Prinášame preklad skrátenej verzie otvoreného listu aktivistky zo Zimbabwe adresovaného jej donorke, Christine. Veľmi prístupnou formou je v liste ukázaný základný problém „rozvojovej“ spolupráce – nerovné mocenské vzťahy medzi donormi a príjemcami pomoci. Ďalšími problémami, na ktoré list poukazuje, sú byrokratické procedúry a sofistikovaný žargón súčasnej „rozvojovej“ spolupráce. Autorka však nespochybňuje zmysel spolupráce a navrhuje, aby spolu s donormi našli kompromis, ktorý prijímateľov pomoci nebude príliš zaťažovať a bude zodpovedať lokálnym podmienkam, ale zároveň uľahčí donorom prácu s informáciami.

Drahá Christine,

rozhodla som sa, že Ti napíšem, pretože už asi niet inej cesty, aby si mi porozumela. Snažila som sa Ti všetko vysvetliť v každoročných správach, rozhovoroch a na poradách, ale moje myšlienky si k Tebe nenašli cestu.

Prvýkrát sme sa stretli, keď si prišla do Zimbabwe ako mladá vysokoškolská absolventka. Hovorili, že si „dobrovoľníčka“, ktorá sa k nám prišla niečo naučiť o „Afrike“ a „pomôcť nám“, kde sa dá. Bola si skvelá, plná entuziazmu a otázok. Obľúbila si si dokonca aj sadza, naše hlavné jedlo. Keď sme chodievali na semináre, obliekala si si dlhé sukne a šatky (hoci som sa ti snažila vysvetliť, že to druhé nie je nutné; zrejme si chcela vyzerať ako pravá zimbabwianska žena). Strávila si tu s nami rok a potom si sa vrátila domov dokončiť si magisterské štúdium.

Znovu sme sa stretli v roku 1995 na konferencii v Pekingu. Práve si nastúpila ako stážistka do jednej malej organizácie v Spojených štátoch. Pamätám si, ako si v Huairou nadšená lietala od jedného seminára k druhému. „Héj, tieto ženy sú úžasné! Chcem všetko vidieť! Všetko počuť!“ rozplývala si sa v mladíckom zápale.

Neskôr si sa stala donorkou! Znovu sme sa stretli, keď som prišla do USA na seminár. Skoro som spadla zo stoličky, keď si sa nám predstavila: „Volám sa Christine. Som expertka na rod a špecializujem sa na južnú Afriku.“ Písal sa rok 1997. Zaujímalo by ma, ako si sa v tak krátkom čase stala „expertkou“? A „špecializácia“ na južnú Afriku? Keď si žila v Zimbabwe, išla si cez Vianoce na trojtýždňový výlet do Mozambiku, Botswany a Zambie. Spraví toto z niekoho experta na južnú Afriku? Žijem v tejto krajine dobrých 34 rokov, ale nikdy som nenašla odvahu nazvať sa expertkou na Zimbabwe. Ale možno ma to nemalo tak prekvapiť. Robila si iba to, čo som už videla u mnohých ľudí z Tvojej časti sveta. Tam u vás je zrejme normálne sa naparovať, ale nás vychovávajú k skromnosti. Ódy sa u nás skladajú mŕtvym a nie živým. O tom, ako si sa nám predstavila, sme neskôr žartovali pri čaji. Ale odbočujem.

Najnovšie vo svojej organizácii zodpovedáš za južnú Afriku a špecializuješ sa na rod. Kým si prišla, financovali ste nás už dva roky. Podávam Ti správy cez vašu kanceláriu v Harare. Najprv som sa potešila, že si na druhom konci účtovníctva. Aspoň tam bude niekto, kto nám rozumie. To som si ale len myslela. Bohužiaľ, sa náš vzťah zmenil. Teraz je z Teba Christine, veľká donorka, nie Christine moja stará (môžem napísať „malá“?) kamarátka. Každých deväť mesiacov sem prídeš a ja si nemôžem pomôcť, aby som si nevšimla, ako sa meníš. Dávno je preč učenlivá a nadšená Christine, oddaná ženám. Teraz si donor. Vieš takmer všetko. Už sa nepýtaš otázky. Teraz máš odpovede. Kritizuješ všetko, o čo usilujeme a hovoríš nám, čo by sme mali robiť. Napríklad si sa čudovala, prečo sme nemobilizovali ženy, aby vyšli do ulíc, keď sa nám nepodarilo presadiť celý zákon o dedičských právach. Pokúšala som sa Ti vysvetliť náš postoj k takýmto masovým akciám. Hovorila som Ti o tom, že potrebujeme viac času, aby sa ženy pripravili na tak „riskantnú“ akciu – riskantnú podľa ich a našej definície! „Ale v Juhoafrickej republike demonštrujú v jednom kuse a v Latinskej Amerike tiež!“ Očividne si bola frustrovaná a taký bol aj Tvoj verdikt – málo sa snažíme.

