Asi som nebola jediná, kto včera večer v bratislavskej kaviarni Berlinka celkom nepochopil, kde je. Aby som to spresnila – išla som sa tam pozrieť na diskusiu o stave a perspektívach slovenského školstva. Avšak, ocitla som sa na mori. Len tak, z ničoho nič. Že nerozumiete? Verte, zmätení sme boli aj my, publikum.
Všetko to začalo asi desaťminútovou rozpravou moderátora večera Martina Mojžiša, ktorý riešil, či učitelia, študenti a ministri sú na jednej lodi, alebo má každý vlastnú loď, a ak áno, tak či tie lode plávajú jedným smerom, proti sebe alebo sa križujú. A pozor, táto námorná metaforická hra sa zapáčila aj ostatným diskutujúcim. Až tak, že sme vlastne celý večer skákali z tankera na bárku, hádali sa, kto by mal byť viesť slovenskú flotilu, išli sme po prúde aj proti prúdu, posádka sa búrila, pasažierom hrozilo, že ich vylodia.
Niekedy lode útočili, inokedy sa zas potápali, a pripomenuli sa aj obete – teda tí, ktorí „spadli z korby lode, no niekto im zabudol hodiť záchranné koleso“. Áno, spomedzi vĺn sa vyťahovali aj nejaké tie čísla (či skôr percentá), často sa skloňovalo slovo motivácia (a nie len v zmysle – „keď budete usilovne veslovať, dostanete veslá nové alebo aspoň kura na večeru“). Pripomínali a citovali sa staré sľuby, a tiež sa pochybovalo o plnení tých nových.
Bola to diskusia o školstve. Len jej podstata sa trochu zamotala a stratila v tej záplave lodnej terminológie. Divák – t.j. učiteľ – t.j. člen posádky odchádzal (či skôr odplával) s pocitom, že asi treba veslovať ďalej, hľadať spojenecké flotily, prelamovať vlny, vyjednávať s kapitánom, dávať pri tom všetkom pozor na pasažierov, no mať ( pre istotu) v zálohe dostatočný počet záchranných člnov. Nie len my, učitelia, dúfame, že lode nenarazia na plytčinu. A že sa nám podarí utesniť všetky presakujúce diery. Keby však náhodou došlo k najhoršiemu, som zvedavá, či by kapitán opúšťal potápajúcu sa loď naozaj ako posledný.
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: Flickr.com
