Deti z bohatých rodín majú vyššiu šancu stať sa umelcami než tie, ktoré vyrastajú v chudobe. Dôvod? Na to, aby sme všetci rozvinuli svoj tvorivý potenciál, nám kapitalizmus neposkytuje dosť slobody. Text Lukea Savagea z amerického magazínu Jacobin prekladá Martin Makara.
Ak pochádzate z bohatej rodiny, je pravdepodobnejšie, že sa stanete umelcom. Aké prekvapenie!
Toto konštatovanie vyplýva z výskumu profesora Karla Jana Borowieckeho z Juhodánskej univerzity, ktorý bol publikovaný vo februári. Borowiecki sa zameral na údaje z amerického sčítania ľudu od r. 1850 až po súčasnosť, pričom si všímal a zaznamenával demografické, geografické aj socioekonomické trendy vo vývoji tvorivých profesií.
Kľúčové výsledky nie sú prevratné, ale stále stoja za našu pozornosť – a to najmä ak zohľadníme množstvo detailov vyplývajúcich z kvantifikácie zistení. Borowiecki tvrdí:
Zastúpenie žien na tvorivých pozíciách je relatívne vysoké, na ceste k tvorivému zamestnaniu môže časová náročnosť predstavovať závažnú prekážku, rasová nerovnosť je prítomná aj v tejto oblasti a eliminuje sa len veľmi pomaly a vzdelanie zohráva pri tvorivých profesiách kľúčovú úlohu.
Z výskumu tiež vyplýva – a to je možno najdôležitejšie -, že popri vzdelaní zohráva v možnosti stať sa umelcom či tvorivým profesionálom kľúčovú úlohu aj rodinné pozadie. Kvantifikácia tohto pozorovania vyjavuje zarážajúci dosah, aký má bohatstvo rodiny na budúcu profesiu.
Výsledky publikovaného výskumu indikujú, že každých 10 tisíc dolárov (cca 9 tis. Eur, pozn. prekl.) v rodinnom príjme navyše predstavuje pre dieťa zhruba o 2 % vyššiu pravdepodobnosť budúceho tvorivého zamestnania. Povedané inak: ak pochádzate z rodiny, ktorá má majetok v hodnote milióna dolárov (cca 900 tisíc eur), máte desaťnásobne vyššiu šancu stať sa umelcom než ktosi, kto pochádza z rodiny s majetkom v hodnote „len“ 100 tisíc dolárov (cca 90 tis. eur). (To samozrejme neznamená, že väčšina umelcov je bohatá – výskum poukazuje na fakt, že príjem tvorivých pracovníkov má tendenciu byť pod všeobecným príjmovým priemerom).
Pri povrchom vnímaní by sme Borowieckeho výskum mohli vnímať ako potvrdenie často opakovanej karikatúry umelcov ako privilegovaných a vzdelaných ľudí z relatívne bohatého rodinného prostredia, ktorí si užívajú svetácky život. Ak by sme sa podujali na takéto čítanie výsledkov, poslúžili by nám ako potvrdenie starých dobrých triednych predsudkov. Koniec koncov je pravda, že buržoázia dlhodobo podporuje umenie – jednak ako spestrenie pohodlného života, jednak ako vyjadrenie svojho spoločenského statusu.
Ponúka sa nám však aj menej nenávistná a potenciálne omnoho konštruktívnejšia interpretácia. Ak tvorivá činnosť koreluje so vzdelaním, ekonomickým zabezpečením a voľným časom, ktorý je sprievodným javom bohatstva, problém nie sú samotné tieto vplyvy ako také, ale ich nerovnomerné rozdelenie. Ak na vec nahliadneme takto, Borowieckeho závery nám môžu poslúžiť ako výstuž argumentácie v prospech demokratického socializmu. Ten totiž o. i. bojuje aj za viac voľného času, lepšie vzdelanie a materiálne zabezpečenie pre všetkých – nielen pre privilegovanú hŕstku, ako je to teraz.
Ak dostatok voľného času, kvalitné vzdelanie a ekonomické zabezpečenie zvyšujú pravdepodobnosť vykročenia na tvorivú cestu, ide o dôvod viac považovať ich za práva, ktoré majú byť garantované každému. Napokon, skutočná sloboda znamená možnosť využívať voľný čas podľa svojej chuti – na písanie, premýšľanie, maľovanie, muzicírovanie či pokojne aj na lenivosť. V kapitalizme majú majetní viac slobody než zvyšok spoločnosti. Veci však môžu byť aj inak.
