Po konci studenej vojny sa zdalo, že éra rozvoja sa chýli ku koncu. Kým radikálni kritici jej písali nekrológy, iní naopak verili vo víťazný koniec histórie. Dnes začíname implementovať Agendu 2030 a zároveň vidíme, kam rozvoj smeruje. Od hurikánov k záplavám, od fašizmu do stredu a späť.
K akým premenám ale došlo za posledné storočie v rozvojovej ideológii? Na túto otázku odpovedá kniha Aram Ziaia z Kasselskej univerzity Rozvojový diskurz a globálna história: Od kolonializmu po ciele udržateľného rozvoja.
Od kolonializmu ku globalizácii
V úvodnej časti knihy autor vysvetľuje rozdiely medzi rozvojovou a koloniálnou ideológiou. Kým počas neskorého kolonializmu mal rasizmus nemennú, biologickú podstatu, rozvojová ideológia má svoj základ v kultúrnej a ekonomickej odlišnosti. Zaostalí miestni tak sú schopní sa zmeniť a rozvíjať svoju spoločnosť.
V tejto ideológii sme si všetci potenciálne rovní, ale naďalej platí, že bohaté západné spoločnosti predstavujú vrchol rozvoja rovnako ako predtým civilizácie. Kým rozvoj až do 40. rokov minulého storočia znamenal najmä efektívnejšie získavanie prírodných zdrojov a budovanie priemyslu a infraštruktúry, od konca Druhej svetovej vojny získava rozvojová ideológia aj svoju sociálnu rétoriku.
Nič to však nemení na skutočnosti, že hlavným nástrojom rozvoja ostáva počas druhej polovice 20. storočia najmä hospodársky rast a až jeho následkom má byť sociálny blahobyt, čo sa v realite nutne nedeje. Postupne sa však táto ideológia posúva k ideológii globalizácie.
Intervencie do spoločnosti zo strany vlád nahrádza voľný trh. Hoci štáty sa naďalej delia na rozvinuté a nerozvinuté, pred trhom, rovnako ako pred bohom, sú si údajne všetci rovný. Namiesto plánovania je tu takmer prírodný fenomén – globalizácia, ktorej sa slabší musia jednoducho prispôsobiť, pretože do ekonomiky neslobodno zasahovať.
V praxi tieto zmeny vidno napríklad v zmluvách medzi Európskou úniou (predtým spoločenstvom) a krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku. Kým zmluvy zo 70. rokov minulého storočia obsahujú snahy o stabilizácie svetových cien, neskôr dominuje prispôsobovanie sa pravidlám Svetovej obchodnej organizácie, donedávna hlavného motora globalizácie.
Ďalším príkladom je porovnanie starších dokumentov o rozvoji z OSN a Miléniových rozvojových cieľov. Za tridsať rokov zmizli z publikácií tejto organizácie zmienky o pozemkovej reforme, či o rovnostárskejšom prerozdeľovaní. Chudoba sa posunula od relatívnej – vzťahovanej k blahobytu bohatého sveta – k absolútnej – existujúcej nezávisle od tohto blahobytu.
Súmrak rozvojových expertov?
Ideológia rozvoja sa však od 80. rokov stáva nekoherentnou v mimo-ekonomických oblastiach. Rozvoj viac nemá byť doménou expertov zo Západu, ktorí jediní údajne vedia ako sa dosahuje. Tzv. participatívny prístup predpokladá, že ľudia samotní budú o svojom rozvoji rozhodovať.
Hoci prax sa naďalej od rétoriky značne odlišuje a samotní rozvojoví experti sa svojej nadradenej pozície len tak ľahko nevzdávajú, dochádza tu k zmene oproti jasnému rozdeleniu na tých, ktorí vedia, čo je o rozvoj a na tých, ktorým to musí byť ozrejmené. S tým súvisí proklamované opustenie predstavy, že existuje iba jeden (západný) spôsob rozvoja.
Ciele udržateľného rozvoja
Ku kľúčovej zmene však dochádza s udržateľným rozvojom a s novými Cieľmi prijatými v roku 2015. Definícia udržateľnosti totižto robí z tzv. rozvinutých priemyselných krajín krajiny rozvojové. Príčinou je znečisťovanie životného prostredia a neudržateľný spôsob žitia (bohatšej časti) ich obyvateľstva. Aj tu vidno protirečenie, keďže bohaté priemyselné krajiny sú naďalej označované za rozvinuté a chudobné krajiny, ktoré omnoho menej znečisťujú za rozvojové. Zvolanie „Spojené štáty americké sú rozvojová krajina!“ jednoducho v ideológii rozvoja ešte stále nedáva zmysel.
Ciele udržateľného rozvoja posúvajú dominantnú ideológiu tým, že ciele sú univerzálne a platia nielen pre chudobné krajiny, ale aj pre krajiny bohaté. Tie sa tiež musia zmeniť. Naďalej však sú dominantným aktérom poskytujúcim technológie a investície a chudobné krajiny ostávajú hlavným objektom rozvoja. Ďalšou zmenou je snaha o úplné odstránenie chudoby a zameranie sa aj na nerovnosť, čím sa rozvojová ideológia vracia do 70. rokov. Voľný trh je však naďalej nástrojom pozitívnej zmeny napriek negatívnym skúsenostiam s liberalizáciou obchodu z 80. rokov zvaných aj Stratená dekáda.
Aký Ziai vyvodzuje z uvedeného záver? Rozvojová ideológia sa vo svojej podstate nemení. Jej základné atribúty ostávajú rovnaké a ak aj k rétorickým zmenám dochádza, prax tomu často nezodpovedá. Hlavným problémom je naďalej globálna chudoba a nie vykorisťovanie. Riešením sú naďalej technické zmeny a hospodársky rast a nie znižovanie mocenských nerovností. O negatívnych dopadoch technológií a rastu sa pritom nediskutuje. Kľúčovým prvkom ideológie rozvoja ostáva harmónia záujmov bohatých a chudobných, ktorá je základnou ilúziou tejto ideológie.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.
Článok vyšiel pôvodne v denníku Pravda.
