Vláda Katalánska, koalícia nacionalistických strán sa rozhodla uskutočniť referendum o nezávislosti, o ktorom španielska vláda vyhlásila, že ho zastaví. 20. septembra boli viacerí členovia katalánskej vlády zatknutí za konanie referenda, hlasovacie stanice prepadnuté políciou a lístky konfiškované.
Väčšina miestnych samospráv odmietla prijať výzvu Madridu znemožniť hlasovanie. Na deň referenda bola do Katalánska nasadená polícia z celej krajiny, aby hlasovanie znemožnila, či minimálne sťažila. Výsledkom toho bola represia, v ktorej bolo zranených až tisíc ľudí a ktorá zabránila veľkej časti obyvateľstva hlasovať. Hlasovanie malo nakoniec 42-percentnú účasť, v ktorej zvíťazila nezávislosť.
V Španielsku dochádza už nejaký čas ku konfliktom medzi centrálnou vládou a rôznym národnostným a kultúrnym menšinám. V 80. rokoch to bolo Baskicko, ktoré sa dožadovalo svojich národných práv, dnes to je Katalánsko. Podobne ako mnohé iné krajiny je Španielsko krajina mnohých národností dejinne zjednotených kráľovstvom. Po skončení Francovej diktatúry v roku 1978 bolo Španielsko ustanovené ako jednotná krajina, ktorú nemožno deliť. Baskicku, Katalánsku a iným sa neskôr delegovala určitá autonómia.
Štátna represia proti ľudovému hlasovaniu o nezávislosti Katalánska, okrem toho, že je ďalším krokom vo zvyšujúcej represii liberálno-demokratických krajín (tento trend je možné pozorovať v posledných rokoch v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a v USA najmä v používaní štátneho násilia a jeho rozsahu) poukazuje na dve skutočnosti:
- Štát ako štruktúra, ktorá koná podľa inej než demokratickej vôle (vôle ľudu), vykonáva antidemokratické zákony násilím.
- Antidemokratický pôvod a charakter liberálnej demokracie a republikánskych ústav.
Štát sa ukazuje ako stroj tvorby a udržania zákonov. Tieto zákony sú oficiálne tvorené demokraticky, v skutočnosti suverénnou mocou politických strán a štátneho aparátu. V každom prípade sú tieto zákony udržiavané v platnosti násilím. Ich platnosť závisí od ich výkonu. Zákon je nič, výkon je všetko.
Potlačenie hlasovania ospravedlňuje španielsky štát ochranou zákona a ústavy. Španielska ústava totiž hovorí o „nedeliteľnosti“ Španielska. Kto ale rozhoduje o zákone v demokracii? Koho vôle má byť vyjadrením? Základom oficiálnej myšlienky republikánskeho ústavného poriadku je, že ľud má právo si vytvoriť svoju ústavu a štátnu konštitúciu.
Liberálna demokracia sa v dnešnej ideológii chápe ako jediná demokracia, pričom v skutočnosti znamená ustanovenie veľmi konkrétneho systému a obmedzenú demokraciu v priestore vymedzenom pre ňu. Základné ustanovenie tohto priestoru a poriadku je efektívne aj prakticky rozhodnuté vládnucou triedou. Dnešný republikánsky poriadok sleduje logiku revolúcií z roku 1783 a 1789. Napriek tomu, že „Founding Fathers“ ako Jefferson a Hamilton považovali za žiaduce opätovné zvolávanie konštitučnej konvencie, táto „nemennosť“ je v nemeckej ústave určená v článku 79, a v európskom ústavnom práve chápaná ako nemeniteľnosť základných práv. Podobné články o nemennosti základných princípov ústavy sú zakotvené v českej, gréckej, talianskej, nórskej a brazílskej ústave. Túto paradigmu nemennosti základných práv, ku ktorým patrí najmä právo na majetok, možno sledovať u teoretika Carla Schmitta a ísť až k Weimarskej ústave. Schmitt hovoril o nej ako o dvoch „protiústavách“, o ústave základných práv a ústave legislatívy („organizačnú časť“), ktoré bojujú o „supremáciu“.[1] V tom čase bolo ešte možné zmeniť základné ustanovenia Weimarskej ústavy, pričom to paradoxne nebola cesta, akou sa nacisti dostali k moci, ale využitím ústavného článku výnimočného stavu.
Základom každej demokracie je ľudová suverenita. To znamená, že ľud má právo určiť znenie svojej ústavy. To platí permanentne a bez výnimiek. Toto bola pôvodná myšlienka republikánskych ústav pred ich „obratom“ k nemennosti základných práv, ktorý vznikol v čase všeobecného volebného práva (v 19. storočí bolo volebné právo ešte obmedzené na mužov s majetkom – na vládnucu triedu). Túto myšlienku o „absolutizme“ populárnej suverenity možno nájsť u teoretikov dvoch zakladajúcich republikánkych ústav, francúzskej a americkej v Rousseau a Madisona . Ústava je len prejavom tejto vôle, nemôže ale túto vôľu anulovať alebo znemožniť jej funkčnosť.
Táto vôľa tiež potrebuje svoje vyjadrenie a podmienky, v ktorých sa môže vyjadriť. Použiť násilie proti populárnej suverenite sa rovná tomu použiť násilie proti demokracii. Táto myšlienka bola zavrhnutá v povojnovom období v dôsledku prác Carla Schmitta a konečného víťazstva štátnej suverenity, konkrétne judikatívy nad populárnou suverenitou. Postoj o nemennosti základných princípov je dnes dominantný v európskom ústavnom práve. Väčšina republikánskych ústav pritom nebolo ani ratifikovaných ľudovým hlasovaním, nie sú obnovované generačnými konvenciami a skostnatejú do svätých dokumentov, ktoré nahrádzajú a skrývajú zdroj, z ktorého pochádzajú, ktorým je populárna suverenita. V strede tejto hádky je otázka o pôvodnej sile, za ktorou už neexistuje hýbací dôvod. Jedna strana tvrdí, že tento pôvod je vôľa ľudu. V tom prípade sú zákony len jej vyjadrením. Druhá strana tvrdí, že pôvod je zákon samotný. V tom prípade nemožno hovoriť o demokracii.
Prípad ústavy v Španielsku
Španielska ústava síce bola ratifikovaná hlasovaním v roku 1978, no stále máme tri body, ktoré sa vo verejnej diskusii (vyjadrenia rôznych strán, španielskej vlády, EÚ, európskych politických strán) o tomto ústavnom konflikte nespomínajú: ústava nie je permanentný dokument, mení sa podľa vôle ľudu. Pred 40 rokmi nie je dnes. Ústava by mala byť rovnako tvorená ľudom, nielen ratifikovaná. Hoci aj v prípade ratifikácie možno hovoriť o podmienkach, ktoré nie sú ideálne pre vyjadrenie ľudovej suverenity, ako nedostatočné informácie, čas, diskusia atď. Ústava nemôže rušiť svoj pôvod, ktorým je vôľa ľudu. Už vôbec nie, keď sa jedná o viacgeneračnú vec. Potom by anulovala samú seba. Ak by sme argumentovali, že väčšina Španielov nechce, aby Katalánci mohli hlasovať o nezávislosti, mám ďalšie otázky: Naozaj tomu tak bolo, alebo to bola len celková ústava, ktorú ratifikovali, nie jej jednotlivé paragrafy? Nezmenil sa postoj Španielov k tejto otázke odvtedy? Aký je dnešný postoj ostatného Španielska k tomuto právu? Aj keby boli proti, bolo by oprávnené zakazovať časti obyvateľstva hlasovanie o ústave?
Akcia španielskeho štátu je násilným odobratím tohto najzákladnejšieho demokratického práva. Zabraňuje vzniku demokratickej ústavy, aby udržala dnešnú nedemokratickú ústavu v platnosti. Prívlastok „nedemokratická“ používam, pretože zjavne nezodpovedá vôli ľudu, je generáciu stará a možno položiť otázku, či je skutočne vyjadrením vôle ľudu a aké boli podmienky pri jej tvorbe. Je to nanútenie demokracie, ako by niektorí cynicky poznamenali.
S pozíciou španielskej vlády a ústavného súdu, ktorá radí ústavné ustanovenia nad populárnu suverenitu, solidarizovali takmer všetky európske krajiny a veľké európske strany zastúpené v Európskom parlamente (napr. aj S&D). Dôvodom preto je to, že sledujú rovnakú logiku ústavného práva, teda fundamentálne nemeniteľné ústavné princípy a ústavy, ktoré nemajú byť generačne obnovované a ktorých zdroj nie je v tekutej vôli ľudu. Štátnu represiu nekritizovali španielsky kráľ, nemecká a francúzska vláda, ostatní hovorili o anonymnom násilí a volali po „dialógu“.
Násilie španielskeho štátu voči vlastným občanom a ich demokratickým právam je tak plne v súlade s liberálnou demokraciou. Práve proti predstavám je jej plným a úprimným vyjadrením. Realizácia liberálnej demokracie je zabránenie demokracie.
