Teoretik vizuálnej kultúry Nicholas Mirzoeff vo svojej poslednej knihe How to See the World (Pelican Books, 2015) spomína zaujímavú štatistiku. V Nemecku istý prieskum verejnej mienky ukázal, že až 24 % mladých ľudí by sa chcelo stať umelcami.
Podľa Mirzoeffa si však pod tým nemáme predstaviť túžbu, živiť sa ako maliar, fotograf alebo sochár. Skôr to naznačuje, že umenie mladí ľudia chápu ako príležitosť emancipovať svoje „ja“ v globalizovanej spoločnosti, t.j. mať slobodu rozhodovať o sebe a za seba. Túto predstavu v nich podporuje najmä aktuálny charakter vizuálnej kultúry, ktorá jednak už nie je koncentrovaná do špecifických priestorov (kina alebo galérie) a zároveň v nej nedominuje výskum izolovaných fenoménov (ako napríklad funkcia obrazu v spoločnosti, simulácia skutočnosti či mediálna manipulácia – tie Mirzoeff rozoberal vo svojej knihe Úvod do vizuálnej kultúry z roku 1999).
Dnes sú v podstate všetky médiá sociálne, čo znamená, že divák nie je len pasívnym pozorovateľom, ale mobilizuje, zapája sa, zdieľa. Internet a sociálne platformy priniesli nové spôsoby, ako vidieť a byť videný. Aj preto Mirzoeff navrhuje, že skôr ako o vizuálnej kultúre, by sme dnes mali hovoriť o vizuálnom myslení. Jedným z jeho najviditeľnejších prejavov je tzv. vizuálny aktivizmus (termín pochádza od africkej fotografky Zanele Muholi, ktorá ho použila v súvislosti so svojou sériou portrétov lesbickej komunity v Afrike Faces and Phases z rokov 2006 – 2011). Mirzoeff ho analyzuje najmä cez protestné hnutia, ktorých sila spočívala v ich rozpínaní do online sveta – či už to boli občianske demonštrácie v Argentíne v roku 2001, Arabská jar (2011), Occupy Wall Street (2011), kyjevský Majdan (2013/2014) alebo demonštrácie v americkom Fergusone (2014). Najmä akcie na egyptskom námestí Tahrír definitívne zotreli hranice medzi estetickým a politickým a protestujúci naplno pochopili (a uchopili) moc vizuálneho. Ich zbraňami sa stali smartfóny a hashtagy na Twitteri či Facebooku; to, čo ich zraňovalo a oslabovalo, neboli vodné delá a slzotvorný plyn, ale odpojenie od internetového signálu. Možnosti okamžitého prenosu obrazu (či už vo forme fotografií alebo videa) umožnili akékoľvek lokálne povstanie premeniť na masový globálny protest. Jeho účastníkmi ste sa mohli stať v reálnom čase, bez nutnosti fyzickej participácie.
Mirzoeff o vizuálnom aktivizme nie len píše, ale teóriu prepája aj s praxou. Aktuálne je podporovateľom protestu študentov New York University, ktorí žiadajú, aby škola prestala dotovať priemysel s fosílnymi palivami. Počas Ocuppy Wall Street aktívne komentoval udalosti na osobitnom blogu a v roku 2013 s umelcami, aktivistami a akademikmi založili iniciatívnu Militant Research Collective, ktorej cieľom je skúmať, kde sa akademické prostredie môže pretnúť s aktivizmom. Inšpirovali sa iniciatívami v Španielsku či Argentíne a svoje výsledky publikovali vo forme tzv. Handbooku. Reagovali tým aj na skúsenosti z Ocuppy Wall Street, kedy sa podľa nich umenie, ktoré si tak dlho predstavovali, začalo odrazu diať v reálnom živote. Akcia sa prepojila s reprezentáciou.
Vo februári tohto roka sa Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, kde učím už vyše desať rokov, zapojila do štrajku učiteľov. Študenti na tri týždne obsadili školskú galériu s projektom Mor ho!, v rámci ktorého organizovali diskusie, vytvárali umelecké diela tematizujúce štrajk, so študentmi z iných vysokých škôl vyrábali transparenty, aktívne sa zúčastňovali protestných pochodov. „Žiadajme nemožné!“, vyzývali. Odrazu na vlastnej koži zažívali, čo znamená, dostať umenie z ateliéru do ulíc a zasiahnuť do verejnej diskusie. Počas troch týždňov uverili v silu umenia viac ako za roky jeho štúdia.
Mirzoeff vo svojej najnovšej knihe píše, že keď už vieme, ako sa pozerať na svet, je najvyšší čas, začať ho meniť – a to z akejkoľvek pozície. Či sa nám to totiž páči alebo nie, všetci sme dnes vizuálnymi aktivistami.
Text vyšiel aj na blogu Společnost pro estetiku.
Foto: Štrajk učiteľov v Bratislave. Zdroj a autor: Mor ho! (VŠVU)
