Text Dawna Fostera bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu Jacobin, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Aktuálny trend redukcie triednych rozdielov na stravovacie návyky a výber jedla je únavný a pochybný.
Možno to začalo kávovými vojnami: celý spor sa vyhrotil pre ostré komentáre o výbere horúcich nápojov politikmi. Predvoj tohto žánru predstavuje vyzývateľ Jeremyho Corbyna v boji o predsednícku stoličku v Labour Party z r. 2016:
Keď v kaviarni Pontrypridd’s Prince dostával Owen Smith svoju kávu s bohatou penou, uprostred vety sa zastavil, aby vyjadril svoje pobavenie. „Poviem vám, toto je prvýkrát, čo som tu dostal sušienky a poriadnu šálku,“ obrátil sa Smith na majiteľa Davida Gamberiniho, keď mu priniesol kávu. „Vážne, bežne by som tu dostal obyčajný hrnček,“ dodal poslanec pri skúmaní občerstvenia postaveného pred neho.
Prítomný novinár a jeho čitatelia mali byť uvedení do obrazu, že Smith je obyčajným človekom z ľudu. Predstava, že by bežne popíjal cappuccino, ba dokonca že by tak robil z kvalitnej šálky a s karamelovými sušienkami, musela byť vykreslená ako neprijateľná. Podmyla by jeho volebnú stratégiu.
Vedúci predstaviteľ grófstva Greater Manchester, Andy Burnham, napísal na Tweeter kritický príspevok o „vízach pre baristov“, ktoré by občanom EÚ umožňovali pracovať v britských službách aj po brexite. Posmieval sa: „Bože, nedovoľ ráno stáť dlhšie v rade na snobskú kávu.“ O krok ďalej sa posunul Leo Varadkar z Írska, ktorý na kritikov rozpočtu (ktorý bol dosť skúpy) reagoval tým, že ich označil za „lattéčkových socialistov“, nadväzujúc na starší posmešok o socialistoch so šampanským v ruke. Čaj je teda vykreslený ako skutočný druhý chlieb pracujúcej triedy, hoci káva je bežne dostupná a zavše aj lacnejšia než čaj.
V krajine, ktorá je posadnutá triedou, máme skutočný problém definovať jej podstatu, ktorá nám výrazne zasahuje do životov. Trend redukcie triednych rozdielov na stravovacie návyky a výber jedla je obzvlášť únavný.
V rozpočtovom návrhu koaličnej vlády z r. 2012 bývalý minister financií George Osborne navrhol 20 % daň na „teplé jedlo so sebou“. Tento návrh si vyslúžil označenie „pirôžková daň“, nakoľko sa týkal pirôžkov a teplého klobáskového pečiva, ale nie väčšiny sendvičov. Poslanec Labour party John Mann sa vyhranil, že tento návrh poukazuje na odtrhnutosť premiéra a ministra financií od bežných, pirôžky jediacich ľudí. Premiér Cameron pohotovo kontroval, že ich jedol nedávno na vlakovej stanici v meste Leeds.
Noviny Sun zodpovedne vyslali svojho reportéra na predmetnú stanicu. Ten zistil, že sa tam nenachádzajú nijaké stánky ponúkajúce teplé pirôžky, koláče či klobáskové pečivo. Škandál. Predný rad sedadiel parlamentu patriaci Labour Party sa zdvihol, šiel do pekárne Greggs, ktorá je najväčším reťazcom v Británii a ktorá je známa masívnym odbytom klobáskového pečiva, aby sa tam nechal vyfotografovať paparazzmi a potvrdil tak svoje právo zastupovať pracujúcu triedu.
