Účastníci ako aj pozorovatelia pravidelne charakterizujú európsku integráciu metaforami pohybu. Pri zvýznamňovaní tohto procesu si často vypomáhajú obrazotvorným jazykom bicyklovania. V takomto prípade ju opisujú ako činnosť, ktorú je treba neustále vykonávať, pretože ak sa prestane šliapať na pedále, stratí sa rovnováha a proces sa zastaví.
Bicykel je pritom aj integrálnou črtou holandskej národnej identity. V jej etnosymbolike je dokonca natoľko významný, že súčasťou integrácie imigrantov je aj kurz bicyklovania. Pre nedávne referendum o Asociačnej dohode medzi Európskou úniou a Ukrajinou platí, že holandskí voliči šliapli na brzdu európskeho bicykla už po druhýkrát. Vzhľadom na podobné spoločenské okolnosti urobili tak zrejme z tých istých dôvodov ako v roku 2005, keď odmietli Zmluvu o ústave pre Európu. Spoločenský kontext opakovaného odmietania má z tých-ktorých dôvodov rovnaké príčinnostné pozadie.
Zástupná otázka Ukrajina
Kým spoločenskovedné výskumy pred jedenástimi rokmi ukázali, že za odmietnutím euroústavy bolo mnoho faktorov, ktoré priamo ani nesúviseli so samotnou zmluvou, hlbšie empirické analýzy dôvodov odmietnutia asociačnej dohody zatiaľ chýbajú. Ideologický rámec politickej rozpravy, do ktorého bola vložená kampaň, však naznačuje, že aj tento krát sa za výsledkom skrýva odpoveď na inú než predmetnú otázku referenda. Je otázne či voliči, ktorí odmietli asociačnú dohodu, nevystavili politickým špičkám hneď väčší účet a či im spätne nezapočítali viac položiek naraz.
Jedna referendová otázka, viacero dôvodov hlasovať proti, pričom samotní iniciátori referenda z občianskeho hnutia GeenPeil priznali, že im o asociačnú dohodu alebo rusko-ukrajinský konflikt ako taký vôbec nešlo. Otázku z referenda formulovali len ako zástupnú, keďže Holanďania na rozdiel od Britov nemôžu hlasovať o vystúpení z EÚ. Predstavitelia tohto euroskeptického hnutia sa netaja svojim dlhodobým cieľom nahradiť hlbšiu politickú integráciu užším ekonomickým modelom väčšieho, ale hlavne liberalizovaného a deregulovaného trhu.
Dôsledky zákulisnej politiky
Referendum o euroústave sa konalo v dobe dozvukov populistickej revolty Pima Fortuyna proti druhej fialovej koalícii. Referendum o asociačnej dohode sa konalo v období, keď na vlne nespokojnosti s treťou fialovou vládou opäť kapitalizuje jeho krajne pravicový nasledovník Geert Wilders. Politológovia dlhodobo varujú, že finančná kartelizácia elít, volebno-profesionálne splývanie establišmentu, stieranie rozdielov medzi stranami a široké pravo-ľavé koalície tvoria živnú pôdu pre protisystémové strany a ich populistickú kritiku reprezentatívnej demokracie.
Holandský poldermodel s jeho konsenzuálnou politickou kultúrou založenou na depolitizácii sociálnych konfliktov je exemplárnou ilustráciou takto poňatej postdemokracie. Z fialovej vlády namiešanej z červenej Strany práce (sociálni demokrati) a modrej Ľudovej strany pre slobodu (pravicoví liberáli) sa stal pejoratívny pojem na označenie zákulisnej politiky (achterkamertjespolitiek), v ktorej mimo verejnej debaty politici rozhodujú bez politických vstupov pre občanov.
Vnútropolitické problémy vyplývajúce z internej globalizácie holandskej spoločnosti sú premietané na demokratický deficit Únie, ktorá sa vyobrazuje ako kafkovský zámok europanstva plný tajných chodieb a verejnosti neprístupných komôr. Či sa už Európska únia vyznačuje pre- alebo postdemokratickými črtami, nielen populistický odpor voči nej je len iným prejavom toho istého spoločenského problému.
