V súvislosti s nástupom Donalda Trumpa, Marine Le Pen, Brexitu, fake news, konšpiračných teórií (doplňte si to svoje) sa čoraz viac hovorí o rozdelení spoločnosti na dve hermeticky uzavreté skupiny. Na jednej strane by mala existovať vzdelaná, kultivovaná, meštiacka liberálna sféra, reprezentovaná tradičnými či serióznymi médiami a na strane druhej nahlúpla a nevzdelaná, nacionalistická masa, ktorá uverí bársakej kravine.
Opovrhnutie medzi týmito dvomi skupinami je však na Slovensku večné, ťahá sa už od vzniku republiky a od tzv. „babiek demokratiek“, cez „ficovoličov“ až po dnešných „rusofilov“, rasistov a konšpiračných výmyselníkov. Slovenská spoločnosť bola vždy polarizovaná a akýkoľvek politický dialóg bol znemožnený zápasom dvoch nezlúčiteľných názorových svetov. Skrátka, na Slovensku to so zmierňovaním, dialógmi či diplomatickými postupmi nebolo nikdy príliš horúce, štekali sme tu po sebe ako psy a z politiky sa najmä z toho dôvodu stal zápas deštruktívnych egomaniakov bez akejkoľvek vízie a sebareflexie.
Momentálne ide predovšetkým o boj medzi „zapredanými“ (tradičnými) médiami a „vypatlanými“ konšpirátormi, rasistickými indivíduami a „pravdoláskarmi“ a priaznivcami Ruska a NATO. Jedna strana obviňuje tú druhú s faloše, selektívneho prístupu, nespravodlivosti, skorumpovanosti a úplatnosti, tá druhá tú prvú z nedostatku kritického myslenia, hlúposti a fašizoidného správania sa. Otázkou však zostáva, či je toto, akási permanentná „občianska vojna“, ten správny spôsob, ako má prebiehať diskusia v demokratickej krajine. Sám sa čiastočne považujem za člena „bratislavskej kaviarne“. Názory na problematiku ľudských práv, pomoci perzekvovaným menšinám, feminizmu, LGBTI, imigrantov, ekológie, ochrany zvierat, dekriminalizácie drogovo závislých, autoritatívneho režimu Vladimíra Putina či Kim-Čong-una či na problematiku prozápadného smerovania tejto krajiny, mám s touto skupinou zhodné. Možno je načase pokúsiť sa o sebareflexiu, skúsiť spraviť krok v ústrety tomu nenávidenému „plebsu“ a odhaliť pod nánosom hypertrofovaných výrokov povestné zrnko pravdy.
Mediálny priestor
Tak napríklad „zapredanosť médií“. Málokto dnes nevyjadruje obavy nad stavom mediálneho priestoru, z ktorého si hromadne ukrajujú rôzni oligarchovia, aby napĺňali svoje mocenské ambície. Na Slovensku je toho dokonalým príkladom portfólio finančných skupín Penta a J&T, prípadne Kmotríkove TA3. Málokde inde v Európe nájdeme takú servilitu médií voči politikom, a to nielen voči koaličným, ale aj opozičným. Len prednedávnom vyhlásil Jaroslav Rumpli, komentátor denníka SME, že „opozícii by sa už z princípu nemali dávať frčky.“ Verejnoprávne médiá sa zasa pravidelne stávajú „hlásnou trúbou“ vládnucej koalície.
To vyvoláva viacero otázok. Je možné, najmä po skúsenostiach s MF Dnes, TA3 a Pluskou, veriť médiám, ktoré sú vo vlastníctve oligarchov? A naopak, je možné po skúsenostiach s mečiarovskou STV-čkou dôverovať verejnoprávnym médiám? A keď už spomíname Plusku, neboli to práve bulvárne médiá, ktoré dávno pred „boomom“ konšpirácií prerazili dno žurnalistiky, pravidelne publikovali klamstvá, vety vytrhnuté z kontextu a popierali novinársku etiku? Veď tradičné trademarky bulváru – chytľavé a zavádzajúce titulky, šokujúce odhalenia, klamstvá a zavádzanie a emocionálne podfarbené fotografie – dnes využívajú práve konšpiračné weby. Možno by stačilo o tom viac rozprávať, nevystupovať tvrdo len proti konšpiračným teoretikom, ale proti bulváru v akejkoľvek forme; ostro sa dištancovať od všetkých médií, ktoré sú vo vlastníctve podozrivých oligarchov; a byť na politikov, akýchkoľvek, ešte tvrdší a nekompromisnejší, neidealizovať si ich a neviesť za nich boj, ale skôr „moderovať“ vyváženú názorovú debatu. Skrátka, skôr upokojovať ako polarizovať spoločnosť.
Pokiaľ sa pre zmenu pozrieme na samotné konšpirácie, zistíme, že strach, na ktorom stavajú, je mnohokrát oprávnený a odôvodnený. Konšpiračné teórie hovoria predovšetkým to, že úzka a tajná skupinka ľudí ovláda celý svet. V globalizovanom svete gigantických nadnárodných konglomerátov so sídlami v daňových rajoch a s netransparentným fungovaním sa skutočne ťažko hľadá nejaká útecha pre myseľ. Už aj v Davose či v MMF si všimli, že „nožnice“ sa roztvárajú prirýchlo, čo potvrdzuje aj správa organizácie Oxfam. Nám však stačí zostať na Slovensku a pozrieť sa trošku do histórie – na privatizérov, mafie, gorily, sasanky, Bašternáka ai., na prepojenie oligarchie a politiky. Samozrejme, toto nie sú žiadni ilumináti, žiadna organizovaná tajná skupina, ktorá ovláda svet, ale to, že sa nám vytráca možnosť niečo ovplyvniť, že existujú obrovské konglomeráty, na ktoré nemáme žiadny dosah a ktoré sa odmietajú deliť o zisky, že za politikou často stoja oligarchovia, mafia a finančné skupiny, to všetko ešte posilnené masívnou robotizáciou, ktorá nás má všetkých pripraviť o prácu, je smutná a desivá skutočnosť. Zdeseniu a frustrácii ľudí sa skutočne nemôžeme čudovať a práve na tomto profitujú konšpiračné médiá. Jediným liekom na túto výchylku, je pomenovanie a odstránenie príčin zdesenia a frustrácie, nie vytváranie zoznamov a verbálne útoky.
Rasizmus
Podobné je to aj s migračnou krízou. Americká vojna proti terorizmu, zúžená najmä na Blízky východ, bola a je popisovaná ako správna a legitímna a média nám tu roky prinášali správy o najrôznejších teroristoch, diktatúrach a teroristických útokoch. V mysliach ľudí zafixovali negatívny a desivý obraz islamských krajín a ako prvé začali medzi ľuďmi šíriť strach z islamského terorizmu. Ešte aj dnes sa mnohé z nich ženú za senzáciami a priživujú tento obraz správami o každom jednom, aj nevydarenom útoku. Podobné je to aj s hollywoodskymi filmami, kde sa najčastejším obrazom súvisiacim s terorizmom stal „chlapík v turbane kričiaci Alláhu akbar“. Nejde pritom len o udalosti „septembra 2001“ (Let číslo 93, WTC), alebo vojnové konflikty na Blízkom východe (30 minút po polnoci, 13 hodín: Tajní vojaci v Bengázi), ale aj staršie udalosti (Mníchov), či príbehy zasadené do súčasnosti (Fatwa, 15:17, Paríž). Od roku 2001 sme mohli vidieť desiatky filmov venovaných tejto problematike. Je prirodzené, že ľudia majú z imigrantov strach a nie je to spôsobené len nejakým typicky slovenským rasizmom, klamlivými správami alebo „kremeľskou propagandou“. Na počiatku všetkého stál práve tento dominantný mediálny diskurz, šírený tradičnými médiami a mainstreamovými filmami.
Rómska problematika takisto nie je doménou nejakých „náckov“. Aj v tomto prípade sme boli o rómskej kriminalite pravidelne a hojne informovaní. Samozrejme, o útokoch „belochov“, ako nejakej homogénnej skupiny, nepadla ani zmienka. V televíznych správach sme mohli pravidelne vídať zábery zdemolovanej rómskej osady a Luníka IX, čím médiá ešte viac priživovali obraz Rómov ako nepolepšiteľných primitívov, čo demolujú byty, a to mnohokrát bez akéhokoľvek kontextu či vysvetlenia. Len prednedávnom priniesol denník SME necitlivú reportáž s rasistickým podtónom o epidémii syfilisu v Trebišove, na ktorú na stránkach Poleblogu reagoval Daniel Škobla. Rómovia sa nedostávajú do médií ako žurnalisti či komentátori a v politike sa takisto presadzujú len veľmi veľmi ťažko. Okrem rasizmu sme tiež často svedkami nadradeného paternalizmu. Skrátka, obraz Rómov v mediách je prevažne negatívny a ambivalentný, čo dokazuje štúdia Nadácie otvorenej spoločnosti.
