Tento článok zhŕňa práve to, čo je na marxistickom hnutí už storočie najväčším problémom: jeho záťaž na scholastike – ako v minulom režime, aj dnes vedieme len teoretické debaty a Marxa len citujeme, veľmi zriedkavo interpretujeme, už vôbec ho nerozvíjame a neaplikujeme na najnovší vývoj. Článok Mateja Pintéra napriek niekoľkým dobrým, aj keď zjednodušeným bodom potrebuje určitú opravu i doplnenie toho, čo by mal každopádne vysvetliť.
Jedným z príkladov je úplne premenená sociálna a ekonomická štruktúra pracujúcej triedy, úroveň blahobytu a nové výrobné spôsoby (medzi novými živnostníkmi a novými rentiermi ako napríklad v sharing hospodárstve). Tento vývoj je odmietaný alebo bagatelizovaný ako niečo marginálne a nepodstatné. O nedostatkoch Marxovej teórie vtedy a dnes sa zriedkavo vedú diskusie – napríklad o peňažnej teórii, o schematizme historického materializmu a jeho preverení na konkrétnych historických príkladoch.
Citácie Marxa a Engelsa nám neprinesú nové poznatky, sú jedine snahou o ukážku autority a pokračovaním scholastiky – štúdiom Marxa ako historického exponátu.
Na otázku, kto sú autentickí marxisti možno jednoducho odpovedať: tí, ktorí prakticky realizujú komunizmus. Túto otázku nemožno vôbec rozhodnúť podľa toho, aké teoretické stanoviská zastávajú. O teórii možno hovoriť len v kontexte, že je potenciálne nebezpečná pre marxizmus a príčinou „zlého marxizmu“ alebo ako vysvetlenie pre zlyhanie v praxi.
Tu sa dostávame k najdôležitejšej otázke. Tou je otázka stalinizmu a jeho napojenie na marxizmus a Marxa. Túto otázku, spolu s tým, aký obrovský význam pre porážku hnutia pracujúcich v 20. storočí mala, nemožno vybaviť len konštatovaním, že stalinisti a Čína neboli skutoční komunisti.
Že stalinizmus nemá nič spoločné s marxizmom a marxistickou teóriou je nielenže teoretický nezmysel, ale aj nebezpečné stanovisko pre marxistov samotných, pretože sa stávame ľahostajnými k nebezpečenstvu rozvoja byrokracie a teoretickým a praktickým problémom revolúcie, ktoré môžu viesť k ďalšiemu stalinizmu. Zjednodušenie na zlých a dobrých marxistov je rovnaká urážka rozumu ako zjednodušenie na dobrých a zlých komunistov, čo často počúvame od anarchistov.
Nejaké spojenie tam je, nie?
Je to nebezpečné zjednodušenie a ak sa pozrieme na vývoj stalinizmu v teórii a v praxi, uvidíme v skutočnosti „len“ subtílne, ale podstatné rozdiely, ktoré sa stávajú rozhodujúcimi práve v praxi. Tieto rozdiely sa týkajú najmä chápania diktatúry proletariátu, prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, socializmu, odumierania štátu a triedneho boja počas prechodu. Čítať texty z minulého režimu je až na tieto subtílne rozdiely nerozoznateľné od „autentického“ marxistického textu (slovami Mateja Pintéra) a už tento fakt stačí na to, aby sme pochopili reči konzervatívcov.
Veľký omyl prítomný v článku je tvrdiť, že orientácia stalinizmu na národný štát bola teoretická voľba a bola čisto daná rozhodnutím byrokracie. Orientácia na národný štát a vybudovanie socializmu v jednej krajine bola v skutočnosti pragmatická antiideologická reorientácia a racionálna voľba pre byrokraciu. Byrokracia sa tak chcela ochrániť pre rizikom vojny a stratou svojich pozícií. Tento strach o vlastné pozície podobne rozhodol o ukončení Novej ekonomickej politikyv roku 1927. Súčasne ale táto voľba bola podmienená svetovou situáciou a zlyhaním revolúcií v západnej a strednej Európe.
Veľkou naivitou je si myslieť, že medzinárodná revolúcia bude prebiehať koordinovane a súčasne v súvislom geografickou pásme. Omnoho pravdepodobnejšie je, že bude nesúvislá, s prerušeniami. Internacionalizmus rovnako neznamená, že už neexistujú národné štáty a dnešný kapitalizmus je stále vo veľkej miere národný kapitalizmus. Znamená skôr praktické internacionálne konanie pracujúcej triedy a vymazávanie ekonomických rozdielov medzi národmi. Ak ide o dobytie moci v národnom štáte, je jasné, že jednotlivé revolúcie budú národné, pokiaľ ide o ich formu.
