Pojem inakosť vyjadruje strach z niečoho, čo je doslova zmyslami nemožné zachytiť, strach z abstraktných „Ich“. „Oni“ sú tí, ktorí nás nejakým veľmi nekonkrétnym spôsobom ohrozujú a sú nám v pätách na každom kroku. Bojíme sa „Ich“, môžeme dokonca pociťovať odpor, ktorý je umocnený mediálnymi arénami – najmä alternatívnymi zdrojmi informácií. Sú to „krvilační“ muslimovia, „nebezpeční“ homosexuáli – zvláštni „psychopati“ s kultúrnymi zbraňami v rukách, ktorých cieľom je podkopať to naše bezpečné a známe. Strach z neznámeho nie je ničím novým. Človek je schopný báť sa takmer hocičoho, čomu nerozumie. Bojíme sa „Ich“ jednoducho preto, že sú iní. Iní ako my, iní ako naši blízki – sú mimo našej bezpečnej zóny, v ktorej hľadáme oporu a istotu. Práve v tomto bode tkvie podstata hraníc inakosti. Inakosť je pre nás zároveň niečím známym, pred čím sa však snažíme brániť. Na pomedzí inakosti a toho „nášho“ leží čosi viac než len to, čo nepoznáme. Pokúsim sa preto popísať tie bariéry, ktoré nám často bránia vo výhľade do množstva odlišných svetov inakosti.
Inakosť a sociálna identita
Poznatky o našej identity získavame v prvom rade zo strany druhých, s ktorými sme v každodenných kontaktoch. Je ale možné aby tí druhí nejakým spôsobom, aspoň čiastkovo, vytvárali to čím sme – alebo presnejšie povedané, budovali našu identitu? Odpoveď bude zrejme niekde uprostred. Človek naberá vedomie toho, kým je, z dvoch zdrojov: od tých, s ktorými žije, s ktorými sa dostáva do každodenných interakcií. Práve vďaka tejto reflexii, podobne ako pri odraze v zrkadle, dostáva spätnú väzbu toho, za čo alebo za koho ho považujú iní, a čiastočne si tento obraz zvnútorňuje. „Druhý je potrebný pre moju existenciu, rovnako tak aj pre moje sebapoznanie“, píše Sartre vo svojej prednáške „Existencializmus je humanizmus“. Človek však tiež rozhoduje o tom, čo je a kým je, a taktiež o tom, čo sú alebo kto sú „tí druhí“. Preto druhý zdroj vedomia a vytvárania seba samého môžeme nájsť v osobnostnej charakteristike – v špecifickom, individuálnom pohľade na svet a spoločnosť. Tieto dva „mantinely“ však v konečnom dôsledku nie sú v rozpore – dopĺňajú sa, navzájom sa prehlbujú – a nakoniec, vytvárajú spoločenské systémy tak, ako ich poznáme.
Sartre tvrdí, že „človek iba je, a to nielen taký, za akého sa považuje, ale je taký, akým byť chce a za akého sa považuje potom, čo už existuje, akým sa chce stať po onom načiahnutí sa k existencii; človek je takým, akým sa urobí.“ Ide o silnú formu subjektivity. „Človek bude predovšetkým tým, kým sa rozhodol byť.“ Z obrovského balíka možných volieb sa rozhodne práve pre tú možnosť, s ktorou sa najväčšmi stotožňuje – a to na základe predchádzajúcich poznatkov, skúseností atď. Predstavy o predurčenom osude človeka – tak ako ich nájdeme v radikálnom kalvinizme alebo v islame sa ťažko zlučujú s realitou moderného sociálneho a politického prostredia. Samotný argument predurčenosti sa napokon dá chápať stále len ako určitý druh rozhodnutia (odvolávanám sa na predurčenie či osud len spätne zdôvodňujeme svoju voľbu). Podobne premýšľa aj filozof mysle Daniel Dennet, keď v diele Druhy myslí – k pochopeniu vedomia hovorí, že „činy a udalosti, o ktorých môžeme hovoriť, a dôvody pre ne, sú naše, pretože sme ich urobili my – a pretože oni urobili nás. To, čím sme, je ten konateľ, o ktorého živote môžeme hovoriť. Môžeme to hovoriť niekomu inému a môžeme to hovoriť aj sebe.“
Dennet tento stav sebauvedomovania a zároveň vytvárania samého seba ilustruje na nasledujúcom príklade – „Predstavte si kaviarenského čašníka v Sartrovej diskusii ‚zlej viery‘ v Bytí a ničote, ktorý je celý pohltený premýšľaním, akým spôsobom vykresliť seba samého ako čašníka. Toto robíme my. Toto sme my.“ Jednoducho, my sme tí, ktorí sa snažia zmysluplne opísať svoju existenciu – a to nielen existenciu v sociálnom zmysle – ale existenciu ako takú. Čo som? Alebo kým som? Zmysel týchto otázok, ak vôbec nejaký existuje a ak ho vôbec chceme či musíme hľadať, tkvie nakoniec vždy v našom opise nás samotných – respektíve v našich predstavách o nás.
