Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena. Dnes pani Helena bude spomínať na Babku Angelu a porozpráva o nedostatku potravín v rodine.
Babka Angela – významná osobnosť v mojom živote
V našom dome žila spolu s nami moja babka Angela, ktorá bola oporou nám trom malým deťom, ale najmä našej mame. Babka bola dosť rázna, pracovitá, tvrdá, húževnatá i silná. Po chorom otcovi prebrala ťažké bremeno tzv. rodinného gazdovania. V maštali zostali dve kravy, teľatá, dva kone, ošípané, prasatá, husi a ostatná hrabavá hydina.
Otcove zdravotné problémy sa čoraz viac zhoršovali, pretrvávali a tvrdo dopadali na nás deti. Veľmi tým utrpelo otcovo rodinné hospodárstvo, ktoré sa potom už len rúcalo, živorilo, dožívalo, až napokon zanikalo. Vybudovanému gazdovstvu chýbala tvrdá a mocná ruka gazdu.
Práce na domácom gazdovstve bolo viac ako dosť. Mama s babkou naplno nedokázali nahradiť otcove tvrdé, pracovité ruky, a tak hospodárenie išlo dolu vodou. Pre obe to bolo veľké trápenie, nielen s hospodárstvom, ale i s otcovým zdravotným stavom, výchovou a obživou troch malých detí. Bolo treba vrátiť najaté pozemky roľníkom, ktoré otec držal v árende. Denne rodina zažívala strach, stresy, nedostatok jedla, trpeli sme podvýživou a chudokrvnosťou. Museli sme však žiť a bojovať ďalej.
Mama s babkou predali z otcovho nadobudnutého gazdovstva všetko, čo sa len dalo, samozrejme pod cenu, aby sa situácia v rodine ako-tak znormalizovala a zvládala. Ponechali si pár ošípaných, drobnú hydinu a jednu kravku, pomocou ktorej obrábali role, a ktorá musela mliekom živiť rodinu. S týmto mliekom, ošípanými i produktmi z poľa sa rodina musela ďalej deliť so štátom.
Nedostatok v rodine a chudokrvnosť detí
Keďže nebolo doma čo jesť, do školy sme chodili často hladné, bez raňajok, ba často aj bez desiaty. Doma bol obed väčšinou len zo zemiakových a strukovinových mliečnych alebo zasmažených polievok. Ovocie v zime nebolo, iba ak v lete. Desiatu sme si do školy nosili len po zabíjačke, keď bola vyškvarená masť a zomleté oškvarky spracované do nátierky. Podobne tomu bolo aj po hodoch, kedy mama zomlela pečienky so všetkými vyškvarenými husacími kožkami, pomiešala ich s husacou masťou a natlačila do pohárov ako paštétu.
Desiatou občas býval aj chlebík natretý so slivkovým lekvárom alebo margarínom. Keďže sliviek bolo každoročne na jeseň dostatok, mama s babkou navarili lekvár, ktorý nás živil väčšinu roka. To všetko sa však rýchlo minulo, pretože na jedlo čakalo sedem hladných krkov. Ťažko sa nám cez prestávku pozeralo na robotnícke alebo majetnejšie roľnícke deti, ktoré si do školy nosili jablká a slušnú desiatu po celý rok.
Koľkokrát som cez prestávku neodolala a poprosila spolužiačku, ktorá si vychutnávala jablko, aby mi dala z neho odhryznúť alebo mi nechala aspoň ohryzok a ten som schrúmala až do stopky. Podobne to bolo aj s kuracinou na kosti, keď si ju po nedeli alebo sviatkoch priniesli na desiatu do školy. Veru stalo sa, že som požiadala spolužiačku, aby mi nechala kosť, ktorú som potom vycucala, koľko sa len dalo. Keď cez prestávku hlad tlačil a nebolo do čoho zahryznúť, veľakrát sa stalo, že som si vypýtala od spolužiakov aspoň raz odhryznúť z ich chlebíka. Robili to aj iné chudobné deti, ktorých bolo viac.
Vo svojej chudobe sme sa najviac tešili na nedeľu a nedeľný obed, kedy babka zabila sliepku a uvarila z nej dobrú polievku so zeleninou a s domácimi rezancami. To bolo vône po celom dome, čo navodzovalo nedeľnú atmosféru. Ako druhé jedlo bola rozporcovaná uvarená sliepka, z ktorej sa mi obyčajne ušli paprčky a slepačia lebka s chutným mozgom.
Prílohy k jedlu nebývali, podával sa iba chlieb. Ryžu, knedle a cestovinové výrobky sme nepoznali. Doma sa robili a varili slíže, halušky, šmykance, drobce. Zemiaky sme jedávali ako hlavné jedlo buď ako zemiakovú kašu s krupicou alebo ošúpané varené, dusené, postrúhané, smažené alebo v rúre pečené v šupke s kyslým mliekom alebo cmarom.
Čerstvé bravčové mäso sme jedli len počas zabíjačky ako upečené alebo varené v polievke, ktoré rozkrájali a podelili do tanierov. Jedlo sa s chlebom. Neskôr sa jedlo varilo už len z údeného mäsa alebo upečeného a zaliateho v masti. Hovädzie mäso sme takmer nepoznali. Bolo ho dostať iba na prídelové lístky od MNV (Miestny národný výbor), ktoré dostávali len robotnícke rodiny, nie však roľnícke, ktoré ho dorábali a kontingentom odovzdávali štátu. V radoch roľníkov to vzbudzovalo pohoršenie a veľkú krivdu.
V roku 1948 boli znárodnené rozsiahle majetky veľkostatkárom a bohatým veľkým roľníkom, ktorí nemali vôľu sa prispôsobiť situácii v spoločnom hospodárení. Prvé sociálne reformy štátu priniesli nepatrné sociálne dávky, ako boli minimálne sociálne dôchodky starým a invalidným ľuďom. Rodinné prídavky sa začali prideľovať až v roku 1960. Babke štát pridelil minimálny sociálny dôchodok vo výške 190 korún. Chorému otcovi bol určený sociálny dôchodok vo výške 220 korún.
Keďže otec bol väčšinou v liečebniach, nemocniciach a v ústavoch, minimálny invalidný dôchodok bol vyplácaný tomu ústavu, v ktorom bol práve hospitalizovaný. Skutočnosť, že bolo treba zaopatriť ešte tri malé deti, štát v tom čase nezaujímala. Tak sme všetci žili z babkinej mizernej vdovskej podpory.
Domáce hospodárstvo upadalo, polia bolo treba obrobiť najatou pracovnou i poťahovou silou, čo nebolo lacné. Najatá práca sa musela odrobiť alebo naturálne zaplatiť. Peňazí nebolo. Bieda a nedostatok v rodine sa prehlbovali. Ako deti sme nevedeli, čo sú to cukríky lebo ich nebolo za čo kúpiť, aj keď sme po nich veľmi túžili.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej
