Jednou z alternatív pre ďalšie smerovanie ľavice je zdôrazňovanie ľudskej prirodzenosti v koncepte Darwinovskej ľavice, tak ako túto paradigmu načrtol filozof Peter Singer v knihe s rovnakým názvom. Darwinovská ľavica sa výrazne líši od sociálneho darvinizmu, ktorý je doménou niektorých pravicových prúdov, a ktorý používa pojmy prírodný výber a prežitie najschopnejších ako analógiu v ľudských spoločnostiach. Na druhej strane Darwinovská ľavica pracuje s predpokladom, že dôraz na ľudskú prirodzenosť so sebou prináša tiež snahu o dosahovanie čo najlepších dôsledkov našich rozhodnutí pre celú spoločnosť, nielen pre jednotlivca. Ide o zaujímavý a podnetný pohľad, ktorý prispieva k debatám o vývoji ľavicového myslenia – preto sa pokúsim zhrnúť najvýraznejšie postrehy, s ktorými Singer prichádza. Okrem toho pozornosť zameriam aj na niektoré faktory, ktoré úzko súvisia so vzťahom medzi evolučným a ľavicovým myslením.
Ľavica a ľudská prirodzenosť
Peter Singer zdôrazňuje, že koncept Darwinovskej ľavice sa zameriava na nahradenie utopistických ideálov v ľavicovom myslení prostredníctvom hľadania realistických pohľadov na to, čo je naozaj možné zmeniť a dosiahnuť. Problém pre ľavicu nastáva v bode, ktorý hovorí o ľudskej prirodzenosti. Ľavicové myslenie vychádza z viery v možnosť tvarovania a zdokonaľovania ľudskej prirodzenosti. To by jednoducho znamenalo, že človek môže prekonať svoje prirodzené predispozície a stať sa v určitom zmysle „lepším“ – teda schopnejším výraznejšie kooperovať s inými ľuďmi a zároveň sa starať vzájomne o svoje potreby. Singer však sen o možnom zdokonalení človeka radikálne zavrhuje a dokonca ho považuje za výraznú bariéru k ceste za Darwinovskou ľavicou.
Ak chceme uvažovať o takejto forme ľavice, musíme tiež zavrhnúť predstavu o „nepopísanej“ mysli človeka. Znamenalo by to uznanie toho, že sme skutočne v určitom zmysle biologicky determinovaní. Naše spoločenské, politické a ekonomické systémy sú preto podľa tohto prístupu postavené na biologickom základe, alebo biologickom dedičstve, ktoré ich konečnú podobu formujú. Biologické a evolučné predispozície človeka síce nie je možné poprieť, otázne však je či sa Singer nevydal cestou priveľkej biologickej „jednorozmernosti“ pri vysvetľovaní pôvodu a smerovania ľudskej spoločnosti. Prijatie tohto konceptu by si vyžadovalo odmietnutie možnosti akejkoľvek zmeny ľudskej prirodzenosti – a zároveň jej akceptácie.
Základným problémom ale zostáva, čo je možné v ľudskej prirodzenosti považovať za nemenné a čo naopak určitej zmene podlieha. Veľkú rôznorodosť v jednotlivých ľudských spoločnostiach môžeme pozorovať napríklad pri odlišných formách náboženských praktík, ekonomických štruktúr alebo rovnako pri rôznych typoch vlád. Naopak, pre všetky spoločnosti je podľa Singera nemenné to, že sme spoločenskými tvormi a zároveň ide o našu ochotu vytvárať medzi sebou vzťahy založené na vzájomnej kooperácii. Čo je však o dosť naliehavejším faktom – pre ľudské spoločnosti je tiež typický sklon k vytváraniu hierarchií a odlišných spoločenských postavení. Týmto vysvetľuje napríklad to, prečo v Sovietskom zväze nastal tak rýchly odklon od presadzovania rovnosti.
Spolupráca a kooperácia ako cieľ Darwinovskej ľavice
Pre Darwinovskú ľavicu je dôležité odmietnutie takej formy idealizmu, ktorá je svojou povahou odtrhnutá od reality. Nie je možné hovoriť o konkrétnom (ideálnom) type spoločenského zriadenia bez toho, aby sme poznali všetko podstatné o ľudských bytostiach, ktoré takéto spoločenské zriadenie vytvárajú. Ak následne v praxi teória zlyhá, potom nasledujú výhovorky a obviňovanie sa navzájom. Zrejme by bolo lepšie dopredu počítať s prirodzenými, vrodenými ľudskými sklonmi.
