Boom mestského plánovania s obyvateľstvom dorazil aj do slovenských končín. Inšpiráciou nám môžu byť okolité štáty a ich pozitívne i negatívne príklady z praxe. Doplnkom je i vydanie príručiek, ktoré môžu byť osožnou pomôckou pri plánovaní mesta z rozličných perspektív. Na mesto však nemajú právo iba architekti či urbanisti, ale predovšetkým verejnosť, ktorá v mestách žije. Ako referovať o takýchto počinoch bez toho, aby výsledok nebol skôr medveďou službou mestskému plánovaniu než prezentáciou praktických odporúčaní?
Dobrý úmysel x konkrétne vyjadrenia
Denník N vydal článok s názvom Ako zmeniť mesto pre všetkých? Vo Viedni to dokázali, v Prahe nakreslili, Bratislava sa pripravuje. Zámerom článku bolo predstaviť publikáciu združenia Women Public Space (WPS).
Publikácia, na ktorú sa text N-ka odkazuje, má byť príručkou pre širokú plejádu odborníkov a odborníčok pre plánovanie miest. Netýka sa iba architektúry a urbanizmu, ako sa uvádza v článku, ale napríklad i sociálnych vedcov a vedkýň, rovnako tak politiky miestnych samospráv.
Zo svojej pozície výskumníčky mesta dodávam, že pokiaľ sa bavíme o tom, ako zmeniť mesto pre všetkých, na plánovanie zásahov do miest nemá právo iba odborná verejnosť. Rovnako sa týka širokej plejády ľudí, ktorí v meste žijú, nakoľko tým mesto utvárajú. Obyvateľstvo je rozmanité a tvoria ho rovnako manažéri ako i ľudia bez domova.
Stratégie prezentované WPS sú však v článku interpretované tak, že nereprezentujú podstatu publikácie WPS – férové mesto – skôr zdôrazňujú rodové stereotypy a predstavu o tom, že mesto rozhodne nie je pre všetkých. Navyše je text dopĺňaný vyjadreniami hlavnej architektky Bratislavy, Ingrid Konrád, kde nie je zrejmé a vysvetlené či a ako tieto názory ne/korešpondujú so stratégiami príručky.
Zásady Gender mainstreamingu a stereotypné interpretácie
Pražské združenie WPS sa vo svojej činnosti sústredí na zohľadnenie rozmanitosti cieľových skupín a rozličných potrieb pri využívaní verejných priestranstiev. Uplatňuje pri tom zásady Gender mainstreamingu, čo v stručnosti znamená podporu rodovej rovnosti. Táto stratégia patrí medzi nástroje, ktoré sa snaží uplatňovať Európska únia.
Gender mainstreaming konkrétne cieli na mobilizáciu všetkých všeobecných politík a opatrení špecificky za účelom dosiahnutia rovnosti, a to tak, že sa už vo fáze plánovania berú aktívne do úvahy možné účinky s dôrazom na rodovú perspektívu.
Naprieč článkom Denníka N sú prezentované konkrétne úryvky publikácie o potrebách obyvateliek i obyvateľov miest. Vyjadrenia a interpretácie v článku typu ženy potrebujú osvetlené priestranstvá alebo dievčatá potrebujú neohradené ihriská, lebo sa boja, sú problematické.
Ako správne uvádza jeden z komixových príbehov, použitých v publikácii WPS, neboja sa iba ženy, rovnako je strach vlastný mužom. Muži či chlapci sa však so svojimi obavami či strachom z verejných priestranstiev budú zverovať a prezentovať v oveľa menšej miere. Naše správanie a odlišné vnímanie (i verejných priestranstiev) však nevychádza z nejakej prirodzenej biologickej odlišnosti mužov a žien. Dôvodom sú očakávania a predstavy spoločnosti plynúce z rodových stereotypov.
Téma strachu žien vo verejných priestranstvách lemuje celý text a zabúda na to podstatné. Témou totiž nemá byť ďalšie šírenie stereotypov o „slabom“ a „silnom“ pohlaví, hlásaním o tom, že ženy sa boja. Témou má byť problematika ohrozenia vo verejných priestranstvách, teda že ženám i mužom vo verejných priestranstvách môže hroziť riziko nebezpečenstva a má byť vysvetlené ako toto riziko riešiť.
Rovní a rovnejší?
Za problematickú považujem i líniu komentárov architektky Konrad, ktorá napríklad zdôvodňuje prehodnocovanie umiestnení lavičiek: “Prehodnocovali sme napríklad aj užívanie lavičiek na ležanie ľuďmi bez domova a z pravidelného pozorovania sme zistili, že lavičky osadené na okraji námestí alebo predpolí budov pri chodníkoch, na ktorých parkujú autá sú týmito skupinami najviac obsadzované, pretože sú opticky skryté. Ďalší dôvod dostať autá z chodníkov v takýchto lokalitách.”
A ako tým vytvoríme mesto pre všetkých? Alebo si máme vyjadrenie vysvetliť tak, že človek bez domova, by skrátka mal zostať doma a nepoburovať svojou existenciou verejnosť?
Takéto riešenia totiž celkom popierajú inkluzívne mesto, ktoré by si v praktikovanej politike uvedomovalo, že súčasťou urbánneho prostredia sú nielen navoňaní a úspešní, ale rovnako tak marginalizovaní. Naopak, takéto riešenia vedú k posilňovaniu moci elít a ich sily pri vytvorení priestranstiev, ktoré sú určené len vybraným sociálnym skupinám.
Pre koho je verejný priestor určený?
Pokiaľ má byť mesto iba pre elity, či konkrétne sociálne skupiny, ktoré nás vo svojom pohodlí nevyrušujú, stačí pokračovať v uplatňovaní moci pri dohliadaní nad tým, kto do verejného priestoru (fyzického i diskusného) vstupuje. Ak nás však predsa zaujíma mesto pre všetkých, či férové mesto, dôležité je prehodnotenie toho, čo vlastne verejný priestor znamená a čo ho definuje. Priestor nie je vytváraný absenciami, napríklad chýbajúcou zeleňou, ale tým, čo ho napĺňa.
Zdieľaný priestor potom nie je iba vecou urbanistických a dopravných úprav, kedy upravíme ulice tak, aby medzi chodníkom, cestou a cyklopruhom neboli zábrany. Takýto priestor je priestorom spoločným, vytvára prostredie pre širokú plejádu jeho užívateľov. Nie je vylučujúci.
Pokiaľ chceme vytvárať inkluzívne mesto, nemôžeme súčasne šliapať po právach sociálne slabých skupín. Súčasné návrhy riešení mestského plánovania by nemali byť iba módnym trendom, z ktorého je možné vyťažiť politickú popularita. Mechanizmy mestskej spoločnosti nefungujú schematicky. Naopak, nehostinnosť verejných priestranstiev, ktorú môžeme vnímať i v Bratislave, je dôsledkom medziľudských vzťahov nás všetkých, nie jednej vybranej sociálnej skupiny, napríklad tých, ktorí sú označovaní za „neprispôsobivých“.
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: istockphoto.com