Otázkou potom zostáva, čo vlastne chceme? Najskôr „plebs“ strašíme, v záujme nejakej pomýlenej ideológie či žurnalistickej laxnosti, rôznymi bubákmi a následne, keď sa karta otočí, ho nazveme rasistickým? Úplne by stačilo dať v médiách väčší priestor samotným Rómom, prestať vzťahovať útoky jednotlivcov ku etnickým či náboženským skupinám, zobrazovať ich príslušníkov ako primitívov a prestať pokrytecky obhajovať blízko-východné intervencie ako morálne a „legitímne“, pretože islamský fundamentalizmus a teroristi, a zároveň nadávať na amorálnych rasistov, pretože o fundamentalizme a teroristoch začínajú hovoriť. Predovšetkým sa však nemôžeme rasistickým náladám v spoločnosti čudovať – sú pevnou súčasťou slovenského ponovembrového diskurzu, aj toho „seriózne“-mediálneho.
Priaznivci Ruska a NATO
Azda najvýraznejší, najostrejší, ale aj najkomplikovanejší je konflikt medzi priaznivcami Ruska a NATO. Na prvý pohľad je vyriešenie tohto konfliktu jednoduché. Rusofili podľahli kremeľskej propagande a premýšľajú iracionálne. NATO nám predsa zaručuje bezpečnosť a stabilitu. Zároveň je jednoduché ignorovať tento problém v dôsledku toho, že režim Vladimíra Putina je skutočne zločinecký a autoritatívny, snahy podkopať demokratické princípy západu sú desivé a anšlus Krymu je ohavnou a smutnou záležitosťou. Musíme sa však sami seba opýtať, prečo dnes sledujeme takú narastajúcu nenávisť voči NATO a USA? Je to naozaj len v dôsledku kremeľskej propagandy?
Osobne si myslím, že dôvodov je viac. Tak napríklad, je smutné sledovať zahraničnú politiku „západu“ vedenú voči blízko-východným krajinám. Humanitárna kríza, ktorej sme ešte aj dnes svedkami, padá na tričko bývalých (najmä západných) kolonizátorov a dosadených bábkových vlád, ako i systematických intervencií – vojnám proti komunizmu (a opačne), terorizmu a islamizmu. Ignorovanie či obchádzanie rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN na jednej strane a potľapkávanie sa po pleciach s monarchami z represívnej Saudskej Arábie, vraždiacej ľudí v Jemene, šíriacej medzi moslimami wahábizmus a popravujúcej akýchkoľvek oponentov vo svojej krajine na strane druhej, je navyše skutočne pokrytecké a ohavné. Jeden z členov NATO, Turecko, pre zmenu permanentne terorizuje kurdskú menšinu, v súčasnosti útočí na Afrín, demokratické kurdské sily bojujúce proti ISIL, čím bezškrupulózne porušuje medzinárodné dohody, presne tak, ako to v minulosti robil aj Saddám Husajn. Mimochodom, ide o to isté Turecko, ktoré výraznou mierou pomáhalo samotnému Islamskému štátu a ktoré je najväčším väzením pracovníkov médií na svete. Spomenúť by sme mohli ešte to, ako si čoraz pravicovejší Izrael postupne ukrajuje stále viac a viac priestoru z územia Palestíny, dlhodobo ignoruje OSN a uráža mimovládne organizácie. Keď sa do toho pridajú nepreukázané konšpirácie, napríklad v podobe údajných chemických zbraní, ktoré mal vlastniť režim Saddáma Husajna, zmätok je na svete.
