Fyzikálna definícia čiernej diery, okrem iného, hovorí o jej extrémnej gravitačnej sile, ktorá pohlcuje dokonca aj svetlo. V mainstreame liberálnej demokracie na Slovensku sa otázka povahy spoločnosti pred rokom 89 stáva obdobnou čiernou dierou, ktorá neustále priťahuje najmä povrchnú pozornosť rôznych mediálnych „analytikov“. Spoločnosť pred rokom 89 je vykresľovaná doslova ako čierna diera (nielen) slovenskej histórie, v ktorej sú pohltené aj posledné čiastočky svetla morálky a etiky a v ktorej zároveň, podľa tohto výkladu, nemohlo existovať nič iné ako nepriepustná tma. Vyvstáva však základná otázka: je možné o spoločnosti z pred roku 89 uvažovať slobodne ako o „časopriestore“, v ktorom bežní ľudia žili svojimi bežnými životmi – alebo ich životy boli len ideologicky vyprázdnenými, vedľajšími úlohami, v divadelnej hre totalitného režimu?
Na úplnom začiatku si však potrebujeme vyjasniť dve základné roviny. Prvá je sémantická a druhá ideová. V sémantickej (tj. v obsahovej stránke významu slov) rovine väčšina samozvaných „analytikov“ podstaty tzv. sovietskeho typu „socializmu“ nedokáže rozlíšiť základné pojmy. Svojvoľne a bez hlbšieho vysvetľovania sú zamieňané pojmy komunizmus, socializmus, reálny či štátny socializmus a podobne. Ako už býva pravidlom, jeden a ten istý obsah zvykne byť vysvetľovaný a označovaný výrazne odlišne. Tak napríklad, niektorí intelektuáli označujú minulý režim za „systém konzervatívneho štátneho kapitalizmu“ (Erich Fromm), „postkapitalistickú spoločnosť kapitálu“ (István Mészáros), či jednoducho za systém „štátneho kapitalizmu“ (Gáspar M. Tamás). Pre zjednodušenie budem v texte používať v literatúre zrejme najčastejšie objavujúci sa termín – štátny socializmus.
Na rade je však oveľa dôležitejšia otázka, ktorá smeruje k ideovej stránke veci. Je systém štátneho socializmu, z pohľadu moderného ľavicového myslenia, obhájiteľný? Pri snahe o získanie odpovede na túto otázku vychádzam z pozície, ktorú formuloval G. M. Tamás vo svojej knihe s názvom „K filozofii socializmu“. Tamás o štátnom socializme hovorí ako o systéme „byrokratického štátneho kapitalizmu“, v ktorom sa však proletariát nezmocnil kapitálu a ani moci ako takej. Jednoducho to znamená, že moc počas existencie tohto režimu mala v rukách len „komunistická“ štátostrana. Je dôležité zdôrazniť, že autentická demokratická spoločnosť, postavená na skutočnom rozhodovaní más, je jedným zo základných predpokladov existencie socialistickej spoločnosti. Z ľavicového pohľadu je teda potrebné jasne zavrhnúť a odsúdiť všetky negatívne javy nachádzajúce sa priamo v centre štátneho socializmu. Na druhej strane tiež musím pripomenúť, že v tomto systéme bola prítomná oveľa väčšia miera rovnosti v porovnaní so súčasným systémom demokratického kapitalizmu. Tieto dva prvky sa z historického pohľadu ľavice takpovediac bijú.
Problém totalitného a binárneho výkladu
Medzi konštanty ľudského druhu patrí aj premýšľanie o svete v takzvaných binárnych opozíciách – akými sú pojmy: čierna / biela, svetlo / tma, dobro / zlo a podobne. Binárne premýšľanie nám pomáha zjednodušiť si chápanie sveta. Problém však nastáva v momente, keď sú tieto opozitné pojmy používané automaticky v akomsi posvätnom duchu. Čierna je tak chápaná ako niečo zašpinené, zlé či amorálne. V takýchto čiernych, nevýrazných obrysoch, je liberálno-demokratickými „analytikmi“ vykresľovaná aj povaha štátneho socializmu. Problémom je, že takýmto „analytikom“ sa môže stať, nadľahčene povedané, prakticky každý kto dokáže písať alebo rozprávať – pričom k tomu nie je potrebné nejaké obzvlášť hlboké poznanie historických kontextov. A tak sa dostávame do bodu, v ktorom sú jasne stanovené takmer až posvätné hranice čiernej a bielej. Za takúto pomyslenú hranicu je v našich dejinách možné považovať aj rok 89.
Jednoducho povedané, diskusia o štátnom socializme, v snahe o jeho objektívne zhodnotenie, sa v liberálnom mainstreame považuje minimálne za neslušnú či nemorálnu. Zastávať názor, že je v medziach tohto systému možné hovoriť o výraznejšej miere rovnosti sa podľa interpretácií niektorých „analytikov“ pohybuje na hrane zákona. Rok 89 je podľa totalitného výkladu zlomovým svetlým okamihom, a všetko čo bolo predtým je akési ponuré a prázdne. Životy jednotlivcov boli len určitým provizóriom riadeným zhora. Totalitný výklad prednovembrového obdobia však musí urážať každého, kto v ňom žil plnohodnotným, „farebným“ životom. Pateticky povedané, pre každého, kto v tomto období prežíval svoje prvé lásky, sklamania čí životné úspechy, by malo byť všetko toto len akousi zvláštne kontrastne šedou machuľou, ktorá svoju podobu menila na základe aktuálnych záujmov vládnucej štátostrany. Je to však skutočne tak?