Inakosť v politickom zmysle
Ak by bolo možné experimentovať pri skúmaní identity, a mohli by sme vymazať vedomie o všetkých väčších skupinách (národoch, spoločnosti, spoločenstvách apod.), ostali by nám atomizovaní ľudia a priepastné rozdiely by sa ukazovali ako tie, ktoré odlišujú jednotlivcov navzájom. Atomistický prístup vytvára hranice medzi všetkými ľuďmi navzájom – metaforicky povedané – „jeden atóm síce naráža do atómu iného“, avšak pri momente „nárazu“ sa vzájomné interakcie končia, čo problematizuje vytváranie akejkoľvek formy kooperácie. Týmto spôsobom vytvárame nespočetné množstvo hraníc, ktorých preklenutie je len veľmi náročné (ak je vôbec možné).
Moja identita je zároveň mojím súkromným vlastníctvom – nevzťahuje sa na pojem identity alebo identity sociálnej skupiny vo všeobecnosti – ide o konkrétny, nezávislý faktor. Nezávislosť a individualita nie sú niečím, čo by bolo potrebné odmietnuť, avšak jej prehlbovanie, ktoré sa odzrkadľuje v tvorbe stále nových hraníc vedie k maximalizácii snahy o uspokojovanie egoistických potrieb. Identitu v určitej spoločnosti alebo kultúre potom tvoria milióny odlišných, oddelených menších osobných identít. V takomto prípade neexistuje spájajúci prvok – a to nielen na úrovni národa, ale ani na úrovni kozmopolitnej príslušnosti k ľudskému druhu.
Inakosť v politickom zmysle môžeme chápať ako bod, v ktorom sa stretáva niekoľko odlišných svetov naplnených rôznymi preferenciami a predstavami o živote. Toto stretávanie v politickom kontexte vytvára problémy spojené so snahou o emancipáciu v priestore, v ktorom sa tieto odlišné svety pretínajú. Emancipáciu je pritom možné vnímať ako vyrovnávanie pozícií a zrovnoprávňovanie jedných s inými. Až v takom politickom priestore, v ktorom je inakosť zrovnoprávňována s tým „našim“ (známym), je možné hovoriť o snahách smerujúcich k jej akceptácii a tiež vzájomnej spolupráci medzi jednotlivými skupinami. Táto spolupráca by neskôr mohla viesť ku skvalitňovaniu spoločného životného priestoru.
Inakosť a univerzalita
Ďalším aspektom je definícia jednotlivých kategórií sociálnych skupín. Človek k tomu, aby mohol uvažovať napríklad o odlišnosti medzi jednotlivými skupinami, potrebuje určité definičné štruktúry. Jednoducho, vieme si predstaviť (aspoň abstraktne) čo znamená byť súčasťou LGBTI kumunity alebo komunity Židov, Arabov atď. pretože sami sme súčasťou nejakej špecifickej komunity – či už kultúrnej, náboženskej, etnickej, sociálnej alebo inej. Univerzalistický prístup považuje všetky skupiny za rovnocenné – nezávisle na akejkoľvek príslušnosti daného človeka alebo skupiny.
Dôraz je kladený napríklad na kozmopolitnú príslušnosť k ľudstvu ako takému, alebo na štátnu príslušnosť. V prípade dôrazu na štátnu príslušnosť je človek považovaný v prvom rade za občana, a je potrebné k nemu pristupovať zo strany štátu bez akýchkoľvek rozdielov. Dosiahnutie univerzality sa stáva len jedným z náročných cieľov politickej a sociálnej reality – ide o ďalší z množstva politických a sociálnych projektov. Český filozof Pavel Barša v tomto zmysle zdôrazňuje, že ku skutočnej univerzalite sa dopracujeme iba vtedy, ak sa budeme snažiť o rozmazávanie hraníc medzi „my“ a „oni“, miešanie, kríženie a rovnako o presah vonkajšieho do vnútorného a naopak. Ide teda o náročný proces, ktorý vrcholí v snahe o vzájomné porozumenie a prepájanie jedného (toho známeho) s odlišným.
Foto zdroj: http://oliviamcgilchrist.com/otherness/