Rozhovor s umelcom Marošom Rovňákom o kolektívnom trúchlení a jeho najnovšej performancii venovanej Martine Kušnírovej.
V septembri minulého roka si odprezentoval na festivale New Poetry Forms dielo In Absentia, ktorým reaguješ na smrť Martiny Kušnírovej. Už v čase protestov si odkazoval na moirológiu, antickú umeleckú formu lamentácie nad mŕtvym, ktorú si potom vo svojej práci použil aktualizovanú ako umeleckú stratégiu.
Nezáleží na tom v akej dobe žijeme a aké technológie používame, prvotná reakcia na smrť je rovnaká. Sme schopní prejaviť sústrasť a smútok, je to niečo, čo je neustále prítomné v niektorej zložke našej osobnosti. A toto sú momenty, ktoré ma zaujímajú ako umelca. V čase protestov som intenzívne prežíval smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zvlášť citlivo som vnímal fakt, že Martina Kušnírová bola náhodnou obeťou. Paralela s moirológiou mi napadla, keď som začal pripravovať text, s ktorým som vystúpil na jednom proteste. Ide totiž o rituál, ktorý okrem iného využíval aj prostriedky smerujúce k priamej akcii, ktorou bola v prípade vraždy krvná pomsta. Pre dotknuté spoločenstvo bola pomsta nevyhnutnosťou, bola to otázka prežitia.
Na protestoch si vystúpil s prejavom, ktorý si uviedol slovami českého filozofa Karla Kosíka k smrti Jána Palacha. Tá má pripomínať dospelým, že vo chvíli nebezpečenstva nestáli na svojom mieste, cúvli a mladý človek preto vzal na svoje bedrá ich úlohu.
Svoj prejav som začal pripravovať v čase, keď hrozilo, že protesty prestanú. Preto som chcel upozorniť na fakt, že jeden takmer úspešný pokus o vymazanie politicky motivovanej smrti, v tomto prípade rituálnej samovraždy, z kolektívnej pamäte sme už zažili. Moja generácia začala objavovať Palacha až po novembri ´89, teda dvadsať rokov po jeho sebaupálení. Okrem toho som videl paralelu medzi post-palachovskými protestmi a protestmi z minulého roka, pretože spúšťačom oboch bola smrť a charakteristický bol pre ne aj moment trúchlenia.
Áno, prvý protest po smrti Jána a Martiny mal jasnú formu kolektívneho trúchlenia. Ako si vnímal tento posun od kolektívneho trúchlenia k občianskemu protestu?
To, že sa postupne začali formovať konkrétne požiadavky, bolo prirodzené a nevyhnutné. Svojím spôsobom to bolo splácanie dlhu voči obom zavraždeným ako aj voči sebe samým. To, čo na mňa pôsobilo rušivo až nepatrične, bol kultúrny program na protestoch. V texte, s ktorým som vystúpil na aprílovom proteste, som zdôrazňoval, že smrti Jána a Martiny môžeme, musíme dať zmysel, že je iba na nás, aby nezostala premlčaná ako Palachova smrť. To bola podstata celého textu, preto som začal hovoriť o Palachovi, dať zmysel smrti Jána a Martiny bol pre mňa imperatív.
Máme v súčasných dejinách našej spoločnosti príklady takýchto kolektívnych trúchlení? Akú mali podobu?
Neviem, či to nie je to skôr otázka pre historika, alebo politológa, ale ak sa vrátim k Palachovi, pre mňa bola silným momentom jeho pohrebu symbolická prítomnosť čiernej a bielej nevesty v pohrebnom sprievode. Tento pohanský prvok bol v ostrom kontraste k takpovediac oficiálnemu charakteru pohrebu, pretože sa v mnohom podobal pohrebu štátnika, hoci vtedajšia vládna garnitúra ho iba ticho tolerovala. Zaujímavé je aj to, že ľudí priťahoval Palachov hrob ako keby v ňom ležal svätec. A aby okolo neho nevznikol kult, dala ho vláda presťahovať z Prahy do miesta Palachovho rodiska, kde bola menšia pravdepodobnosť, že tam budú prúdiť davy.