Viniť za vznik byrokracie teóriu a jednu, v podstate pre revolučnú prax bezvýznamnú knihu Čo robiť, je nanajvýš idealistické a nebezpečné, pretože prezentuje rozvoj byrokracie ako niečo voliteľné a plánované. Stačí, aby sme nepodporovali Leninovu pozíciu, že triedne vedomie treba do pracujúcej triedy vniesť zvonku a všetko je vybavené.
Vývoj byrokracie bol v skutočnosti všetko ostatné, len nie plánované a zvolené, rovnako ako aj vývoj diktatúry a ekonomický vývoj v Sovietskom zväze. Počínajúc od apríla 1917 boli revolučné roky zmiešaninou nehôd, chýb, osobných rozhodnutí, spontánnych vývojov a neočakávaných zvratov. Témou dňa bola improvizácia a vývoj daný spoločenskými silami, ako roľníkmi a byrokraciou.
Snažiť sa zjednodušiť a bagatelizovať rozvoj stalinistickej byrokracie nemožno, v skutočnosti tento rozvoj nie je niečím, od čoho by sme boli dnes oslobodení, pretože sme „autentickí marxisti“ a žijeme v nie až tak zaostalej krajine. Rozvoj nového stalinizmu po revolúcii, najmä ak sa bude diať v zaostalej koloniálnej krajine, alebo v reakčnej krajine, alebo nesúvisle v rôznych krajinách, je reálna hrozba, proti ktorej je potrebné sa pripraviť teoretiky i prakticky.
Skutočný dôvod je rozpor medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi a rozpor medzi nadstavbou a základňou. Jednoduchšie povedané, tento rozpor je daný tým, že revolúcia len začína proces prechodu ku komunizmu, neuzatvára ho. V tomto procese potom existujú stovky možností, že sa zastaví a zvráti. Základňou stalinizmu sú pretrvávajúce triedy a reakčné skupiny po revolúcii, rovnako ako deľba práce, najmä na duchovnú a manuálnu a taktiež centralizovaná organizácia práce.
Sociálnym základom pre byrokraciu v stalinizme bolo malomeštianstvo a iné vrstvy, ktoré sa nachádzajú medzi pracujúcou triedou a meštianstvom. Rozporom, z ktorého vzniká stalinizmus je rozpor triednej spoločnosti, ktorú sa snaží nahradiť. Nie je to žiadna voľba, ani dôsledok nejakého teoretického rozhodnutia. Kľúčom „autentického marxizmu“ je zabezpečiť prechod s nevyhnutnou deľbou práce a organizáciou práce, ktorá sa zdedí od triednej spoločnosti, bez toho, aby táto deľba práce spôsobila návrat triednej spoločnosti. Najdôležitejšie je však zabrániť koncentrácii moci v štáte, ktorá bude najlepšou podmienkou pre rozvoj kariérizmu a byrokracie.
Jeden dôležitý teoretický omyl je tvrdenie, že socialistické vlastníctvo nemôže byť štátne, ďalej že stalinizmus bol štátny kapitalizmus. Je pravda, že stalinizmus ako aj sociálna demokracia majú fetiš k štátnemu vlastníctvu a že Marx hovoril o družstevnom a spolkovom vlastníctve, ale to neznamená, že štát ako taký nesmie nič vlastniť a ak vlastní, je kapitalistický. Je takmer isté, že Marx si socializmus nepredstavoval tak, že štát je dominantným vlastníkom v spoločnosti, čo ale neznamená, že štát už nemá vôbec existovať alebo od začiatku vymierať, pokiaľ ide o jeho vlastníctvo. Stalinizmus nebol štátnym kapitalizmom práve preto, že štátne vlastníctvo nepripúšťa kapitalistické vykorisťovanie v spoločnosti, kde štát nie je v rukách kapitalistov. Je možné iné než kapitalistické vykorisťovanie, aj štátne vykorisťovanie, no potom by muselo byť vysvetlené, ako sa to v minulom režime dialo. Nanajvýš možno hovoriť o vykorisťovaní cez korupciu, avšak aj to nebolo dominantné a nebolo kapitalistické. Štátny kapitalizmus je práve bod, v ktorom sa kapitalizmus neguje a prestáva byť kapitalizmom. Jedine v tomto kontexte možno minulý režim označiť ako štátny kapitalizmus.
Je pravda, že sociálna demokracia a stalinizmus zdieľajú mnohé veci, ale najpodstatnejšia z nich je práve byrokratizácia a absencia demokracie. Tento vývoj však nemožno tak ľahko vysvetliť a napraviť, ako sa to hovorí a treba o ňom ešte veľa diskutovať a teoretizovať, aby sa našli správne metódy a vyvinula sa správna prax, ktorá tejto byrokratizácii úspešne zabráni. Dovtedy radšej netvrďme, že je to také jednoduché, podobne ako tvrdíme, že existujú klamári marxisti a autentickí marxisti.
