Tento rok uplynulo 200 rokov od narodenia Karla Marxa. Todd Christien, zostavovateľ knihy Svedkovia Ruskej revolúcie, predstavuje v preklade Martina Makaru Marxovu cestu k marxizmu v piatich teoretických krokoch. Článok prinášame z amerického magazínu Socialist Worker.
Piateho mája 1818 sa Karol Marx narodil do sveta, ktorý bol na vrchole bezprecedentnej spoločenskej premeny.
So svojím celoživotným politickým partnerom Fridrichom Engelsom napísal o tridsať rokov neskôr v Komunistickom manifeste tieto slová: „Buržoázia počas svojich sotva sto rokov vlády vytvorila masívnejšie a kolosálnejšie produkčné sily než všetky predchádzajúce generácie dohromady.“
Tieto slová podcenili zmeny, ktorými v prvých dekádach Marxovho života začal kapitalizmus pôsobiť na svet.
Keď bol Marx dieťaťom, v prevažne poľnohospodárskej spoločnosti väčšinu mechanickej sily poskytovali voly, kone a ľudia samotní.
Nástupom ďalších generácií parné lokomotívy prepojili celé kontinenty, spaľovací motor eliminoval rozdiel medzi urbánnym a rurálnym prostredím a jadrová energia dnes dodáva elektrinu stovkám miliónom ľudí naprieč svetom, hoci za cenu hrozby likvidácie planéty jadrovými zbraňami.
To, čo sa z perspektívy človeka uprostred 19. storočia mohlo javiť ako sen (a preto sa v Komunistickom manifeste môže javiť ako zveličené), je pre nás dnes samozrejmosťou.
Mnohí liberáli a konzervatívci by sa zhodli, že predvídal to, čo len málo z jeho súčasníkov. Magazín The Economist napríklad napísal, že Marxova analýza „vytrvalosti a prosperity kapitalizmu nebola nikdy prekonaná.“
Parafrázujúc Shakespeara treba napísať, že Marxovým cieľom nebolo kapitalizmus velebiť, ale ho pochovať – čo je bod, v ktorom sa rozchádza so svojimi priateľmi z The Economist.
Sotva bol Marx prvým kritikom spoločnosti – dokonca nebol ani prvým komunistom. Napríklad Ježiš Nazaretský bol medzi mnohými, ktorí „bohatých“ odsúdili už dlho pred Marxom.
Čo robí Marxa unikátnym je to, že ako prvý prišiel s objavným spôsobom, ako dosiahnuť rovnosť. Ten v sebe kombinoval odmietanie útlaku a vykorisťovania a spoločenskú silu s potenciálom nahradenia elít spravodlivým a demokratickým systémom – socializmom – ako protikladom len ďalšej novej vládnucej vrstvy.
Marxove myšlienky neprišli odrazu, ale akumulovali sa časom. Svoje idey testoval, opravoval a bojoval za ne minimálne štyri dekády pred svojou smrťou v r. 1883. Pre účely tohto článku (hoci v živote nie nič také jednoduché) načrtneme niektoré Marxove závery ako výsledky série teoretických krokov.
Marx ostal verný oživenej dialektickej metóde, ktorú prevzal od nemeckého filozofa Hegla, ale nezavrhol preto svoje predchádzajúce pozície. Namiesto toho radikálne rekonštruoval svoje chápanie spoločenskej dynamiky, ktoré postavil na nových vedomostiach a predovšetkým politickom boji.
Krok 1: Od kritika k radikálnemu demokratovi
Marx sa začal venovať štúdiu filozofie v stále nepokojných dozvukoch Veľkej francúzskej revolúcie z r. 1789. Dostal sa do sveta vznešených slov, ktorému dominoval už spomínaný Hegel.
Hegel zdôrazňoval konflikt a premenu – spoločenskú, kultúrnu, duchovnú a intelektuálnu – v protiklade k svetu tvarovanému či podmienenému statickou či nemennou božou pravdou (pravdami).