Keď Jeremy Corbyn ohlásil, že poruší zvyk predchádzajúceho vedenia tým, že McDonald’s už nebude sponzorom jednej zo sprievodných udalostí konferencie Labour Party, dočkal sa búrlivého ohlasu od novinárov a politikov zo strednej triedy. Mnohí sa zhodli, že ide o urážku bežného pracujúceho človeka, ktorý miluje Big Mac. Akosi zabudli na dôvod tohto kroku: firma totiž systematicky sabotovala pokusy svojich zamestnancov združovať sa do odborov a nevyplácala adekvátne mzdy.
Trieda je komplexnou kategóriou a kategorizácia ľudí podľa kulinárskych preferencií je zjednodušujúca. Je to tiež smutne a absolútne zbytočné. K tejto kategorizácii sa však politici a médiá stále radi upínajú, nakoľko ide o ďalší zo symbolov napĺňajúcich vlastné predsudky. Jeremy Corbyn, vegetarián, abstinent, cyklista a záhradkár pre nich napĺňa všetky kultúrne symboly čudáka. Vyhýba sa červenému mäsu! Napriek tomu, že fandí, nedá si ani plechovku ležiaka! Zrejme si pestuje „organické“ jedlo, divné! Rozhodne ide o extrémne podozrivého hipisáka.
Ed Miliband bol donútený zjesť slaninový sendvič, a hoci nie je ortodoxný žid, tento čin sa dostal na titulky novín (s pridaným významom medzi riadkami) v čase blížiacich sa volieb v r. 2015. Zadajte si Milibandovo meno do Google a „sendvič Eda Milibanda“ bude tretím výsledkom. Posolstvo bolo jasné. Len sa naňho pozrite! Chce viesť krajinu, ale nedokáže ani zjesť sendvič, akí majú radi bežní ľudia, bez toho, aby vyzeral znechutene. V čom ďalšom mu ešte nemožno veriť?
Prieskum, ktorý mohol byť vytvorený clickbaitovým algoritmom, nainfikoval tento mesiac Britániu. V dopyte na prirovnanie Labour Party k potravine, fokusová skupina zvolila quinou: drobné zrniečka, ktoré pripomínajú ľavicu strednej triedy. Titulky novín zdôrazňovali, že Labour Party zvykla byť stranou „binga, koláčov a pinty piva“, pričom teraz je stranou „študentských protestov a remeselného piva“. Krásne to zapadá do skratky médií a veľkej časti politickej triedy: reduktívna modifikácia triedy, ktorá sa zbavuje akejkoľvek naviazanosti na geografiu, ekonomickú situáciu či pracovnú stabilitu.
Redukcia triedy na akési totemy funguje obojsmerne. Podporovatelia Jeremyho Corbyna sú zosmiešňovaní ako „pojedači croissantov“, „osídlenci Islingtonu“ (Islington, Corbynov volebný obvod, má jednu z najvyšších mier detskej chudoby v celom Spojenom kráľovstve) a kávoví popíjači, pričom sa ignoruje fakt, že v Británii rapídne klesá počet majiteľov vlastného bývania, prekarizácia prekvitá a rast miezd sa preklápa z rastu na pokles. Opovrhovanie najchudobnejšími ich stereotypným vnímaním ako starších severoanglických voličov s psíkom-stavačom, ktorí fungujú len na čaji, koláčoch a pár pintách piva, ponižuje celú triedu a posilňuje jej obraz ako prevažne mužskej a bielej, hoci diverzita pracujúcej triedy v Británii narastá.