Realita je vždy omnoho komplexnejšia ako sa môže na prvý pohľad zdať. Rok 89 je zároveň bodom vytvárania „večného mýtu“, toľkokrát opakujúceho sa v dejinách. Presnejšie povedané, ide o dva súbežné veľké mýty. Prvým je „komunistický“ mýtus, zotrvávajúci v predstavách mnohých ľudí, že počas obdobia štátneho socializmu bolo „jednoducho lepšie“. Lepšie bez prívlastkov, bez empirických dôkazov, v závislosti na osobnom vnímaní reality dneška. Druhý mýtus potom hovorí o „zlých komunistoch“ – viac dodávať netreba. Tento mýtus, ktorý posilňuje primitívny antikomunizmus, automaticky diskredituje tých jedincov, ktorí sa aj v období štátneho socializmu snažili vybudovať spravodlivú a dobre fungujúcu spoločnosť. Východiskom, ak chceme byť pri hodnotení prednovembrového obdobia čo najviac autentickí, by mala byť snaha zbaviť sa oboch týchto veľkých mýtov a pozrieť sa na historickú realitu tohto obdobia v „plnom farebnom rozlíšení“.
Štát sa má starať o ľudí a nie do ľudí!
Zásadný problém s režimom štátneho socializmu je osobná sloboda. Tu si však treba dávať pozor. Najmä neoliberáli si osobnú slobodu zamieňajú s realitou existencie voľného trhu. Je potreba priamo povedať, že prítomnosť voľného trhu v danom systéme automaticky neznamená prehlbovanie osobnej slobody! V tomto bode spočíva agresívnosť ponovembrovej normalizácie, ktorá často bez okolkov zamieňa pojmy „sloboda“ a „kapitalizmus“, pričom ich považuje za jedno a to isté. Normalizácia prebiehajúca na začiatku deväťdesiatych rokov pripravovala spoločnosť na radikálne zmeny a príklon ku „Kapitalizmu v čistej podobe“ (tento pojem používa opäť Tamás). V tejto podobe demokratického kapitalizmu už ale nehrá hlavnú rolu snaha štátu o rovnosť v životných podmienkach, ako to bolo v prípade štátneho socializmu aspoň v nejakej minimálnej miere napĺňané. Štát, respektíve demokraticky volení predstavitelia štátu, sa viac ako o svojich občanov začínajú starať sami o seba a o svoje záujmy. S týmto problémom zápasíme v našej spoločnosti do dnešných dní zrejme v rovnakej miere ako to bolo v deväťdesiatych rokoch.
Pre modernú ľavicu vo všeobecnosti by ako mantra malo platiť heslo zdôrazňujúce, že štát sa má starať o ľudí o nie do ľudí. V tomto zmysle musíme odsúdiť akékoľvek tendencie pokúšajúce sa o obmedzovanie osobnej slobody, slobody slova či slobody pohybu a podobne. Enormne prebyrokratizované tendencie prednovembrovej spoločnosti, kontrolujúce životy jednotlivcov, sú pre nás jednoznačným varovaním pred tým aby sa už podobné chyby nikdy v budúcnosti neopakovali. Autentický socializmus jednoducho musí vychádzať z princípu prepojenia čo možno najväčšej miery osobnej slobody a rovnosti v ekonomických a celkovo životných podmienkach každého jednotlivca.
Je však možné nájsť aj základný styčný bod medzi súčasným režimom demokratického kapitalizmu, plného formálnych slobôd, a prednovembrovým režimom štátneho socializmu. Tento bod predstavuje viac menej všeobecná ideologická zhoda, s ktorej potrebou sú všetky režimy dôkladne uzrozumené. Ideologické pozície, a to bez ohľadu na to, že s ich obsahom sa väčšina spoločnosti nemusí stotožňovať, sú presne nalinkované. Tak ako v prípade štátneho socializmu bolo potrebné oficiálne odmietať čokoľvek čo pochádzalo zo „skazeného západu“, je v prípade demokratického kapitalizmu neobvykle častý jednostranný historický výklad vychádzajúci z antikomunizmu.
Často nám teda chýba tak potrebný nadhľad a snaha o pochopenie sveta, v ktorého centre sa nachádzame. Prednovembrovú ako aj ponovembrovú spoločnosť je možné z tohto hľadiska, aspoň v určitej miere a v konkrétnych oblastiach, označiť za rovnakú „čiernu dieru“, ktorá pohlcuje svetlo a spolu s ním aj „farby“ možných alternatívnych svetov – v ktorých dominuje myšlienka rovnosti, autentickej demokratickej spoločnosti a taktiež sociálnej spravodlivosti. Prednovembrová spoločnosť sa tak stáva zrkadlom dneška, ktoré bolo vybrúsené striedaním rôznych normalizačných foriem pri oboch režimoch v rovnakej miere.
Foto zdroj: https://morgenbladet.no
