Stretnutie politických zástupcov dvadsiatich najväčších kapitalistických krajín sveta bol v júli najjasnejším úkazom triednej spoločnosti za posledné roky. Svojou koordinovanou akciou proti ľavici, v ktorej došlo k dvojitému útoku polície a mainstreamových médií, ukázal štát svoju triednu lojalitu. V nasledujúcich riadkoch sa vám budem snažiť priblížiť ako prebehol júlový samit G20 v Hamburgu, ktorý som zažil na vlastnej koži.
Ak by človek zbieral informácie o protestoch proti G20 len z mainstreamových médií, myslel by si, že „ľavicoví fašisti“ a teroristi bezdôvodne napadli políciu a civilné obyvateľstvo Hamburgu a spustošili časť mesta len tak, pre zábavu. Ako násilníci sú zobrazovaní krajní ľavičiari. Takýto obraz je však od pravdy ďaleko.
V každej akcii, ktorej som sa zúčastnil a o ktorej viem, došlo k nevyprovokovaným eskalačným útokom polície. Boli sprevádzané nevídanou brutalitou a aktivisti sa proti nim vo väčšine prípadov nebránili. V prípadoch, keď sa proti násiliu bránili, aj keď spôsobom, ktorý sa nemusí každému páčiť a ktorý by som aj ja kritizoval, boli vykreslení ako zjav diabla a noví nacisti.
Svojvoľnému policajnému násiliu boli aktivisti vystavení už v týždni pred G20, v ktorom boli mnohým obyvateľom aktivistických kempov ubraté základné ľudské práva – nemohli napríklad spať a piť. Protesty boli od začiatku sprevádzané bezprecedentným policajným násilím, keď bola nahlásená a pokojná demonštrácia už vo štvrtok napadnutá a brutálne rozpustená. Vo viacerých médiách sa objavili správy o údajných 478 zranených policajtoch. V skutočnosti veľká časť z nich (minimálne 130) bolo zranených priateľskou paľbou. Niektorí boli zranení v nehodách spojených s protestami, keď napríklad naháňali demonštrujúcich po plotoch. Stále však nie je jasné, či sú v týchto štatistikách rátané len fyzické zranenia, alebo aj psychické. Presné údaje o zraneniach na strane demonštrantov nie sú. Podľa mojich odhadov ďaleko prevyšujú zranenia policajtov a to len ak sa rozprávame o fyzických zraneniach. V skupine, s ktorou som sa zúčastnil akcií (Internationalistischer Block) bolo zranených približne 10 percent členov, z toho niekoľko zlomených a inak poranených končatín a niekoľko zranení hlavy a otrasov mozgu. Naša skupina bola pritom skôr pasívna – neaplikuje priame akcie a obranné násilie. Vzhľadom na počet krajne ľavicových demonštrantov (min. 10 tisíc) v rámci celého protestu odhadujem najmenej tisíc zranených.
Pravda je teda úplne opačná, víkend samitu G20 bol výkladnou skriňou bezprecedentného štátneho násilia v Nemecku.
Štátne násilie nie je „násilie“
Násilie štátu však v dnešnej spoločnosti nie je vykreslené ani chápané ako násilie. Represívne zložky sú chápané ako „tí dobrí“, ako disciplinovaní ochrancovia zákona, ktorí umocňujú poriadok. Ich násilie, ktoré nijak nie je odlišné od iného násilia (možno tým, že oni ho môžu vykonávať beztrestne) nie je nikdy ako násilie vnímané a tak aj pomenované.
Štát a triedna spoločnosť zakladá svoju existenciu na násilí. Triedne násilie je všade okolo nás, len ho nevnímame, kým sa nás netýka. Samit G20 v Hamburgu bol skutočnou orgiou takéhoto násilia. Bola to orgia násilia štátu, ktorý má zjavne ako hlavný cieľ ochranu kapitalistických majetkových vzťahov a triednej disciplíny.