Mediálna reprezentácia smrti Jána a Martiny bola silne kontrolovaná a regulovaná, predovšetkým v rovine obrazu, predsa však predovšetkým bulvárne médiá prekračovali tieto hranice. Priniesli okrem iného obraz mŕtvej Martiny ako nevesty.
Tie fotografie som nevidel, ale to nie je podstatné. Podstatné je, že v kontexte súčasnej kultúry sa pohybujeme medzi dvoma extrémami – jeden extrém predstavuje vytesňovanie smrti zo života, druhým je jej bulvarizácia a medzi oboma je vákuum. My vlastne nevieme, ako by sme mali smrť vnímať a čo by sme mali cítiť pri pohľade na mŕtvych. Keď dnes médiá prinášajú správy o úmrtiach významných osobností, v zásade nám tieto osobnosti ukazujú na fotografiách v štylizovaných pózach, či momentkách, vysmiate alebo v hlbokom zamyslení. Skrátka prezentujú nám ich ako živých. Vytesňovaním smrti sme z nej urobili tému pre bulvár.
In Absentia, záznam z performancie na New Poetry Festival v Košiciach, Foto: Saša Keselicová
Tvoja lamentácia venovaná Martine je lyrický dramatizovaný rozhovor s mŕtvou, projekciu pre performanciu In Absentia tvorí video z cintorína Benátok, ktorý poznáme z rozprávania, z kinematografie, smrť si s Benátkami kultúrne spájame (áno slávna Smrť v Benátkach). Keď som videla tvoje čierno-biele video, zdalo sa mi, že vidím existencialistické filmy zo 60-tych rokov.
Áno, je to akýsi môj pomyselný rozhovor s mŕtvou, ktorý je čiastočne lyrický, možno miestami až meditatívny, ale v konečnom dôsledku iba hovorí, a verím, že aj s istou naliehavosťou, o smrti ako o definitívnom a beznádejne nezvratnom procese, či stave. Vo Viscontiho Smrti v Benátkach cintorín nevystupuje. Na začiatku vidíme len parník s cestujúcim a mesto, čím vzniká priama asociácia Benátok so smrťou, keďže cestujúci prichádza do mesta zomrieť, aj keď o tom ešte nevie. Vo svojej knihe o Benátkach túto smrť Václav Fiala interpretuje ako daň za stretnutie s krásou. Ja som použil cintorín ako symbol izolovaného miesta, pocit izolácie viackrát zdôrazňujem aj v texte performancie, kam je mŕtva privážaná po vode. Ide o tradičnú predstavu duše prevážanej prievozníkom a zároveň je to aj odkaz na Böcklinov Ostrov mŕtvych, čo však viac súvisí s mojím ďalším projektom venovaným cintorínom. Treba povedať aj to, že v tejto performancii nevystupujem sám, prednesom a spevom sa na nej spolupodieľa Petra Kriváčková, s ktorou som prvýkrát spolupracoval pred štyrmi rokmi v rámci projektu Pominuteľného divadla. Na festivale v Košiciach bola In Absentia odprezentovaná ako work in progress. Ako zvukové “pozadie” som v nej použil svoje akustické nahrávky a samplery odkazujúce na tibetské rituály spojené s vyprevádzaním mŕtvych, ktoré, prenesené do nášho prostredia, vyznievajú veľmi temne. Momentálne pracujem na finálnej verzii, v ktorej používam zvuky vygenerované v digitálnom prostredí, ktoré už neodkazujú na “pohanské” rituály, pritom však nevyznievajú o nič optimistickejšie, pracujú len s iným druhom asociácie.
Performancia In Absentia bude premiérovo uvedená na pražskom festivale Žižkovská noc, 21. marca 2019 – 23. marca 2019, https://zizkovskanoc.net/
Záznam z performancie In Absentia (work in progress) na New Poetry Festival v Košiciach nájdete na https://marosrovnak.com/2018/10/18/in-absentia-work-in-progress-v-spolupraci-s-petrou-krivackovou-zaznam-performancie/
Titulná fotka: In Absentia, videostill z projekcie