Štátne násilie nasmerené na každého, kto chce vykonávať svoje demokratické právo, je nasmerované na udržanie zákona a ústavy ako takej. Je to násilie k udržaniu štátu a jeho monopolu na násilie a je to násilie k ochrane republikánskej ústave na celom svete, ktorej základom je právo na majetok vládnucej triedy. Násilie namierené voči voličom je tak triedne násilie pre ochranu majetku buržoázie/meštiactva. Je to vojna proti demokracii a jej obete sú jej „páni“.
Prejavy násilia sú dôkazom strachu o celý systém, založený na republikánskej ústave a jej platnosti. Sú súčasne dôkazom, že žiadne pokusy o demokratické zmeny, ak budú prekračovať určité základné hranice (hranice fundamentálnych princípov a hranice, ktoré určí štátna suverenita, v tomto prípade hranica nedeliteľnosti Španielska), budú násilím potlačené. Bezprostredne sa teda nanucuje otázka štátnej moci a násilného výkonu demokratických rozhodnutí. Od určitého bodu to vzniká nevyhnutnosť pre obranu vlastných životov a pre presadenie demokracie. Otázka štátnej moci je otázka, ktorej sa nedá vyhnúť, jej odklad a zamlčiavanie je len poškodením pre „ľud“. Logickým dosledkom je preto demokratizácia výkonných síl a jej podriadenie ľudovej suverenite, alebo v krajnom prípade, ako je tomu dnes, tvorbu vlastných výkonných orgánov pre výkon demokratických rozhodnutí.
K otázke nacionalizmu, ľavicového postoja a k najnovšiemu vývoju
Osamostatnenie sa nerovná vytvoreniu národného štátu. Bolo by možné vytvoriť štát, ktorý nebude založený na národe, etnickom základe a na občianstve, ale na svojom obyvateľstve, teda že každý obyvateľ od určitého veku a času pobytu má politické práva. Rovnako možno nanovo vytvoriť všetky princípy štátnych štruktúr. Je možné minimálne navrhnúť vytvorenie demokratického socialistického štátu založenom na vláde rád a so zrušeným právom na vykorisťovanie.
Aj keď sa to nepodarí, je možné vytvoriť omnoho demokratickejšie štátne štruktúry. Je možné zdemokratizovať všetky tri štátne moci, zrušiť voľný mandát, zaviesť odvolateľnosť a imperatívny mandát, vytvoriť iný systém zastupovania, je možné zdemokratizovať exekutívu, políciu, aby sa takéto veci ako teraz nemohli diať. Je možné rovnako vytvoriť všeobecný priamodemokratický princíp štátu a obnovovanie ústavy každú generáciu, rovnako ako dodať nové práva a zabezpečiť lepšiu ochranu existujúcich práv, zabezpečiť aj ich rovnosť v realite. Práve pre tieto príležitosti je nutné sa zúčastniť tohto procesu, aj keď nebude mať za výsledok socialistický štát pracujúcich.
Postoj politického vedenia na oboch stranách ukazuje, že zo všetkého najviac sa obávajú pohybu más a populárnej iniciatívy. Obávajú sa toho, že štrajky a demonštrácie pôjdu ďalej a povedú k vzniku nového typu štátu, aj keď v súčasnej situácii nebude socialistický. Preto možno tiež vysvetliť pohyby na úrovni vedenia španielskej a katalánskej strany, ktoré majú za účel tento ústavný konflikt preniesť na úroveň politikov a súdov, upokojiť a uspať masy, odviesť pozornosť, no najmä zabrániť ich samostatným akciám. K tomu patrí tiež najnovšie divadlo Puidgemonta, jeho útek do Belgicka, vydanie sa polícii a súd, ktorý má byť kontrolovaným „vyriešením“ tohto sporu, čo bude takmer naisto pochovanie nezávislosti.
Má to byť pohodlné, televízne ukončenie drámy, ktoré na vrchole zahŕňalo samostatné a vedomé konanie miliónov ľudí. Malomeštiactvo je rozhodujúcou silou v katalánskom hnutí za nezávislosť, ale ako spoločenská skupina nemá dostatočnú silu k presadeniu tohto programu, v konečnom dôsledku musí nájsť spojencov v iných triedach a buď sa podvoliť vôli španielskeho meštiactva, alebo si nájsť skupiny „tam dole“. Touto silou musí byť samostatne konajúca pracujúca trieda s vlastným politickým vedením a vlastným programom, ktoré bude realizovať jej záujmy.
Autor je študentom na Viedenskej univerzite.
[1] Schmitt, Carl: Legalität und Legitimität, 1932