Stretnutie G20 mi ukázalo pravú tvár kapitalistickej spoločnosti tak jasne, ako žiadna iná udalosť, ktorej som bol doteraz svedkom. V Hamburgu sa zhromaždili tri najpodstatnejšie štátne aparáty s jasným programom a to ochranou existujúcich triednych vzťahov. Koordinovaný charakter ich akcie dokazuje, že sú prepojené s jedným centrum moci a jednou vládnucou triedou.
Politický aparát tu jasne konal ako aparát legitimizácie pokračujúcej triednej nadvlády, ako aparát zástupcov vládnucej triedy – vlastníkov kapitálu.
Represívny aparát jasne konal ako osobná garda týchto politických zástupcov a vládnucej triedy a ako triedna polícia.
Ideologický aparát, najmä mainstreamové médiá jasne konali ako predĺžená ruka kapitalistickej triedy, ktorá sa snažila krajnú ľavicu zdiskreditovať, zamedziť jej získanie verejnej podpory a burcovať k zvýšenej štátnej represii.
Represívne zložky zložili svoju demokratickú masku a priamo konfrontovali ohrozenie triednej spoločnosti priamym triednym násilím. Ukázali, že v situácii ohrozenia triednej nadvlády sa liberálne práva, ktoré platia v čase stabilnej periódy – ako právo na zhromaždenie, slobodu tlače a prejavu – rušia a nahradzuje ich otvorená represia. Bezprecendentné boli obmedzenia občianskych a ľudských práv priamo počas samitu. Vytvorená bola oblasť v rozmere 38 kilometrov štvorcových, v ktorej bolo demonštračné právo zrušené. V realite bolo toto právo aj mimo tejto zóny veľmi obmedzené, ako ukázali demonštrácie vo štvrtok, piatok a v sobotu. Rovnako došlo k obmedzenie slobody tlače pre tú tlač, ktorá bola kategorizovaná ako „ľavicová“ a opakovane im bol odmietnutý vstup do priestorov akcií, ako aj odobraté akreditácie. Fyzicky napadnutí boli aj pravicoví novinári na štvrtkovej demonštrácii.
V Nemecku pritom platia jedny z najprísnejších zákonov zhromažďovacieho práva v Európe. Zakázané je priniesť na demonštráciu hocičo, čo by človeka mohlo ochrániť pri útoku a násilí polície. Ako aktívne ozbrojenie sú považované hocijaké ostré predmety či tyče. Ako pasívne ozbrojenie sú považované hocijaké obranné predmety – štíty, plynové masky, zahalenia tváre či obranné oblečenie. Na demonštráciách je zakázané zahalenie, pretože človeka ochraňuje pred slzným plynom a inými chemickými zbraňami štátu. Zakázané je tiež brániť sa proti osobnému útoku polície, keďže napadnutie polície vedie , minimálne k dvom rokom vo väzení. Zakázané je aj „urazenie“ polície – a teda, vykrikovanie a vypisovanie hesiel proti polícii. Zahalenie a vykrikovanie hesiel bolo jedno z oficiálnych odôvodnení zásahu polície vo štvrtok. Rovnako je zakázané pre príslušníkov krajín mimo EÚ sa zúčastniť demonštrácie.
Na demonštráciách boli rovnako prvýkrát masovo nasadené nové sledovacie techniky, ktoré slúžia ako veľmi efektívne nástroje pre štátnu represiu. Smartphony, ako aj iné telefóny slúžia pre zistenie polohy jednotlivcov (v príchode a odchode autobusmi, v Sternschanze) Novšie typy slúžia ako odpočúvacie zariadenia (na kempe vo Volksparku Altona). Pri príležitosti a na mieste demonštrácií pritom došlo vždy k vypnutiu mobilnej siete (vo štvrtok Welcome to Hell, v piatok blokády, v sobotu a v nedeľu demonštrácie napríklad pred väzením). Tieto skúsenosti jasne ukazujú, že tieto technológie sú používané a vyrábané aj s vedomím, že budú použité pre ochranu triednej spoločnosti.