Uznanie komplexity triedy je podmienené vnímaním posunu tektonických dosák sociálnej dynamiky v Spojenom kráľovstve. Ide najmä o to, ako geografia ovplyvňuje naše príležitosti v živote, keď sa čoraz viac bohatstva kumuluje v Londýne a zvyšok Británie sa stáva ekonomicky zdecimovaným. Ide aj o to, ako sú imigranti stále naspodku rebríčka atraktívnych pracovných pozícií a nakoľko je sezónna práca závislá na pravidelnom príleve pracovníkov z Európy, ktorí sú ochotní pracovať v poľnohospodárstve a službách za nízke mzdy. Ide o to, ako sa základy stability v minulosti príznačnej pre príslušníkov strednej triedy drobia. Ide o to, ako sa podnájmy stali neúmerne vysokou časťou priemerného príjmu, ako univerzitné vzdelanie negarantuje dobre platenú prácu, ako je čoraz viac z nás uviaznutých v tzv. platformovej ekonomike. Z kultúrnej perspektívy musí byť množstvo ľudí pod päťdesiat rokov klasifikovaných ako stredná trieda, hoci ich finančná istota je prchavá a jeden oneskorený šek môže znamenať niekoľkomiliónovú exekúciu.
Pochopiť zmeny v tom, ako sa v Spojenom kráľovstve prejavuje trieda, je kľúčové pre pochopenie príťažlivosti a úspechu corbynizmu: nie je prekvapením,že trend opovrhovania Corbynovymi voličmi ako mladými diletantmi zo strednej triedy ide ruka v ruke s nezáujmom o pochopenie fenoménu posunu doľava v rámci Labour Party. Kým New Labour a thatcherizmus žali hlasy pretláčaním idey, že individuálny prospech je omnoho dôležitejší než prospech spoločnosti ako celku, corbynizmu sa darí, pretože v očiach miliónov ľudí neoliberalizmus zlyhal, bývanie sa stalo zdrojom obrovských príjmov majiteľov nehnuteľností a dôsledky politiky uťahovania opaskov sú verejné služby vyhladované na kosť a prakticky neexistujúca štátna bezpečnostná sieť chrániaca pred ekonomickým pádom..
Šetriaca mantra bývalého ministra financií Georgea Osbornea „sme v tom všetci spolu“ sa dočkala zaslúženého výsmechu, nakoľko je zrejmé, žeto boli práve majetné elity, ktoré vyvolali svetovú finančnú krízu a dostali sa až na čelo Conservative Party. Nebol to nik iný než ony, ktoré sa vyhli fiškálnemu uťahovaniu opaskov. Avšak Osborneov argument by na sebe mohol mať štipku pravdy: škrty ekonomiku nevyhnutne pohli ďalej a voliči si uvedomili, že aj napriek tomu viac a viac ich susedov, detí a priateľov ekonomicky zápasí o dôstojný život. Tu kdesi treba hľadať základy nadšeného prijatia sloganu labouristov z r. 2017: „Pre mnohých, nie pre hŕstku.“
Kapitalizmus rozšíril prístup k istým kultúrnym sebarealizáciám a konzumným návykom, ktoré ešte nie sú spoločensky ukotvené, najmä medzi mladými ľuďmi. Sociálna mobilita sa však zastavila. Jeden z dôvodov, prečo je situácia s bývaním v Británii tak kritická, je to, že problém zasahuje takmer všetkých: mladí ľudia zo strednej triedy si nemôžu dovoliť lepšie bývanie než mizerné podnájmy, ich rodičia drancujú vlastné dôchodkové sporenie, refinancujú hypotéky na svoje domovy či sa usilujú pomôcť deťom s bývaním aspoň tak, že im poskytujú prístrešie do neskorej dospelosti. Na pracujúcu triedu dopadá kladivo rovnako tvrdo ako za konzervatívcov pred Blairom.
Pre mnohých politikov a komentátorov je však trieda stále len súborom svojráznych kultúrnych čŕt, nie otázka života a smrti či pocit miliónov, že sú vykorisťovaní systémom, ktorému sú ľahostajní. Kým sa budú politické elity škriepiť o pití kávy a ignorovať, aká nespravodlivá britská ekonomika je, nezastavia svoj ústup k bezvýznamnosti.
Dawn Foster je redaktorom magazínu Jacobin, prispievateľ Guardianu pokrývajúci témy o bývaní a autor knihy Lean Out.
Zdroj ilustračnej fotografie: Foodie Factor/pexels.com
