Pre odlíšenie dvoch spôsobov spravovania domácnosti používal Aristoteles slová ekonomika a chremastika. Kým prvé označuje hospodárenie so spotrebnými statkami za účelom uspokojenia potrieb, druhé sa vzťahuje na neohraničené vytváranie bohatstva zo samotného obehu.
Rozdiel nespočíva vo výmene, ale v tom, že sa cieľom namiesto uspokojenia potreby stáva akumulácia. V domácnosti Európy, ako aj vo svete, došlo k posunu od správy v prospech napĺňania potrieb (ekonomika) k samoúčelnému futrovaniu vankúšov (chremastika).
Európa dnes predstavuje domácnosť, ktorej živiteľ vyčíta ostatným členom, že na nich iba dopláca. Nejde o partnerstvo krajín, ale o nezávislé krajiny zodpovedné za svoje vlastné financie. Eurozóna totiž nefunguje na zdieľaní problémov, ale iba ako obchodná únia: verejné dlhy sú oddelené, banky zodpovedajú výlučne za členské štáty a nič nebráni vytváraniu vnútorných zlomov.
V tomto sa eurozóna odlišuje od Spojených štátov. USA totiž okrem spoločnej meny disponujú mechanizmom, ktorý prostredníctvom priamych transferov či investícií prerozdeľuje prebytky do menej výkonných štátov (z Kalifornie do Arizony, z New Yorku do New Hampshire…).
Spojené štáty ostávajú jednotné preto, lebo vedia, že akákoľvek únia môže držať pohromade len vďaka vyrovnávaniu rozdielov. Čisto monetárna únia síce zaručuje deficitným krajinám prístup k likvidite, bez vyrovnávania rozdielov sa však správa ako živiteľ, ktorý má dobré zamestnanie, no so svojím zárobkom sa nehodlá deliť s rodinou, ktorá mu poskytuje zázemie.
A takáto nevyrovnanosť škodí nielen slabším, ale aj tým silnejším, pretože deficitné štáty ako Taliansko, Španielsko či Grécko nedokážu bez podpory hospodárstva vytvárať dostatočný dopyt po tovaroch výkonnejších krajín (napr. nemeckých automobiloch, liekoch, lietadlách).
Mnohí považujú dnešnú úniu automaticky za dobrú, pretože prekračuje národný štát. No zatiaľ čo demokraticky volené národné vlády nemajú moc, a zlostia sa, že to tak je, na politiku EÚ chýba dosah, pretože je riadená technokraticky.
Spomeňme si len na hlasovanie o Lisabonskej zmluve, ktoré mali Íri opakovať dovtedy, kým ju neodsúhlasia; ignorovanie referenda, v ktorom Gréci odmietli ďalšie pôžičky a úsporné opatrenia; či očierňovanie Britov po hlasovaní za odchod z EÚ.
Ako sa môžu Európania cítiť dobre, ak doplácajú na nerovné vzťahy v únii? Dokonca aj Nemecko, ktoré si svoju pozíciu udržiava vďaka viac ako dekádu udržiavaným nízkym mzdám a exportom do krajín dotovaných úvermi, trpí na slabý domáci dopyt a slabé investície.
Spoluprácu a distribúciu medzi nerovnakými ekonomikami v Európe preto už niekoľko rokov supluje Európsky mechanizmus pre stabilitu, u nás známy ako trvalý euroval. Treba však povedať, že účelom eurovalu nebolo splatenie dlhov rizikových krajín, iba presvedčenie investorov o ich solventnosti. Cieľom pomoci Grécku bolo dodať bankám odvahu k ďalším pôžičkám a, akoby mimochodom, pritom zachrániť nemecké, francúzske a britské banky, ktoré mu predtým nezodpovedne požičali.
Helénska republika totiž nedlhuje Nemecku, Slovensku či iným štátom, ale bankám. Aby sa absurdita „pomoci“ ešte podčiarkla, podľa štúdie súkromnej berlínskej univerzity ESMT išlo do gréckeho štátneho rozpočtu iba 5 % z celkovej sumy všetkých troch záchranných balíčkov.
Ani po tomto umelom vyrovnaní si však Grécko peniaze lacnejšie nepožičiava, výška dlhu sa fakticky nemení, takže si jeho splatenie popri nedôvere investorov žiada ďalšie škrty a zvyšovanie úrokov. Slovami ekonóma a bývalého člena strany Syriza Costasa Lapavitsasa sa týmito krokmi nestabilizovala ekonomika, ale cintorín, pretože v takomto stave nejde o momentálny, ale o trvalý stav bez vyhliadok.
Politika úsporných opatrení funguje iba abstraktne, pretože od jej prijatia sa dlh krajiny voči HDP značne zvýšil. V skutočnosti funguje skôr tak, akoby vám niekto poradil, že najbezpečnejší spôsob, ako schudnúť, je viac sa vyprázdňovať, než jesť. Presne takto sa politika úspor zameriava na zníženie výdajov už beztak chorého tela namiesto toho, aby sa v prvom rade prijímali živiny a premenili tuk na svalstvo.
Grécku ekonomiku je namiesto škrtov potrebné dostať naspäť na nohy prostredníctvom podpory agregátneho dopytu a zamerania fiškálnej politiky na nezamestnanosť. Je potrebné vrátiť – tých akože lenivých – Grékov do práce, pretože ak ľudia nepracujú, ekonomika upadá. Produktivita a rast pochádzajú od sekundárneho sektora, teda výroby a priemyslu, ktorý sa, mimochodom, zúžil, a nie od špekulácií.
Ak sa však tieto kroky neprijmú, môže Grécko s podporou ľudí z eurozóny odísť, a to bez strašiakov anarchie či chaosu, ktoré sa uvádzajú. Možnosť devalvácie meny môže pozitívne prispieť k skroteniu dovozu, prípadne posilneniu vývozu a cestovného ruchu. Napokon aj Česko je ekonomicky previazané s Nemeckom napriek tomu, že nemá spoločnú menu.
Foto: Ilustračné foto. Autor: Dave Brown. Zdroj: flickr.com
Článok vyšiel v denníku Pravda.