Správa z Hamburgu: deň po dni
Celý priebeh udalostí samitu G20 a protestov proti nemu poukazuje na plánovanú a koordinovanú akciu štátnych zložiek. Zmyslom tejto akcie bolo zabrániť získaniu verejnej podpory pre krajnú ľavicu a viesť proti nej útočnú mediálnu kampaň. Druhým cieľom štátnych zásahov bolo legitimizovať zvýšenie štátnej represie a podporovať trieštenie v krajnej ľavici.
Štvrtok – Vitajte v pekle
Už vo štvrtok sa začalo násilie útokom polície na pokojnú a nahlásenú demonštráciu „Welcome to Hell“ (irónia od štátu?). Ako svedok a účastník tejto demonštrácie viem bezpečne povedať, že to bol nevyprovokaný, plánovaný a brutálny útok polície. Tento útok bol vedený z ľavej strany komunikácie s úmyslom zatlačiť demonštrantov k múru. Následne boli demonštranti nútení preliezť od chodníka na múr, z ktorého viacerí zoskakovali. Na tejto demonštrácii došlo k mnohým zraneniam, v našej skupine sa zranila pätina účastníkov. K zraneniam došlo práve následkom účelne vybranej policajnej taktiky pri tlačení k múru, vzostupu a pri skokoch z múru. Ďalší demonštranti boli zranení od úderov obuškami a päsťami a nasadením plynu (v tejto situácii je človek podľa zákona povinný nechrániť sa pred účinkami plynu). Neskôr boli nasadené vodné delá a došlo k prípadom prehnaného a svojvoľného policajného násilia, k bitiu zadržaných ľudí a násiliu proti okoloidúcim, stojacim civilistom a novinárom. Účelom tejto otváracej akcie bolo vyprovokovať reakciu od tej časti krajnej ľavice, pri ktorej štát pravdepodobne očakával aktívnu reakciu. K tejto reakcii však nedošlo v očakávanej miere.
Piatok – dve blokády
V piatok sa organizovala blokáda stretnutia G20 v Messe (ktorá sa nachádza v modrej zóne ako aj v červenej zóne, v ktorej bolo povolené nasadenie smrteľnej sily) organizovaná intervencionistickou ľavicou IL a blokáda hamburského prístavu organizovaná autonómnymi. Obe akcie boli relatívne úspešné, trpeli ale tým, že v oboch sa ich zúčastnili len typicky krajne ľavicoví aktivisti a nie pracujúci prístavu, alebo pracujúci v meste a v spomínaných zónach mesta. Blokáda Messe prebiehala podľa konceptu z blokády G8 v Heiligendamm z roku 2007, viaceré rozdelené „prsty“, ktoré majú preraziť a dostať sa do spomínaných zón. Tieto „prsty“ boli farebne označené, ja som bol prítomný v zelenej zóne, pričom sme sa na krátku chvíľu dostali do modrej zóny, ako aj všetky ostatné „prsty“. Blokáda prístavu bola relatívne úspešná v tom, že dokázala na pár hodín blokovať prístup do prístavu.
V koncepcii blokády je pritom jasne rozoznať charakter krajnej ľavice. Je to vcelku nenásilná forma protestu, ktorá len tým, že sa niekde postaví, bráni priechod ostatným. Blokáda je najlepšie porovnateľná s metódami pasívneho odporu. Napriek tomu boli obe blokády vystavené policajnému násiliu a tento koncept je zvyčajne označovaný ako „násilný“.
Piatok – Sternschanze
V piatok došlo k známym udalostiam, ktoré sa stali oporným bodom pre štátnu propagandu. Po rozpustení demonštrácie čierneho bloku v St Pauli došlo k obsadeniu štvrte Sternschanze. Pri tomto obsadení došlo k tvorbe obranných barikád pred políciou a k hádzaniu kameňov proti polícii – obe typické metódy autonómnych. Tento kontext však žiadne mienkotvorné médiá nespomenuli a toto konanie zobrazili ako čisté útočné násilie.
