Diskurz o kritickom myslení tak, ako každý iný diskurz, narába s ustáleným súborom pojmov. Hoci sa postmoderna už pár rokov odoberá do učebníc dejepisu, niektoré z jej princípov by tu s nami ešte mali pobudnúť. Jedným z nich je kritické skúmanie prvkov a štruktúry diskurzov, ktoré sa v prípade diskurzu o kritike stáva metakritikou. Jedno z najpoužívanejších slovných spojení spätých s kritickým myslením je konštruktívna kritika. Vzhľadom na vnútornú protirečivosť slov, ktoré predmetné slovné spojenie tvoria, je ich súdržnosť prekvapivo trvácna.
Slovník súčasného slovenského jazyka ako jeden z významov slova kritika ponúka „poukazovanie na nedostatky a chyby niekoho, niečoho“. To, čo nemusí byť zrejmé z tohto v laickej verejnosti rozšíreného výkladu slova, je už zreteľnejšie pri jeho primárnom význame: „posudzovanie, hodnotenie, kritizovanie obyč. umeleckých al. vedeckých diel a činností; odborný posudok“. Poukazovanie, posudzovanie a hodnotenie sú ťažiskami významu v oboch definíciách. To, čo ich zjednocuje, je ich analytický charakter.
Charakter kritiky
Aby mohla kritika posudzovať, hodnotiť a interpretovať, musí rozumieť svojmu objektu na úrovni celku aj súčastí. Ak chápeme predmet kritiky ako štruktúru, kritika sa zameriava na analýzu prvkov a relácií medzi nimi. Tie musí nielen odkrývať a poznať, ale na základe tejto dôkladnej znalosti ich zasadzovať do axiologického rámca. Neoddeliteľnou a základnou zložkou kritiky je analýza. Tá je postavená na dekonštrukcii – rozoberaní objektu ako celku na jednotlivosti.
Kritika sa preto nielen prieči spojeniu s prívlastkom konštruktívna, ale priam ju priťahuje jeho opačný pól. Kritika je zo svojej podstaty d e k o n š t r u k t í v n a. Hoci kritika využíva popri analýze aj syntézu, aby mohla z čiastkových poznatkov vytvoriť hodnotenie, nevzniká ním nový objekt na rovnakej hierarchickej úrovni, ako bol pôvodný objekt kritiky. Kritika preto nie je konštruktívna v zmysle, akým je konštruktívny tvorivý proces nového, nezávislého objektu. Jediné, čo by kritika mala konštruovať, je hodnotenie samotné. Až v nadväznosti naň možno pristúpiť k syntéze a riešeniu; až po jednoznačnej identifikácii, porozumení a precíznej analýze problému ho možno riešiť – je však nemožné robiť to súčasne. Kritika a hľadanie riešení sú síce prepojené, ale nie totožné procesy. Jeden predchádza druhému. Eklekticita protichodných myšlienkových operácií môže byť prínosná v umení, na škodu však býva vo filozofickom a vedeckom diskurze.
Spojenie kritiky s atribútom konštruktívnosti je však nielen nezmysluplné, ale má aj zaujímavé dôsledky. Implikuje, že hodnotne kritizovať dokáže len ten, kto vie ponúknuť riešenie, teda – konštruktívnu kritiku. Kým riešenie je na kritike závislé, opačne to neplatí: nárok kritizovať musí mať každý, kto dokáže analyticky rozobrať problém. Nie je nevyhnutné, aby sa kritik zaoberal riešením problému. To sa môže objaviť neskôr a za iných okolností (dostupnejších prostriedkov, rozsiahlejších poznatkov ap.). Naratív konštruktívnej kritiky nie je s technokratickým modelom riadenia spoločnosti spojený náhodou. Ak nárok (hodnotne) kritizovať má len ten, kto vie ponúknuť riešenie, potom sa priestor kritiky zužuje na úzke odborné kruhy. K ekonomike by sa mali vyjadrovať len ekonómovia, k právu len právnici a k zdravotníctvu lekári. K politike politici a politológovia.
Nesedí? Samozrejme. Nemôže. Ide o oblasti, ktoré sa premietajú do života širokej laickej verejnosti a denne naň vplývajú. Kým napr. špičkový základný prírodovedecký výskum si môže dovoliť luxus práva vypočuť len odborné názory a fundovanú kritiku – ba je to priam žiadúce, inak by bol zahltený nezmyselnými polemikami s insitnými znalcami vesmírnych energií dobra a zla – oblasti s priamejším napojením na verejnosť musia byť otvorené aj laickej, zato zmysluplnej kritike.
Demokratický dialóg
Samozrejme, pre ekonómov by bolo pohodlné diskutovať len vo vlastnom okruhu – tak by však sotva boli schopní jednak udržať si kontakt s tými, pre ktorých pracujú (ak hovoríme o verejnej správe), jednak prekročiť rámec teórie, v ktorej odborná diskusia prebieha. Priemerný občan vie pomenovať ekonomické problémy, s ktorými sa v súkromnom, profesijnom či verejnom živote stretáva, nemusí však byť schopný na ne nájsť riešenia. To by sme od neho ale očakávať ani nemali.
Oblasti, ktoré sa priamo dotýkajú širokého okruhu ľudí, musia prijať svoj záväzok udržiavať dialóg. Právo kritizovať nesmie byť podmienené schopnosťou navrhnúť riešenie. Efektivita a zmysluplnosť odborno-laického dialógu spočíva v ochote sa vzájomne počúvať, upraviť svoj názor a implementovať výsledky diskusie do praxe. Ide zároveň o bazálne atribúty demokratickosti. Zrejmosť protichodnosti slovného spojenia konštruktívna kritika a situácia, kedy jeden z jeho elementov podmieňuje právo na druhý, by azda mohli byť dostatočným dôvodom ostražitosti pri využívaní tohto spojenia. Nielen v rámci diskurzu o kritike, ale aj (a obzvlášť) mimo neho.
Autor je študent filológie.
Ilustračná foto. Zdroj: @. bin., flickr.com
