Mali by sme si to priznať: Máme veľký problém s Rómami. Je načase to povedať nahlas, pretože, tak ako pri alkoholizme, prvým krokom je pripustiť, že máme problém. Ak sa chceme posunúť niekam ďalej, mali by sme si priznať, že nám vadia. Nejde o to, že Rómovia sú takí alebo onakí, ale o to, prečo na nich upriamujeme toľko negatívnej pozornosti namiesto toho, aby sme sa zaoberali spoločnými riešeniami spoločných problémov.
Napriek svojej nezávideniahodnej situácii zametajú ulice, zbierajú odpadky, robia fušky na stavbách, operátorov liniek či výroby, no naďalej sú terčom našej frustrácie. Ďalší, v dôsledku sociálnej deprivácie, teda toho, že im chýba priateľstvo a láska, sociálne zakrnievajú. Napriek tomu ich ešte viac šikanujeme a podkopávame im nohy. Dokazuje to aj skutočnosť, že komunitní sociálni pracovníci či pastorační kňazi ako je Jozef Červeň, ktorí sa snažia pomáhať z bludného kruhu chudoby a beznádeje, sú za to zavrhovaní, ba nenávidení.
V zatemnení mysle pritom načúvame zlovestným rečiam politikov vytvárajúcim atmosféru iracionálneho strachu. Tí sa nám ako klebetná suseda snažia nahovoriť, aby sme neverili nikomu, ani vlastnej žene či mužovi, zatiaľ čo sama je osamelá a nešťastná. Vedú plané reči o hrozbách číhajúcich za rohom, nesúvisle kvákajú o všetkom, čo sa kde dopočuli a my im to bez hanby veríme. Rómovia vyciciavajú štát, homosexuáli spôsobujú úpadok morálky, moslimskí a kresťanskí utečenci ohrozujú slovenskú kultúru. A pretože je ťažké všetky tieto témy zmysluplne prepojiť, vinie sa nimi silónová niť s háčikom, že všetko je vlastne dielom sionistického sprisahania.
Z týchto rád je zrejmé jedno – sú to oni sami, kto potrebuje pomoc. Takýto stav sa podobá paranoji, pri ktorej sa podľa Sigmunda Freuda (mimochodom ten sa narodil do židovskej viery, ktorú opustil a náboženstvo všeobecne nazval ilúziou založenou na beznádeji a pocite viny) naše trápne pocity, s ktorými sa nevieme vyrovnať, obavy z vlastnej neschopnosti a neadekvátnosti projektujú do vonkajšieho prostredia na nejakého vinníka. Keďže sa dnes tvrdí, že si každý musí pomôcť sám, a všetci, čo zlyhávajú, sú zosmiešňovaní a ponižovaní (napríklad aj v televízii), úlohu vinníkov preberajú tí, čo nemajú priestor brániť sa. Z chudákov, malých okrajových skupín, a traumatizovaných ľudí, ktorí o všetko prišli, sa robí clona všeobecnej nemohúcnosti.
Iný, nemenej škodlivý druh nespokojnosti vyplýva z pocitu frustrácie. Tú zas Jacques Lacan, nasledovník Freuda, nespájal len s nedostatočným naplnením reálnych (fyzických a materiálnych) potrieb. Frustrácia sa týka neprítomnosti toho viac, čo sa týmito potrebami odovzdáva tiež, a to je samotný záujem o človeka, resp. láska k nemu (nej). Nutnosť odpracovať si sociálne dávky, či pre nezamestnaných Rómov alebo nezamestnanú majoritu, je signálom toho, že sa spoločnosť o svojich obyvateľov nepostará ani v tej najhoršej situácii a pomoc im aj za takýchto okolností doslovne predáva (spôsobom niečo za niečo)… Tento princíp funguje aj v tom prípade, ak niekto v reakcii na lásku a pozornosť prejavenú druhému (napr. Rómom či homosexuálom v médiách) reaguje závisťou s tým, že nebola prejavená jemu.
Spoločnosť (ak to, v čom žijeme, tak ešte možno nazvať), kde sú všetky vzťahy materiálne podmienené, nejaví skutočný záujem o životy svojich obyvateľov. Výlučný dôraz na individuálne pričinenie, a zúženie spoločenskej zodpovednosti na tlmenie vášní medzi ľuďmi, vytvára nové formy sociálneho napätia, ktoré rýchlo narastajú. Preto by sme sa mali zamerať na zmierňovanie spoločenských rozdielov (vo vzťahu k menšinám, ale tiež rámci väčšiny) a dožadovať sa aktívnych zásahov do nich od svojich zastupiteľov.
Pamätníci socialistického režimu si pamätajú značné pokroky v redukcii osád a začlenenosti Rómov. Tá sa však začala diať až od 70-tych rokov, kedy konečne došlo k uvedomeniu, že menšinu nestačí ekonomicky pozdvihnúť, ale treba sa tiež zamerať na predškolskú prípravu detí a výchovu rómskej mládeže. V opačnom prípade si môžeme počkať na ďalšieho tyrana, Piláta, ktorý nechá obetovať ďalších baránkov, pokiaľ to na jeho pozícii nič nezmení.
Článok vyšiel v upravenej verzii v denníku Pravda.
Foto: Petra Burzová
Súvisiace články
VIDIEŤ NA „VLASTNÉ OČI“ NIEKEDY VEDIE K SLEPOTE
POHĽADNICA Z JAMY. RASOVO ROZDELENÝ SVET PRÁCE V ISTOM MESTE
PRVÉ LÁSKY ZVEČNENÉ IHLOU, DRACI A SPOMIENKA NA MAMU. FOTOESEJ Z OSTRAVSKÉHO PREDMESTIA: #1