Odcudzenie voličov od svojich tradičných ľavicových a pravicových zástupcov spolu s narastajúcou nedôverou voči verejným autoritám vedie tak k nárastu politicky nekorektného kibicovania na všetky strany. Liberálna teória podkovy, podľa ktorej ľavé a pravé okraje politickej osi majú k sebe blízko, prehliada, že centristické splynutie etablovaných strán otvára cestu pre anti-politickú nespokojnosť so štandardizovanými formami politiky a stranami, ktoré sa takmer neodlišujú. Fialová podkova, alebo všetci sú na jedno kopyto (één potje nat).
Populistickí odporcovia asociačnej dohody opätovne využili silný mobilizačný potenciál už osvedčených identitárskych tém z predošlej eurokampane. Vtedajšia Bolkesteinova smernica a obava z poľského inštalatéra, dnešný voľný pohyb euroobčanov z východnej do západnej Európy, vtedajšie otváranie prístupových kapitol pre Turecko a rozširovanie Únie o stredoeurópske krajiny, dnešný nesúhlas s vízovou liberalizáciou a asociáciou s Ukrajinou, vtedajšie aj dnešné odmietanie redistributívneho príspevku Holandska v prospech nových, chudobnejších členských krajín…
Víťazstvo v prehre
Sociologické zistenia, že najsilnejšiou štatistickou súvzťažnosťou sa vyznačoval vzťah medzi odporom voči euroústave a negatívnym postojom voči prisťahovalectvu, pôsobia z hľadiska dnešnej migračnej krízy ako déja vu. Na margo Hegelovho tvrdenia, že dejiny sa opakujú takpovediac dvakrát, Marx dodal prvýkrát ako tragédia, druhýkrát ako fraška. Komentárom a analýzam chýba uvedomenie tohto vzájomného vzťahu operujúceho na pozadí oboch hlasovaní a politici stredového prúdu fraškovite opakujú chyby minulosti.
Ignorácia korelácie medzi centristickým konsenzom a vzostupom pravicového populizmu svedčí o nepoučiteľnosti. Nacionalistický identitarizmus vyplýva z krízy identity, identity štandardnej sociálno-demokratickej ľavice, ktorá prestala poskytovať politickú alternatívu voči neoliberalizmu. Národný populizmus v Holandsku je len kultúrnou logikou poldermodelu, keď sociálni demokrati z PvdA a pravicoví liberáli z VVD vytesnili spoločenský konflikt o podobu sociálneho štátu.
Azda jedinou vecnou analýzou právneho obsahu dohody sa v kampani prezentovala opozičná Socialistická strana SP, ktorá kritizovala konkrétne články asociačnej dohody na pozadí chystaného Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP) s USA. Právne mechanizmy chrániace investorov pred sociálnymi politikami štátu považuje v oboch prípadoch za trójskeho koňa nadnárodných spoločností. Geopolitické spory o východné pohraničie Európy ako aj vnútroeurópska či globálna nerovnosť ako „push“ (tlačiť, posúvať) a pull (ťahať) faktory migrácie – teda tie, ktoré migranta z domovskej krajiny vytláčajú a tie, ktoré migranta do cieľovej krajiny priťahujú – nie sú len sekundárnymi sprievodnými javmi globálneho kapitalizmu. Trhové záujmy poniektorých tak naďalej vedú k inter-etnickej animozite mnohých. Vládnuce idey zostanú ideami vládnucej triedy aj keď prevládne pravicový populizmus ako záložný plán presadzujúci liberálny trh ako pomyselnú „alternatívu“ voči Európskej únii. Demokratickej zvrchovanosti ľudu to nepomôže, práve naopak. Ide iba o víťazstvo v prehre.
Autor článku je politológ.
Foto: Ilustračné foto. Autor: Murdockcrc, zdroj: commons.wikimedia.org
Upravená verzia článku vyšla v denníku Pravda