Došlo taktiež k dvom menším incidentom, ktoré sa stali hlavným argumentočným bodom médií a propagandistickej kampane proti protestujúcej ľavici. Prvým incidentom bolo rabovanie obchodu a druhým zapálenie viacerých civilných áut, z ktorých väčšina bola pravdepodobne osobným majetkom pracujúcich. Oba tieto incidenty najlepšie preukazujú jednak zaujatý a stranícky charakter kapitalistických médií, ako aj impotentnosť a škodlivosť autonómnych metód.
Ako radikálna ľavica doplatila na „kraval“
Na začiatok je treba na jednej strane vyzdvihnúť a zdôrazniť, že v oboch prípadoch sa jednalo o akcie niekoľkých jednotlivcov, o akcie, ktoré nie sú zámermi veľkej väčšiny autonómnych, ako aj ostatnej radikálnej ľavice. Ide o akcie, ktorým je v týchto momentoch ťažké zabrániť a ktoré umožňuje voľná organizačná koncepcia autonómnych ako aj ich úplná absencia disciplíny. Alternatívou pre prevenciu takýchto udalostí je teda pripustenie aspoň minimálnej disciplíny a uzatvorenosti. Obe akcie nie sú obranným násilím proti štátnemu násiliu a obe akcie sú v skutočnosti útokom na bezpečie a majetok pracujúcich. Sú vyjadrením naivnej a detinskej koncepcie kapitalizmu u autonómych, ktorí si myslia, že poškodením spotrebných tovarov sa niečo podstatné na kapitalizme napadne či poškodí. Rovnaké detinské predstavy motivovali ich akcie proti prístavu a inej doprave. Všetky tieto formy výroby a majetku nie sú nijak srdcom ani typickým vyjadrením kapitalistického poriadku, len v predstave ľudí, ktorí identifikujú konzumerizmus a všeobecný egoizmus s kapitalizmom.
Na druhej strane treba zdôrazniť, že týchto dvoch alebo troch osamelých incidentov sa chytila celá mainstreamové mediálna mašinéria a spravila z nich svoje centrálne argumentačné body, aby mohla vykrikovať o teroristoch, fašistoch a žiadať štátnu represiu. Kontext tejto situácie, rovnako ako jej rozmer – išlo len o dve barikády v celom Hamburgu – vôbec nespomínala. Absurdná situácia, v ktorej bola proti demonštrantom nasadená najsilnejšia štátna represia za posledných 30 rokov a v ktorej fyzické útočné násilie prichádzalo len z ich strany, sa v médiách obrátila na absurdný opačný obraz.