Rovnaké pohnútky, ktoré nás motivujú k zabezpečovaniu vlastných záujmov, nás tiež môžu poháňať smerom ku kooperácii. Tento mechanizmus sa spúšťa vtedy, keď si uvedomíme, že našim skutočným cieľom je byť šťastnými, spokojnými, naplnenými a žiadanými. Jednoducho, ide o ľudskú autenticitu, ktorú nie je možné vyjadriť pomocou vlastníctva – respektíve, vlastníctvo sa stáva jedným z prostriedkov vytvárania autenticity ľudskej bytosti. Autenticita sa však rovnako dobre môže prejaviť aj v systéme, ktorý sa snaží o vzájomnú kooperáciu a pospolitosť. Kooperácia je pritom opakom trhovej ekonomiky a trhového myslenia, ktoré kladú dôraz na súťaživosť.
Singer v súvislosti s akceptovaním ľudskej prirodzenosti formuluje niekoľko bodov, ktorými sa má Darwinovská ľavica riadiť. Darwinovská ľavica by podľa neho nemala tvrdiť, že ľudská prirodzenosť je dobrá, alebo že je možné ju tvarovať. Rovnako by nemala očakávať, že všetky rozpory medzi ľuďmi sa vyriešia pomocou revolúcie alebo spoločenskou zmenou. Tiež by nemala predpokladať, že všetky nerovnosti sú spôsobené diskrimináciou, utlačovaním a spoločenskými podmienkami – hoci nevylučuje, že v niektorých prípadoch je to skutočne tak. Zároveň však takáto forma ľavice musí počítať s prirodzenými ľudskými sklonmi – akými sú napríklad sklony k hierarchii alebo súťaživosti. V kontexte kooperácie sa vždy bude musieť snažiť o spoluprácu a zároveň podporovať také spoločenské štruktúry, ktoré uprednostňujú spoluprácu pred konkurenciou. Zároveň však Darwinovská ľavica musí stáť na tradičných ľavicových hodnotách – teda stáť na strane najslabších, chudobných a utlačovaných. Spolu s tým si musí uvedomovať, že na riešenie nepriaznivých situácií by mala nahliadať racionálne t.j. ktoré spoločenské a ekonomické zmeny budú skutočne viesť k prospechu tých najslabších.
Teória popretia a ľavicové myslenie
Pri debatách o možnostiach nových paradigiem ľavice je skutočne podnetné zaoberať sa aj biologickou a evolučnou podstatou ľudských bytostí. Ajit Varki a Danny Brower v knihe s názvom „Popretie – sebaklam, mylné presvedčenia a pôvode ľudskej mysle“, predkladajú teóriu dotýkajúcu sa evolučnej biológie a vývoja druhov. Tvrdia, že vo vývoji jednotlivých živočíšnych druhov sa niektoré z nich dostali do bodu, v ktorom narazili na psychologickú a evolučnú bariéru. Táto bariéra blokuje cestu k vlastnému uvedomovaniu si reality a smrteľnosti. Len ľudskému druhu, ktorý má plne vyvinutú Teóriu mysle, sa podarilo túto bariéru prekročil, a postavil sa tvárou v tvár pred problém svojej smrteľnosti.
Zároveň, spolu s tým ako sa ľudský druh dopracoval k poznaniu reality, začal túto realitu popierať. Toto popieranie v konečnom dôsledku vedie napríklad k ignorovaniu negatívnych faktorov, ktoré sú spojené s globálnym otepľovaním. No nielen to – vďaka popieraniu reality je pre človeka veľmi jednoduché, v spojitosti s ľavicovým myslením, ignorovať katastrofálne dopady globálneho kapitalizmu a rozširujúcej sa nerovnosti. Človek síce žije v neustálom vedomý toho, že nespravodlivosť existuje – ale s týmto stavom sa nepokúša urobiť nič, pretože zároveň s vedomým sa spúšťa mechanizmus zastierania.
Teória popretia by mohla aspoň čiastkovo vysvetliť prečo sa napriek všemožným snahám stále nedarí uniknúť z kolotoča nespravodlivosti. Dokonca aj v praxi ľavicovej politiky je úplne bežné, že je často preberaný pravicový pohľad na svet. Takto sa z počiatočnej snahy o radikálnu zmenu stáva pritakávanie stávajúcemu systému – a to aj na základe popierania reality. Takáto forma popretia však môže mať katastrofálne dôsledky. Preto je potrebné uvedomovať si existenciu ľudskej prirodzenosti a pracovať s jej dopadmi.
Ak už vieme, že ľudská prirodzenosť je v istom zmysle nemenná a univerzálna – pričom existujú rôzne evolučné mechanizmy, ktoré sa spolupodieľajú na udržiavaní súčasného stavu spoločenského, ekonomického a mocenského poriadku, potom sme ako ľavičiari postavení pred výzvu, ako sa s týmito poznatkami vyrovnať. Existujú len dve možnosti: Buďto budeme pokračovať v neustálom vytváraní utopistických ideálov často odtrhnutých od reality, alebo sa zameriame na realistické pohľady na to, čo je skutočne možné zmeniť.
Foto: Flickr – Fronteiras do Pensamento
