súkromného kapitálu bolo v prípade Nemecka a Francúzska tým, čo im pomohlo rýchlo sa zbaviť podobného dlhu a investovať do rastu. Dnes je potrebné urobiť to isté: nahradiť radu ministrov financií skutočnou parlamentnou komorou eurozóny pre zmiernenie dlhov. V opačnom prípade sa omeškanie investícií a pokles produktivity, ktoré možné už dnes sledovať v Taliansku, môže nakoniec rozšíriť do Francúzska a celej eurozóny (náznaky v tomto smere už existujú).
Viac prozaicky a menej nadšene sa musíme tiež ponoriť do primárok organizovaných vládnou ľavicou (volajme ju tak, keďže neuspela v zorganizovaní spoločných primárok s radikálnou ľavicou, čím jej hrozí, že sa natrvalo vzdiali od vládnutia). Je kľúčové, aby tieto primárky vybrali kandidáta, ktorý je pripravený hájiť hlbokú zmenu európskych pravidiel.
Hamon a Montebourg sa po tejto línii zdajú byť viac pripravení než Valls alebo Peillon, za podmienky, že prekročia svoju obhajobu „made in France“ i postoje k všeobecnému základnému príjmu a že sformulujú presné návrhy ako nahradiť fiškálnu zmluvu z roku 2012. Všetko ešte nie je stratené, ale je nutné konať, ak nechceme, aby sa Národný front dostal do pozície sily.
Autorom článku je francúzsky ekonóm Thomas Piketty.
Preklad podľa: politiquefrance.sk, pôvodný zdroj: lemonde.fr
Foto: Na snímke Thomas Piketty v Cambridge na prezentácii jeho knihy Kapitál v roku 2014. Autor: Sue Gardner, zdroj: commons.wikimedia.org