Radikálna ľavica je prirovnávaná k fašistom. Aj preto je všeobecne žiadaná rovnaká štátna represia proti radikálnej ľavici aká je využívaná proti fašistom. Nikto nespomína, že ak to znamená, že proti nim treba zaobchádzať rovnako ako s fašistami, implikovalo by to zníženie štátnej represie, nie zvýšenie. Zaobchádzanie štátu s fašistami je omnoho slabšie a miernejšie. Je to situácia, ktorá má svoju tradíciu v Nemecku, Rakúsku a Taliansku od konca druhej svetovej vojny, keď boli komunisti a krajná ľavica vystavení represii, zatiaľ čo krajná pravica bola otvoreným spojencom vlád a štátu. Na demonštráciách je proti fašistom a krajnej pravici zachádzané miernejšie ako s krajnou ľavicou, ich zhromažďovacie právo je pravidelne chránené a ich zločinci, ktorí sú otvorení popierači Holokaustu a ľudia, ktorí sú vinní z brutálneho násilia a pokusov o vraždu sú ponechaní na slobode, alebo odsúdení na rovnaké tresty, ktoré dostane ľavičiar za hodenie fľaše. Najmä v Nemecku ešte stále existujú podozrenia o prepojení štátu s fašistami a zodpovednosti za teroristické útoky a vraždy, v prípade NSU a útoku na Oktoberfest z roku 1980. Krajná pravica je ako jediná sila vinná z koordinovaného útoku na ľudské životy, na utečencov, moslimov a ľavičiarov a ako jediná popri džihádistoch vinná z pokusov o teroristické útoky. Zatiaľ čo hádzanie kameňov a vytváranie barikád sú označované ako terorizmus, reálni teroristi zabíjajú ľudí a kričia o obmedzovaní ich práv a navrátení utečencov do vojnových zón, kde im hrozí smrť. Jediní ľudia, ktorí v tejto situácii teroristami sú, nie sú tak nazývaní, ale ochraňovaní štátom. A o štátnom násilí diktatúr ako je Turecko, Rusko, Izrael, ktoré ročne zabíjajú tisíce svojich občanov, nikto ani slovo neprehodí. Nie, proti ľuďom s kameňmi v rukách budú nasadené protiteroristické jednotky.
Ako ďalej?
Sympatizujúca nálada verejnosti po štvrtkovej demonštrácii sa tak po Sternchanze ostro obrátila proti krajnej ľavici. Hlavná úloha štátu a propagandy bola dosiahnutá. Táto skúsenosť nám poskytuje ponaučenie, na ktoré nikdy nesmieme zabúdať. Naša jediná (alebo hlavná či posledná) ochrana pred štátnou represiou je podpora verejnosti. Jediná šanca pre revolúciu je demokratické hnutie pracujúcej triedy. Prax v Hamburgu nám stavia otázky o zmysluplnosti taktiky a stratégie autonómnych. Je nanajvýš otázne, či sú ich taktiky obranného násilia technicky efektívne, pričom je úplne jasné, že ako symbolická politika a propaganda sú škodlivé. Vo verejnosti nenachádzajú žiadnu podporu. Stratégia autonómnych pritom je odsúdená na neúspech. Najlepšie sa ukázala pri blokáde prístavu, kde to boli oni, revolučná avantgarda, nie miestni pracujúci, ktorý tento prístav blokovali. V konečnom dôsledku je ich stratégiou revolúcia avantgardy bez pracujúcej triedy a väčšiny obyvateľstva. Ak má krajná ľavica prežiť a byť úspešná, musí získať verejnú podporu a budovať hnutie v pracujúcej triede. Táto podpora sa ale nedá získať oportunistickou politikou ale skôr oslovením záujmov a tvorby spoločných požiadaviek a spojenectiev so širokou spoločnosťou a pracujúcou triedou. Sobotňajšia demonštrácia bola jedným príkladom takej stratégie, v ktorej je nutné do sociálnodemokratických a iných ľavicových aj stredových organizácií, skupín a kruhov vnášať revolučné názory a pozície.
Triedna spoločnosť nie je nič iné než bezdôvodné, kruté a neľudské násilie a nerovnosť. Násilie je to, čo jedných oddeľuje od druhých. Vládnuca trieda je tá, ktorá násilím drží druhých v chudobe a v utrpení. Ona je tá, ktorá terorizuje len preto, že môže, zabíja len preto, že môže a ešte sa pritom cíti ako osvietená banda.
A nie, táto nadvláda nezmizne len preto, že si to budeme priať, neodíde, keď nastavíme druhú tvár. Neodíde, keď budeme zapaľovať autá, ani keď sa budeme utápať v sektárskych debatách. Víkend samitu G20 v Hamburgu ukázal tiež jednu skutočnosť. 25 tisíc policajtov bolo nasadených proti ešte menšiemu počtu aktivistov a častokrát mali problém situáciu udržať pod kontrolou. Proti státisícom a miliónom nebudú môcť spraviť nič.
Foto: Konrad Lambcke
