Ženy z izraelského hnutia Women Wage Peace hlásajú zmierenie a žiadajú uprednostniť diplomatické riešenie konfliktov s Palestínčanmi pred vojenskou silou. Niektoré z nich pri tom svojím životom priamo napĺňajú jeden z najzávažnejších zločinov.
Izraelská ženská iniciatíva Women Wage Peace sa deklaruje ako spoločné hnutie Židoviek s Arabkami, ľavičiarok s centristkami a pravičiarkami, ktoré spája vôľa zmeniť premilitarizovaný prístup Izraela k riešeniu svojej bezpečnosti. Zároveň je však symptómom toho, ako hlboko sú mysle Izraelčaniek a Izraelčanov poznačené internalizovanou koloniálnou podstatou ideológie svojej vlasti.
Aktivistky ženského hnutia Women Wage Peace sľubujú svojej vláde, že keď budú ony alebo ich deti povolané do prvých línií vojenského konfliktu, rozkaz splnia, pretože je to ich povinnosť. Apelujú však, aby vláda vždy, prv než pristúpi ku silovému vojenskému riešeniu, najprv dôsledne vyčerpala všetky nenásilné možnosti riešenia konfliktov s Palestínčanmi. Medzi aktivistkami sú aj príbuzné padlých pri službe v izraelskej armáde. Záleží im na tom, aby ich rodinní príslušníci neboli vystavení zbytočnému ohrozeniu.
Ich prístup nepochybne vyžaduje v celkovom izraelskom krajne nacionalistickom prostredí až revolučnú občiansku odvahu. Nemôže byť ľahké vystúpiť proti postojom čerstvo odstúpivšieho ministra obrany Avigdora Liebermana (ten sa nechvalne preslávil aj výrokom, že arabským obyvateľom Izraela nelojálnym k politike, ktorá je voči nim diskriminačná, „treba odťať hlavu sekerou, neostáva nám nič iné, ak chceme prežiť“), aj proti ministerke spravodlivosti Ajelet Šakedovej (tá sa preslávila svojou výzvou na genocídu, keď sa vyjadrila, že treba zničiť všetkých Palestínčanov, ich mestá, dediny a infraštruktúru, vrátane starých ľudí a matiek, ktoré rodia „tých malých hadov“).
Medzi zkladajúcimi osobnosťami hnutia je však aj Liora Hadar, art-terapeutka a psychologička z okupačnej kolónie Alei Zahav na Západnom brehu. To, že žije mimo územia štátu, ktorého je občiankou, ona sama nepovažuje za problém. Naopak, vyzdvihuje svoju osobnú dobrú, mierovú skúsenosť s palestínskymi rodinami žijúcimi „na druhej strane cesty“. Úprimne si želá mier: „Chcem otvoriť svoju mysel a srdce, a je to vzájomné.“ Zároveň pri tom prehliada policajnú a vojenskú šikanu voči týmto domácim, žijúcim po celé generácie tam, kde jej vláda umožnila s ekonomickým zvýhodnením presídliť sa v príkrom rozpore s medzinárodným právom (na základe Ženevskej konvencie sa na tom zhodujú všetky štáty okrem Izraela, a podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu transfer civilného obyvateľstva na vojensky okupované územie predstavuje vojnový zločin).
Izraelská armáda samu seba tradične nálepkuje prívlastkom „najmorálnejšia“, napriek tomu, že súčasťou jej rozkazov je nezriedka strieľanie do civilistov a smrteľné kolektívne tresty. Ženy z hnutia Women Wage Peace hlásajú naproti tomu zmierenie a uprednostnenie „diplomatického riešenia konfliktov“, odvolávajúc sa na skutočnú morálku a ľudskosť. Niektoré z nich zároveň priamo napĺňajú svojím životom jeden z najzávažnejších zločinov, keď sa v ich mene iným odopierajú ľudské práva, sloboda pohybu a možnosť využívať vlastné pozemky či životne dôležité prírodné zdroje, ktoré im ony samy kradnú.
To ukazuje, aká ďaleká cesta ešte čaká Izrael, kým sa stane skutočnou demokratickou krajinou, ktorá zrovnoprávni všetkých ľudí, o ktorých životoch rozhoduje.