Napokon sa Hegel uzmieril s nemeckou autokraciou a dôchodok si užíval ako akademická hviezda. Niektorí jeho študenti, príznačne nazývaní „mladohegeliáni,“ prevrátili Heglove analytické nástroje naruby, aby odhalili kresťanskú hierarchiu a preskúmali limity nemeckej domnelo liberálnej monarchie.
Veľmi verili svojej úlohe kritikov, ale často sa strácali v ideologických súbojoch odtrhnutých od reálnej politiky. To viedlo Marxa k napísaniu ranej práce „Kritika kritickej kritiky“. Kým si niektorí pristrihli krídla, aby sa nedostali do konfliktu s autoritami, Marxovo bojové naladenie ho priviedlo k presvedčeniu, že „zbraň kritiky, samozrejme, nemôže nahradiť kritiku zbraňami.“
V roku 1842 sa stal redaktorom liberálnych novín Rheinische Zeitung a pustil sa do kritiky zákonov, ktoré roľníkom zakazovali zber dreva na kúrenie na panských pozemkoch a obmedzovali slobodu tlače.
Tieto konflikty Marxa naučili, že spoločnosť nie je tvorená autonómnymi jednotlivcami v správe viac či menej demokratickej vlády. Spoločnosť bola rozdelená na triedy a ovládaná politickým štátom.
Marx poňal svoje pero ako zbraň, ale pruská polícia sa chopila skutočnej zbroje, redakciu novín už o rok neskôr zavrela a Marx bol vyhnaný do exilu.
Krok 2: Radikálna trieda s reťazami
V Porýní mal Marx opletačky s vládnucou triedou. Keď sa dostal do exilu v Paríži v zime na prelome rokov 1843 – 44, ocitol sa tvárou v tvár radikálnej pracujúcej triede. Tá desila aristokraciu, nakoľko v roku 1830 prispela k zvrhnutiu kráľa, hoci bol napokon nahradený iným.
Práve v pracujúcej triede Marx identifikoval silu, o ktorej bol presvedčený, že môže zmeniť spoločnosť – na rozdiel od jeho vlastnej žurnalistiky, ktorá sa ukázala ako neúčinná. Toto bola „radikálna trieda s reťazami,“ ako napísal.
Pripomína to strhujúci záver Komunistického manifestu z r. 1848: „Proletári všetkých krajín, spojte sa! Nemôžete stratiť nič okrem svojich pút.“ Marx však bol stále elitárom podobným jeho starým kritickým priateľom. V istom diele napísal: „Mozgom emancipácie je filozofia, jej srdcom je proletariát.“
Inými slovami, filozofi mali byť tými, kto dovedie pracujúcich k víťazstvu. Šlo o zrušenie privilégií predchádzajúcej vládnucej triedy a redistribúciu bohatstva, ale kto na proces mal dohliadať? Benevolentní (socialistickí) intelektuáli?
V nasledujúcom roku sa Marx oboznámil so živými sieťami radikálnych a revolučných parížskych robotníkov a konfrontoval sa s obmedzeniami vlastného premýšľania. Namiesto uvažovania nad „filozofmi“ ako prirodzenými lídrami a pracujúcimi ako nevyhnutnými následníkmi, Marx pochopil, že politika vyrastá zo spoločenského boja, nie abstraktných úvah, hoci akokoľvek radikálnych.
Teda: „Filozofi svet dosiaľ rôznymi spôsobmi interpretovali; ide však o to, zmeniť ho.“
Nie je to len volanie do boja. Pred touto slávnou vetou Marx napísal, že „je nevyhnutné, aby sa učiteľ sám učil,“ čím zosadil intelektuálov z trónu týčiaceho sa nad pracujúcou triedou.