Modrý štvorec!

Nedávno si nám prišla ukázať nový formát na podávanie projektov a písanie správ. Bol plný rámčekov a políčok na vypĺňanie. Pamätáš si na ten seminár v Nyange, keď si u nás pracovala ako dobrovoľníčka? Na ten, ktorý viedol nemecký donor pre všetkých „partnerov“ v Zimbabwe? Učil nás – áno, učil – ako funguje PPOC (Plánovanie projektov orientovaných na cieľ). Spomínaš si, ako sme sa celú noc rehotali nad absurdnosťou toho systému? „Nie, nie nie, Everrrzhois a Kristííín, takto nie! Nie, nie, nie! Prepáčte, ale ak to nepasuje do modrého štvorca, treba to vyhodiť!“ – vybuchoval Karl. Zabili sme tri dni snahou vtesnať vízie, ciele, stratégie a celé naše videnie sveta na modré, zelené a žlté kartičky rôznych tvarov. Vôbec to však nebolo vtipné. Bolo to trápne. Nikto nechápal túto metódu a jej logiku. Mnohým z nás, ktorí hovoríme jazykmi Ndebele alebo Shona, to vôbec nedávalo zmysel. Vyjadrujeme sa v celých odsekoch a nie v krátkych vetách. Je pre nás prirodzené rozprávať. Nerozmýšľame v rámčekoch.

[…]

No a teraz si sa do toho pustila aj Ty a vytvorila si svoju vlastnú „šablónu“ a my do nej musíme napasovať naše vízie a náš spôsob myslenia. Môžeme sa rozlúčiť so slobodou prejavu, s našimi dlhými odsekmi a našim videním a interpretáciou sveta. Odteraz sme nútení vyjadrovať sa podľa vašich predstáv – tak, aby ste tomu rozumeli vy.

Slová, slová, slová

Aj môj jazyk sa zmenil. Slová opisujúce ženský svet v tejto časti sveta sú preč. Hrávam sa teraz novú slovnú hru. Zodpovednosť, transparentnosť, občianska spoločnosť, dobré vládnutie, zmierňovanie chudoby, zapájanie štátu, kritický, advokačný, cutting edge, stakeholderi, participácia. Dalo by sa pokračovať do nekonečna. Toto sú slová, ktoré teraz používame. Je pravda, že v ne veríme. Pracujeme s nimi. Ale sme ako v škole. Ak by sme ich nepoužili, akoby sme nespravili skúšku. Pamätáš si na našu správu z 1999? Ako si nám ju poslala naspäť s množstvom otázok a komentárov, pretože si povedala, že „sa strácaš“ v tom, čo sa snažíme povedať? Nuž, jednoduchým riešením bolo použiť všetky tieto veľké, nové slová. Fungovalo to ako kúzlo. Prestala si sa sťažovať. Vaša nadácia sústavne odmietala podporiť jednu veľmi dobrú organizáciu, ktorú poznám. Nie preto, že by nerobili dobré veci, ale preto, že nie sú, ako si povedala, „cutting edge“. Preložené do normálnej reči to znamená, že nehovoria Tvojím jazykom a nepoužívajú výrazy podľa najnovšej módy. Ale je možné, že sa mýlim.

Iný kraj iný mrav

Spomeň si, aká si bola šokovaná, keď si si uvedomila, koľko času nám trvá, kým napíšeme správu alebo projektový zámer pre donorov. „Prečo jednoducho nenapíšete jednu správu a jeden návrh pre všetkých? Kedy sa vôbec dostanete k tomu, aby ste začali robiť naozajstnú prácu? To je hrozné!“ Takto naštvaná si nám kládla otázky. Ale teraz máš svoju šablónu a spolu s Tebou aj ostatní šiesti donori, s ktorými pracujeme. Ako by to nestačilo, ešte tu máme nočnú moru z množstva jazykov, ktoré používate. Neustále musíme myslieť na to, čo pre koho znamená zámer, cieľ, účel alebo výstup. Až po pár bolestivých zisteniach sme pochopili, že tieto slová neznamenajú pre všetkých to isté. Je to celé jedna fraška, na ktorej sa na seminároch dobre zabávame, keď tam vy z globálneho Severu nie ste. „Je toto cieľ? Nie, možno je to výstup!“ Podľa toho, či nás školia Kanaďania, Dáni alebo Švajčiari, nazývame tie isté veci inými slovami. Problém je, že musíme dodržiavať stanovené postupy.

