Z pohľadu užitočnosti to bude na rovnakej úrovni ako akýkoľvek iný protest z minulosti tejto republiky – neúspešný. A neúspešný nebude preto, lebo nebude mať dostatočnú ľudovú podporu, ale preto, lebo už z definície nemôže zmeniť povahu celej republiky. Myšlienka protestu je prázdna – pozatvárajme ich, vyšetrime to a ono, odvolajte tamtých a korupcia zmizne. Ak by sa aj podarilo prinútiť elity splniť požiadavky demonštrantov, jediná vec, ktorú by sme tým dosiahli, by, ako trefne poznamenal Eduard Chmelár, bola situácia podobná záveru rozprávky Hľadá sa Nemo (kde sa rybám z akvária podarilo ujsť do oceána, no ostali v sáčkoch): „A teraz čo?“ Vskutku, nad problémom sme len postavili nadchod – normálne sme sa mu vyhli.
Korupcia vyžaduje systémové riešenia, ktoré nie sú postavené na trestaní jednotlivcov. Samozrejme, hlavné body demonštrácie sú legitímne – kauzy treba vyšetriť, vinníkov treba potrestať a treba aj personálne zmeny, to je isté. Lenže to nie je niečo, čo by sme mali požadovať na takomto proteste, keďže v právnom štáte by malo ísť o samozrejmosť. Keď chceme bojovať s nespravodlivosťou, tak pomenujme pochod inak, ako „protikorupčný“. Dav by nemal volať po zatváraní a vyšetrovaniach, keď hlavným problémom republiky je to, že až príliš veľa vecí nie je verejných. Korupcia je symptóm kapitalizmu a nespravodlivého systému, a to nie je niečo, čo opravíme personálnymi zmenami. Pochod mohol požadovať niečo systémovejšie, napríklad nezávislejšie kontrolné úrady s väčšími právomocami.
Korupcia je ďalším dôkazom, že našu republiku treba prekopať a začať odznovu, že treba vyhlásiť Druhú slovenskú republiku, tak ako je Francúzsko 5. republikou v poradí. Preto druhú republiku, lebo v tejto prvej máme príliš veľa pokazených a nefunkčných prvkov a korupcia je len jedným z mnoha. Taká nová republika by mala byť postavená na jasných pilieroch – hlavných myšlienkach, podľa ktorých by bola napísaná ústava zostavená občanmi v referende. Pokiaľ by sme totiž prijali občiansku ústavu a každý by sa tak spolupodieľal na novom štáte, razom by ľudia vnímali hodnoty ako transparentnosť, férovosť a zodpovednosť za riadenie štátu inak, keďže by za ne hlasovali. Ak by sme začali odznovu, mali by sme šancu rozhodnúť nezaujate o kompetenciách kontrolných úradov, o ich fungovaní a tak podobne, čo nemôžeme očakávať od vládnucich elít, ktoré predsa nebudú rezať konár, na ktorom sedia. Ale primárne som sa chcel venovať pochodu, reforma štátu je na dlhšiu debatu.
Jedným dychom musím ale dodať, že tento pochod netreba odmietnuť, práve naopak: treba ho využiť na celospoločenský dialóg, v ktorom si môžeme ujasniť, čo konkrétne môžeme urobiť pre prevenciu korupcie. Rovnako treba brať pozitívne aj mobilizáciu tisícok občanov, ktorí ukázali, že tu ozaj niečo smrdí (aj keď veľká účasť sama o sebe nestačí, stále sa z nej môžeme tešiť). Na dialóg je už asi neskoro – protest už bol a mám pocit, že len málokto to bude živo riešiť aj po demonštrácii. Avšak, mali by sme to držať v hlave a požadovať od organizátorov ďalších protestov (či už protikorupčných, antifašistických alebo iných), aby svoje (a koniec koncov naše) podmienky formulovali inak, aby tým dosiahli systémovú zmenu (to isté, na čo som poukazoval v článku o protifašistickej mobilizácii) – použiť otrepanú frázu: keď sa chcete zbaviť buriny, treba ju vtrhnúť aj s koreňom, nie pokosiť trávnik.
Foto: Flickr – Sharat Ganapati