Namiesto myslenia ako predvoja zmeny – čo je základ idey „Na počiatku bolo slovo“ – Marx došiel k záveru, že „náhodnosť meniacich sa podmienok a ľudskej aktivity či samopremeny môže byť racionálne pochopená jedine ako revolučná prax.“
Krok 3: Triedny boj a revolúcia
Marx si stále nebol istý, z čoho by táto „revolučná prax“ mala pozostávať. Iste šlo o viac než len o písanie kníh či článkov. Potrebné bolo politické hnutie. Ale aké?
V rokoch 1845 a 1846 napísal Marx výnimočnú prácu nazvanú Nemecká ideológia, ktoré obsahuje ústredné myšlienky neskôr rozvité v Komunistickom manifeste. Pre naše účely je najdôležitejšie napísať, že Marx konečne prišiel na to, ako môže pracujúca trieda prekonať intelektuálnu a materiálnu moc vládnucej triedy a zároveň sa vyrovnať s vlastnými problémami:
Pre pokrok v masovom meradle komunistického vedomia a pre úspech tohto boja je premena človeka v masovom meradle nevyhnutná, je to premena, ktorá sa môže uskutočniť jedine v reálnom hnutí, v revolúcii; táto revolúcia je nevyhnutná, nielen preto, že pracujúca trieda nemôže byť porazená inak, ale aj preto, lebo len revolučné porazenie pracujúcej triedy zaistí, že sa spoločnosť zbaví všetkých negatívnych nánosov minulosti a stane sa schopnou založiť celkom novú spoločnosť.
Marx prešiel dlhú cestu od akademických sporov so spolužiakmi o francúzskych románoch a filozofických traktátoch. Teraz už chápal pracujúcu triedu ako jedinú spoločenskú skupinu potenciálne dostatočne silnú na porazenie síl útlaku. Pracujúca trieda si mohla uvedomiť vlastné záujmy jedine v živom masovom hnutí, revolúcii, nie prostredníctvom prednášok zámožných filozofov.
Marxovo chápanie „negatívnych nánosov minulosti“ spočívalo predovšetkým v štúdiu toho, ako kapitalistické vykorisťovanie – celoživotná práca pre kohosi iného – spôsobilo odcudzenie a všeobecné znehodnotenie ľudskej duše a prírody.
Ide o nedoceniteľne užitočný vhľad, ale v danom momente mal Marx stále len tušenie toho, ako kapitalizmus systematicky vytvára a podporuje to, čo dnes nazývame intersekcionálnym útlakom.
Engelsova pracovná skúsenosť z otcovej fabriky v Manchesteri mu umožnila rozviť prenikavejšie chápanie pôvodu sexizmu, zneužívania, závislostí, chorôb a rasizmu. Marx každopádne dostatočne rozumel tomu, ako kapitalizmus rozdeľuje pracujúcich nenávisťou a vystatovaním sa. „Nánosy minulosti“ boli vplyvným vnútorným nepriateľom, ktorého sa nedalo zbaviť učením, kázaním či zbožným prianím. Muselo sa s ním bojovať.
Krok 4: Ťažšie, než to vyzerá
V týždňoch nasledujúcich po vydaní Komunistického manifestu vypukli naprieč Európou revolúcie. Marx a Engels neváhali a vydali sa do Nemecka, aby sa zapojili do diania.
Marx nebol taký naivný, aby veril, že revolučnou agendou bol socializmus. Vedel, že kapitalizmus sa v 40. rokoch 19. storočia stále ešte len zakoreňoval a pracujúca trieda bola stále relatívne malou časťou populácie.
Marx a Engels však v r. 1848 očakávali zmetenie zvyškov feudálnych politických a spoločenských štruktúr a vydobytie demokratických práv pre hnutia pracujúcej triedy. Na vlne ekonomického rastu by potom bolo možné zvrhnúť kapitalistických šéfov – či už v krátkodobom alebo dlhodobom horizonte.
