Jakobíni zaviedli počas Veľkej francúzskej revolúcie nové počítanie času a kalendár. Ich horlivými podporovateľmi boli tzv. sansculoti, nazývaní podľa toho, že súčasťou ich odevu neboli typické nohavice po kolená, ktoré s pančuchami nosili príslušníci vyšších vrstiev. Pod tento súhrnný názov sa radili chudobnejší obyvatelia miest, drobní živnostníci, remeselníci a služobníctvo.
Sansculoti presadzovali jednoduché riešenia problémov. Svoj nesúhlas so starým režimom dávali najavo stavaním pouličných barikád a demonštratívnym zaberaním verejných priestorov. Odmietali konštitučnú monarchiu a ich antielitársky zápas za ľudovú demokraciu sa veľmi podobá idealizmu dnešných bojovníkov za priamu demokraciu.
Pre protestujúcich na Námestí republiky v Paríži a iných francúzskych mestách ešte stále plynie mesiac marec. Dnes sa nachádzajú už za jeho siedmou dekádou. Novátorským počítaním dní chcú zvýrazniť, že od 31. marca 2016 zo svojich pozícii neustúpili. Hoci sa hnutie Nuit debout (Noc na nohách) hlási k pokračovaniu arabskej jari a k celej sérii „occupy“ protestov, je aj súčasťou dlhej tradície kritiky zlého fungovania zastupiteľského systému vo Francúzsku.
Od roku 1789 sa pravidelne, v rozmanitých nuansách objavuje politická kontrakultúra, ktorá prináleží tradičnému, kontraktualis¬tickému (zmluvnému) chápaniu politiky. Často používa oficiálny slovník politickej reprezentácie, proti ktorej bojuje (verejný priestor, občianstvo, zhromaždenie, všeobecné dobro). Nuit debout sa v kontinuite s niekdajšími sansculotmi usiluje ponúknuť alternatívu zastupiteľskému systému a nastoliť kontrolu občanov nad politikmi prostredníctvom nástrojov priamej demokracie a imperatívneho (odvolateľného) mandátu.
Reforma Zákonníka práce z dielne socialistickej vlády bola takpovediac poslednou kvapkou pre tých, čo v roku 2012 volili Françoisa Hollanda a Socialistickú stranu. Kabinet Manuela Vallsa, ktorý sa najnovšie pokúša obísť parlamentné hlasovanie a prijať reformu ako vládny dekrét, si znepriatelil najmladšie vekové skupiny svojho elektorátu. Hoci reforma pracovného práva bola hlavným motívom, nepredstavovala jediný impulz, ktorý podnietil vznik tohto hnutia. Slobodný priestor na vyjadrenie dostáva na zhromaždení ktokoľvek: vyliať srdce si môže frustrovaný volič ľavice, poprední ekonómovia, učiteľka i predavač, architekti priamej demokracie aj antikapitalistickí aktivisti.
V spoločnosti, z ktorej sa vytráca nádej, že politika môže fungovať inak, sú tieto hnutia legitímnym volaním po návrate vecnej debaty o princípoch demokratickej politiky. Pri boji s politikou emócií, ktorá prichádza od nacionalistických a xenofóbnych strán, existuje len jediný spôsob, ako triumfovať: rozvinúť ešte silnejšiu vášeň. No ak sa Nuit debout odmieta zapojiť do volebného súboja v nádeji, že aj tak zmení fungovanie politických inštitúcií, po dlhšej stagnácii, v ktorej sa nachádza, ho čaká postupné vyčerpanie a vyhasnutie.
Nuit debout sa nerozvíja ako potvrdenie partikulárnych záujmov alebo špecifických identít, ako sú robotníci, poľnohospodári, zamestnávatelia, gayovia a lesby. Chápe sa ako univerzálne hnutie, chce byť hlasom všetkých. Prostredníctvom zhromaždení a okupácie verejného priestoru vytvára všeobecné, spoločné „my“, ktoré má predstavovať ľudovú suverenitu proti inštitúciám a oligarchii.
Ľud, ľudová suverenita, všeobecná vôľa – to tu nikdy nebolo. Predstava, že môžu existovať momenty, keď je všetok ľud zhromaždený na jednom mieste a ako jeden celok žiada to isté, je nedosiahnuteľný ideál. Kto môže zastupovať svoje partikulárne záujmy ako záujmy celého ľudu? Tí, ktorí sa dnes nachádzajú na námestiach, sú sansculoti 21. storočia: prevažne príslušníci bielej a uhladenej malej buržoázie, zamestnanci v kultúrnej sfére, vo verejnom sektore alebo študenti.
Solidarita, sloboda a spravodlivosť, ale ani demokracia neexistujú v podobe abstraktného univerzalizmu. Čo spoločné majú požiadavky umelcov, podnikateľov, študentov či žien požadujúcich rovnaké mzdové ohodnotenie ako muži? Každý z týchto špecifických bojov vyjadruje univerzálne v partikulárnom. Zredukovať rozmanitosť týchto situácií na jednotnú schému znamená odmietnuť protichodnosť požiadaviek a konfliktuálnosť, ktorá je vlastná našim životom, vzťahom a našim spoločnostiam.
Vyšlo v denníku Pravda a na webe Pravda.sk.
Foto: Ilustračná snímka z parížskeho Námestia Republiky. Autor: Olivier Ortelpa, zdroj: commons.wikimedia.org