„Postupy“: To mi pripomína ďalšiu hru, ktorú sme sa my dve zvykli hrať. Pamätáš si, ako sme navštevovali moju kamarátku Sofie z Odboru zahraničných vecí? Museli sme vyplniť malé ústrižky, aby nás pustili do budovy. Napísali sme tam, kto sme, za kým ideme a prečo. Spočiatku ma to hnevalo, ale potom som si z toho spravila hru. Keď som si uvedomila, že žiaden zo zamestnancov na recepcii naše ústrižky nečíta a že nikoho nezaujíma, čo tam píšeme, rozhodla som sa trochu si zavtipkovať. Pamätám si, ako som Ťa „učila“ – milujem to slovo – túto hru. Takže sme niekedy boli na návšteve prezidenta ako „Pani Mugabe, Prezidentský palác, Harare“ alebo „Pani Thatcher, Downing Street 10“. V iné dni sa z nás stali Mata Hari, Eva Braunová alebo Matka Tereza. Bavilo nás to. Stačilo urobiť jediné – dodržať postup a vyplniť ústrižok, potom nás pustili dnu. Nedalo sa to nijako zmeniť. Tú istú hru hrám s Tebou. Pokiaľ dodržiavam šablónu, používam tie správne slová a robím všetko podľa Tvojich predstáv, mám vyhraté a fondy sú v suchu.

Pre vás či pre nás?

Namiesto toho, aby sme sa niečo pri písaní správ naučili, trávime čas tým, že sa Ti snažíme vyhovieť. Spomeň si na hociktorú mimovládku, ktorú ste podporili za posledných päť rokov. Ak by si ich požiadala, aby Ti dali niečo, čo ide do hĺbky a má v sebe dostatočnú kritickú reflexiu na to, aby to prispelo k poznaniu, mali by to? Celkom určite by Ti mohli dať svoje výročné správy alebo správy pre ďalších donorov, ale nemali by nič hlbšie, nič čo by viedlo k sebaspytovaniu. Máme príliš málo času, energie a ďalších zdrojov na to, aby sme sa pustili do takejto časovo náročnej aktivity. Preto naše príbehy často píšu akademici, návštevníci, novinári alebo hocikto ďalší zo Severu, kto tu bol. Len nie my sami. Tvoj „formulár“ na správy – možno by sme ho mali volať „šablóna“ – je celý o vás a o tom, čo vy chcete vedieť, ale nie je o nás a o tom, čo sa my chceme naučiť.

Sama som sa tiež zmenila. Už nie som uvoľnená, keď Ti píšem. Teraz Ti „podávam správy“. Hovorím Ti to, čo si myslím, že chceš počuť. Zameriavam sa na projekty, ktoré podporujete. O čom inom sa už len môžeme rozprávať? Bojím sa rozhovoriť, aby som nepovedala niečo nesprávne. Zamlčiavam informácie, ktoré by nás mohli poškodiť. Trávim čas snahou porozumieť Tvojmu jazyku, a napasovať našu organizáciu do tých správnych šablón. Musíme ísť s dobou a používať ten najnovší žargón. Pre toto nás asi považujete za „cutting edge“. V skutočnosti však hovoríme stále o tej istej skupine žien, ktorú už dávno poznáš. Zmenilo sa toho málo, možno vrátane jazyka, ktorý používame na opísanie ich sveta a našich intervencií do neho.

Urobme kompromis!

Rozvoj sa netočí okolo slov a postupov. Týka sa reality ľudských životov a jej zmeny. Potrebujeme postupy, koncepty a metódy, ale potrebujeme ich len ako nástroje na to, aby sme mohli robiť našu prácu. Keď sa rozvoj zvrhne na to, ako niečo napasovať do modrého štvorca, vyrábame viac problémov než riešení. Keď nás tieto nástroje začnú spútavať a oberať o všetku silu, kde získame dodatočnú energiu, aby sme mohli robiť skutočnú prácu?

Potrebujeme si nájsť cestu jedna k druhej, ktorá nebude založená na šablónach a nepružných postupoch. Isteže, musíme mať systémy, aby ste získali potrebné informácie a aby sa s nimi dalo ľahko pracovať. No zároveň, my tiež potrebujeme robiť viac, než len uspokojovať vaše požiadavky. Všetko, čo od vás chceme, je, aby ste sa naučili počúvať náš jazyk, vnímať naše predstavy, a aby ste svoje postupy prispôsobili našim. Ty a ja sme len časťou príbehu o rozvoji. Ten hlavný príbeh ešte nikto nerozpovedal. Je to príbeh obyčajnej ženy a obyčajného muža. Odohráva sa niekde vo svete. Ale ani tento príbeh sa nezmestí do modrého štvorca.

Z anglického originálu preložili Jarmila Cifrová a Tomáš Profant, úvod napísal a text upravil Tomáš Profant. Pôvodne vyšlo na JeToTak.sk.

Zdroj: Win, Everjoice (2004): “If It Doesn’t Fit on the Blue Square It’s Out!’ An Open Letter to My Donor Friend. In: Groves, Leslie – Rachel, Hinton (ed.): Inclusive Aid. Changing Power and Relationships in International Development. London: Earthscan, s. 123–127.