Taký bol plán. Ako sa však ukázalo, stáli pred ním dva veľké problémy.
Po prvé, objavujúci sa kapitalisti sa ukázali ako veľmi mierni antifeudalisti. Bolo pre nich jednoduchšie nájsť kompromis s monarchami ako vytvárať demokratické spojenectvá s nepokojnými a radikálnymi hnutiami pracujúcich. (Povedomé?)
Po druhé, nebol to férový súboj. K „nánosom minulosti“ a vnútorným rozporom sa pridal aj nepriateľ v podobe centralizovaného, ozbrojeného a organizovaného štátu vládnucej triedy. Kým existoval, mal silu potlačiť či absorbovať akýkoľvek revolučný potenciál.
Ako Marx vysvetlil v r. 1852, „všetky revolúcie tento aparát zdokonaľovali namiesto toho, aby ho rozbili. Strany, ktoré sa naopak usilovali o dominanciu, považovali vlastníctvo obrej budovy štátu za principiálnu prekážku víťazstva.“
Problém ostal aj nasledujúce dve dekády nevyriešený a Marx pokračoval vo svojich praktických a teoretických aktivitách vrátane agitácie proti Konfederácii v rámci americkej občianskej vojny, napísania zlomového diela Kapitál a pomoci pri založení tzv. Medzinárodnej asociácie pracujúcich. Šlo o prvý pokus o koordináciu medzinárodných hnutí pracujúcich.
Krok 5: Uchopme moc
V r. 1871, kedy boli parížski pracujúci a chudobní vyčerpaní nezmyselnou vojnou medzi Nemeckom a Francúzskom, zbavili sa tieto vrstvy kapitalistickej vlády a nahradili ju Parížskou komúnou. 71 dní viala nad najslávnejším mestom sveta červená vlajka.
Komúna garantovala univerzálne (v dobovom zmysle pre mužov) volebné právo a moc rozdelila medzi odbory, družstvá a socialistické a anarchistické strany a hnutia. Kapitalisti a nimi platení politici z mesta utiekli.
Nemeckí a francúzski vladári rozpoznali nepriateľa, okamžite dali vzájomný konflikt bokom a zosnovali plán na utopenie komúny v krvi. Tridsať tisíc ľudí umrelo v bojoch a následných masových popravách.
Na úsvite bojov Marx a Engels pridali ku Komunistickému manifestu poznámku upozorňujúcu, že prípad Parížskej komúny potvrdil, že „pracujúca trieda sa nemôže jednoducho chopiť existujúceho štátu a použiť ho pre vlastné účely.“
Aby zvíťazili, pracujúci a utláčaní musia nielen rozbiť starý štátny aparát, ako to tvrdil Marx po skúsenosti z r. 1848, ale, aj vytvoriť vlastnú demokratickú a revolučnú formu vlády obdobnú komúne.
To je ľahšie povedať než urobiť. Marxova metóda včleňovania skúseností z minulých bojov do nových záverov indikuje smer, ktorým sa uberať. Dalo by sa napísať, že ide o metódu, bez ktorej nemáme šancu zvíťaziť.
Dvesto rokov je dlhé obdobie – obzvlášť v epoche kapitalizmu.
Marx by rozpoznal Trumpa ako reakcionára a tešil by sa vlne štrajkov, ktorá sa prevalila Spojenými štátmi. Rozpoznal by strašné bremeno systému založenom na zisku hŕstky a mizérii mnohých.
Rozpoznal by, že radikáli musia splynúť s masovým hnutím, ak chcú napádať vládnucu moc. Rozpoznal by aj význam hnutí ako Occupy, Black Lives Matter, #MeToo a ďalších.
Zároveň by však trval na tom, že jedinou spoločenskou silou schopnou posunúť nás od protestov k moci je celosvetová pracujúca trieda.
Zdroj ilustračnej fotografie: Necrophorus/Wikimedia Commons.
