Po tom, čo sme sa s priateľmi dozvedeli o Panama Papers, nám bolo do smiechu. Moja ekvádorská kamarátka ironicky vyhlásila, že je poctená faktom, že Ekvádor sa v rámci ukazovateľa počtu sprostredkovateľov panamských schém, ocitol v prvej desiatke krajín namočených do tejto globálnej gorily. Neviem nakoľko je naša reakcia zdravá a nakoľko je zas chorá. Asi záleží na každého uhle pohľadu.
Následne nám tiež bolo trochu s nechuťou jasné, že aktivisti a aktivistiky, bojujúci za v súčasnosti relativizované hodnoty, v ktorých však majú úplne jasno, budú mať opäť o čom rozprávať pri víne, na seminároch a v médiách. Totiž informácie, ktoré nám Panama Papers ponúkli k náhľadu, sú dôkazom presne toho, proti čomu ako tretí sektor, ako občianska spoločnosť, musíme z princípu bojovať – spoločenská a ekonomická nerovnosť, štrukturálne neduhy kapitalizmu a korupcia. Zmena je, ako sa vraví, v našich rukách. Kto už, ak nie my, sa postará o lepšie zajtrajšky v podobe tlaku na realizáciu systémových riešení?
Ruptúra kruhu
Súčasný civilizačný systém, štruktúru globálneho kapitalizmu, národného štátu a štátnej byrokracie je možné vnímať aj ako uzavretý kruh. Tento kruh svedomito vyrástol za ostatné tri storočia do nadľudských rozmerov. Svojim zväčšujúcim sa obvodom sa natoľko vzdialil od pomyselného ľudského stredu, že s ním po väčšinu času nie je ľudskými zmyslami možné nadväzovať akýkoľvek kontakt. Na nadviazanie kontaktu sú však kľúčové zlomy tohto kruhu. Otázka, ktorá pred nami stojí znie: vytvára kruh súčasnej štruktúry dostatok zlomov – dostatok konfliktov na úniky z tohto kruhu smerom k podstate veci – a teda, bližšie k nemožnému rozhodnutiu?
Okienko otázok pre kult spoločenskej zmeny
Jednu vec Panama Papers vytknúť nemožno: v ideálnom svete demokratických spoločností vytvorili priestor na zlom. Sú však reakcie (vo forme protestov, petícií, či blogov ako tento) na takto vytvorený priestor, pracujúce v rámci opozít vpravo/vľavo, biele/čierne či dobro/zlo, dostatočné na zastavenie toho, čo s Panama Papers vyšlo na povrch? Predstavujú tieto reakcie úniky z kruhovej štruktúry korupcie, elitárstva či nefunkčnosti inštitúcií, alebo sa ju len snažia opraviť a urobiť efektívnejšou? Ponúka aktivizmus proti hriešnikom panamskej gorily cesty von zo štruktúrou začarovaných kruhov?
Nie je to náhodou ozaj tak, že práve takýto aktivizmus a práve takýto konflikt legitimizuje a humanizuje štruktúru, ktorú aj tak nedokáže zmeniť tým, že sa snaží využívať niekedy paradoxne nadľudsky veľký priestor, ktorý mu sama štruktúra ponúka na jej povrchovú obmenu? Nie je konečne čas si pripustiť, že zbierky heroických príbehov revolucionárov a revolucionárok volajúcich po spoločenskej zmene nie sú pravdepodobne nič viac, ako popkornový kult?
Štrukturálny autopilot
Okrem dynamiky rastu obvodu kruhovej globálnej štruktúry kapitalizmu, národného štátu a štátnej byrokracie, je v istých momentoch viditeľná tiež jej ďalšia dynamika. Táto štruktúra, vedená v nej zakódovaným autopilotom, požiera sama seba. Za dôkazy jej dnešnej samopožieracej existencie možno považovať fenomény praskajúcich trhových bublín, klimatickú zmenu, spoločenské a ekonomické nerovnosti, utečenecké a migračné vlny, nestabilitu regiónov a občianske vojny, dlhodobé suchá, hlad…
Táto štruktúra sa teda prostredníctvom spomínaných fenoménov napokon láme, respektíve praská aj sama. Následne tak sama o sebe vytvára priestor na niekoľko možností, z ktorých by som zdôraznil dve: priestor na kritiku a opozíciu voči tejto štruktúre, alebo únik z tejto štruktúry. Ten druhý však nemusí byť vždy prítomný.
Racionálnym výberom dospievam k názoru, že tento priestor je treba využívať na úniky zo štruktúr(y) a nadväzovať na ňu alternatívami. A aj keď je takmer jasné, že ani Panama Papers nevytvorili dostatok miesta na zavedenie alternatívy k súčasným globálnym štruktúram, o povahe fenoménu spoločenskej zmeny nám ukazujú vskutku dosť a ešte viac, ak si uvedomíme prítomnosť autopilota.
Autopilot, ktorého nemáme pod kontrolou
Snaha prebrať kontrolu nad spoločenskou a štrukturálnou zmenou sa mi zdá byť v kontexte Panama Papers a v kontexte poznatku o funkcii autopilota globálnych štruktúr scestná. Táto snaha znamená len poľudšťovanie uzavretého, samopožierajúceho sa kruhu súčasnej štruktúry. Podporou takejto dynamiky sa stávame súčasťou kruhu, ktorého existencia samotná vytvára problémy, proti ktorým bojujeme. Ako change-makers sa tak stávame oxymoronickými hercami v hre plnej strachu z vízií momentov, kedy sa veci vymknú spod našej kontroly.
Proti tejto realite na jednej strane nie je veľa čo namietať, keďže uvedené konanie robí štrukturálny kruh znesiteľným a takmer v každom prípade širším. Zároveň je priamoúmerne náchylnejší k samodeštrukcii. Historicky, sme boli svedkami podobne intenzívnych momentov napríklad počas svetových vojen 20. storočia.
Na druhej strane je však legitímna obava, že takto archaickým – reformným – chápaním spoločenskej zmeny nás táto zmena vypľuje do realít, ktorým neporozumieme, hoc i v nich budú prítomné priestory na budovanie alternatívnych budúcností.
Práve preto by som mimo konzervatívneho humanizovania, ktoré aj tak v zmysle štrukturálneho autopilota stráca v dlhodobej perspektíve zmysel, upriamil pozornosť na kľúčovú charakteristiku spoločenskej zmeny. Jej špirálovitá podstata je zakorenená v nemožnom rozhodnutí, ktoré vo svojich dielach spomínali v istej miere Nietzsche a na ktorom je podľa Derridu postavená celá západná filozofia. O túto nemožnosť treba usilovať a treba byť pripravený s flexibilnými alternatívami k štruktúre, ktorá má v sebe ukrytý potenciál vprúdiť do novej reality a nového sveta snáď ešte predtým, než úplne zničí ten súčasný.
Autor článku pôsobí v mimovládnom sektore.
Foto: Ilustračné, Zdroj: tvnewswatch
