Do slovenských kín sa v týchto dňoch dostala novinka z dielne režisérky Ivety Grófovej, inšpirovaná úspešnou knihou spisovateľky a výtvarníčky Moniky Kompaníkovej.
Film Piata loď je umelecky pojatou mikrosondou do života mladého dievčaťa, ktoré sa ocitlo v sociálne patologickom rodinnom prostredí. Jej matka Lucia (Katarína Kamencová) ju porodila ako šestnásťročná a dieťa jej bolo vždy na príťaž. Obklopuje sa pochybnými indivíduami, často opúšťa byt, dcéru Jarku (Vanessa Szamuhelová) zanedbáva po emocionálnej aj materiálnej stránke. Základným heslom ich spolunažívania je „Nerob problémy, lebo ťa nebudem mať rada“ a „Nevolaj ma mama ale Lucia – najlepšie kamošky“. Lucia nad budúcnosťou neuvažuje. Keď nevie, ako ďalej, sleduje „znamenia“ a tie svojsky interpretuje. Žijú spoločne so zatrpknutou a ťažko chorou starou mamou, ktorej manžel počas normalizácie tajne emigroval do Rakúska. Film sleduje hlavnú dejovú líniu knihy, pričom niektoré vrstvy z príbehu vypadli. Ako sa vyjadrila režisérka v rozhovore pre Pravdu: „Z knihy bolo treba jednotlivé motívy a situácie povyberať pinzetou, niektoré sme sami vymysleli a filmový príbeh tak poskladali nanovo.“ Nebolo to na škodu.
V jednej z vynikajúcich scén, odohrávajúcich sa na pláži, sa Jarka pokúša upútať pozornosť koketujúcej matky nebezpečným skokom do vody z vysokého mostíka. Po dopade zostáva nehybná. V niekoľkometrovej hĺbke sa pri pomyslení na Luciu rozpláva smerom k hladine. Po vynorení okamžite hľadá uznanlivé alebo bojazlivé pohľady matky. Márne. Lucia medzitým aj so svojimi kumpánmi odišla a o Jarku nejaví žiadny záujem. Emočnú deprivácia Jarka zaháňa osamotenými hrami, starostlivosťou o zvieratá a kamarátstvom s Kristiánom.
Jednou z mála scén, pri ktorej vidíme Jarku šťastnú, je spoločný tanec s Luciou. Bohužiaľ za trpkej kulisy tvorenej opitými a potetovanými indivíduami, ktoré neváhajú z bujarej párty s Luciou odskočiť aj do Jarkinej postele. Útočiskom sa pre ňu stáva zanedbaná záhradná chatka, zdedená po babke.
Pomyselným pokusom o prerušenie línie disfunkčných medzigeneračných vzťahov je vrcholná zápletka, v ktorej sa Jarka ujíma zanedbávaných dvojčiat. Starostlivosť, ktorej sa jej nedostáva doma, sa snaží intuitívne venovať dvojičkám. Pomáha jej pri tom Kristián, ktorý taktiež utiekol od materiálne zabezpečených, no veľmi úzkostlivých a autoritatívnych rodičov. V bezvýchodiskovej situácii sa deti uchyľujú k imaginácii a fantáziám.
Kameramanka Denisa Buranová, vychádzajúca z dokumentarizmu, mala neľahkú úlohu vizualizovať strojovo presný, no pritom poetický jazyk Moniky Kompaníkovej. Výsledný efekt je za použitia ručnej kamery príjemný, s viditeľnou snahou priblížiť sa detskej perspektíve. Hlavné úlohy stvárnené amatérmi pôsobia autenticky, taktiež aj vedľajšie postavy. Atmosféru vynikajúco dotvárajú interiéry bytu, v ktorom „rodina“ žije, ako aj chatka situovaná do hustého lesa.
Film o tých, ktorí naň nikdy do kina nepôjdu, by nemal byť hodnotený len ako umelecké dielo, ale aj ako naliehavá sociálna výzva. Príbehy, ako ten Jarkin, sa nenachádzajú v štrukturálnom vzduchoprázdne, v ktorom si vystačíme s morálnymi odsúdeniami, ale sú súčasťou dramatickej transformácie posledných desaťročí, ktorá má aj svojich porazených. Po ťaživom závere filmu môžeme teda uvažovať nad tým, ako sa priblížiť k dobre usporiadanej spoločnosti, v ktorej bude príbehov ako tých Jarkinych čo najmenej.
Oficiálna stránka: http://filmpiatalod.sk/
Foto: Piata loď. Zdroj: www.filmpiatalod.sk, Denisa Buranová