Problémom tohto všetkého je hlavne moralistické odôvodňovanie potreby zahájenia týchto konfliktov (to je najmä prípad Petra Schutza a vojny v Iraku), ktorý ignoruje fakt, že v prípade Blízkeho východu, ako ani žiadnej inej útočnej vojny, väčšinou o žiadne skutočne morálne dôvody nešlo – to už by musela byť Saudská Arábia dávno intervenovaná a na Turecko uvalené tvrdé sankcie. V roku 1946 predniesol britský sudca Norman Birkett rozsudok Norimberského procesu. V kapitole o vojnovej agresii zaznelo nasledovné: „Vojna je vo svojej podstate zlá vec. Zahájiť útočnú vojnu je nielen medzinárodným zločinom; je to najťažší medzinárodný zločin, ktorý sa od iných vojnových zločinov odlišuje iba tým, že v sebe zahŕňa zlo nahromadené v jednom celku.“
Zároveň sa musíme pýtať, prečo v niektorých prípadoch (Irak, Jemen, Afrin) nebolo nikdy počuť až také rozhorčené výkriky komentátorov? Prečo nebolo po odplate rebelov za chemický útok v Sýrii, pri ktorej zahynulo 126 civilistov, z toho 80 detí, počuť protesty komentátorov, politikov a aktivistov, zatiaľ čo zmienený chemický útok vyvolal masívne ohlasy? Prečo sú niektoré zločiny čiastočne relativizované, zatiaľ čo v iných sa píše o mäsiaroch a vrahoch? Je utrpenie týchto ľudí menšie? Áno, médiá o týchto udalostiach informujú, avšak rozdiel je v spôsobe a forme tohto informovania. Hociktorý fanúšik Ruska môže vďaka tomuto selektívnemu prístupu ukázať na seriózne médiá a hovoriť o západnej propagande. Skrátka a dobre, považujem za dôležité, aby naše médiá začali omnoho viac kritizovať aj regulérne pochybenia Severoatlantickej aliancie, prípadne ich spojencov. Mali by priam vyzývať slovenských politikov, aby voči týmto praktikám na medzinárodnej scéne ostro vystupovali, a povzbudzovať ich, aby sa nebáli sebavedomo poukázať na krivdu, keď ju uvidia. Potom to totižto budú robiť „tí druhí“ a budú mať na to plné právo. A keď už sme pri morálke, ani na našom pobyte v NATO nie je nič morálne. Ide tu o strach z Ruska či Maďarska a našu túžbu po bezpečnosti, kvôli ktorým sme ochotní držať ústa a privrieť oči aj nad príšernými činmi, napríklad nad 200.000 mŕtvymi civilistami v Iraku od roku 2003. V tomto sme boli majstrami za každého režimu.
Zhrnutie
Na záver chcem pre istotu ešte raz prízvukovať, že mojou snahou nebolo obhajovať presvedčených neonáckov, konšpiračných teoretikov typu T. E. Rostása, zločinecké režimy v Rusku a v Sýrii a už tobôž nie žiadať vystúpenie z NATO (v dnešnej geopolitickej situácii by to bola samovražda). Snažil som sa poukázať na pokrytectvo spoločnosti, ktorá sa silou-mocou snaží interpretovať súčasné konflikty čierno-bielou, moralistickou optikou, pričom čierni sú vždy tí druhí, a pritom si zabúda všímať brvná vo svojich očiach. Rasistický a extrémne selektívny prístup, klamstvá, pošliapavanie novinárskej etiky, poklonkovanie cudzej mocnosti, strach a obhajoba intervencií, ktoré nie sú v súlade s medzinárodnými dohodami, nie sú výsadnými doménami „tých druhých“. Takisto považujem za dôležité pochopiť pohnútky ľudí, odstrániť príčiny ich frustrácie alebo aspoň vyvodiť dôsledky za niektoré naše činy. Médiá, napríklad, musia byť oveľa kritickejšie aj smerom do svojich vlastných radov, najlepšie by pritom bolo, keby tie „vlastné rady“ ani nemali a snažili sa o vyváženejšiu a menej emocionálne podfarbenú publicistiku. Pretože inak to skutočne môže pôsobiť tak, že stoja na jednej strane vojnového konfliktu.
Snažil som sa tu skrátka prehovárať smerom k „bratislavskej kaviarni“, za ktorého člena sa považujem, aby sme sa, keď sme od toho „plebsu“ vraj o toľko vzdelanejší, morálnejší a empatickejší, snažili o niečo menej polarizovať spoločnosť a empatickejšie a trpezlivejšie pristupovať k pocitom a názorom svojich vlastných spoluobčanov. V situácii keď sa celý svet zmieta vo vlnách xenofóbie sa len ťažko môžeme uspokojovať tým, že od problému jednoducho utečieme, tzn. emigrujeme. Základom každého dobrého vzťahu je najmä záujem, solidarita a empatia. A to je niečo, čo nám zúfalo chýba nielen pri Rómoch a imigrantoch, ale aj pri ďalších skupinách obyvateľstva. Ak teda chceme začať budovať tú modernú a otvorenú spoločnosť, skúsme začať najskôr od seba.
