O ľuďoch neskorého kapitalizmu v ére antropocénu

Zakladateľ modernej psychoanalýzy Sigmund Freud je, okrem iného, známy aj vďaka často citovanému grotesknému výroku: „Predtým, než si diagnostikujete depresiu a nízke sebavedomie, uistite sa prosím, či nie ste obkolesený blbcami.“ Na základe v nasledujúcom texte analyzovaných údajov sa však zdá, že v súčasnej spoločnosti by mal tento výrok znieť skôr nasledovne: „Predtým, než si diagnostikujete depresiu a nízke sebavedomie, uistite sa prosím, či neprežívate svoj život v podmienkach neskorého kapitalizmu.“

Je všeobecne známym faktom, že klinické depresívne poruchy sa stávajú závažným civilizačným problémom ľudstva ako takého. Ako dokladajú viacerí renomovaní autori, depresívne poruchy a úzkosti sú charakteristickými znakmi najmä západného civilizačného okruhu v 21. storočí. Etiológii, resp. problematike príčin enormného rozmachu depresívnych a ďalších psychiatrických porúch a patologických stavov v našich neskoro-kapitalistických spoločnostiach sa však adekvátna odborná pozornosť, a to z nejakého nevysvetliteľného dôvodu, nevenuje. Ideológia neoliberalizmu, založená na koncepte racionálneho a kalkulujúceho indivídua známeho ako homo economicus, ktorá sa etablovala v našom politicko-ekonomickom priestore začiatkom 90. rokov predchádzajúceho storočia, viedla k procesu radikálnej individualizácie s dôsledkami, ktoré sa pokúsime stručne popísať.

Dôsledky neskorého kapitalizmu

Po senzačnom bankrote sovietskej verzie socialistického projektu spoločenského usporiadania sa stredoeurópske spoločnosti vybrali cestou neoliberálnej šokovej doktríny, ktorej súčasťou boli tri ekonomické procesy – liberalizácia, privatizácia a deregulácia. Štáty sa v relatívne krátkom čase zbavili naakumulovaného štátneho majetku a funkcií v rôznych oblastiach spoločenského života. Trhový fundamentalizmus aplikovaný aj v mimoekonomických oblastiach života výrazne narušil vtedajšie usporiadanie, spoločenské, rodinné, ale aj partnerské väzby a vzťahy, ale tiež aj komunitárne hodnoty ako solidarita a spolupatričnosť. V pracovnej oblasti boli osekané niektoré základné sociálne práva a pre mnohých sa každodennou realitou stal fenomén prekarizácie práce.

Človek sa na nevyspytateľnom pracovnom trhu musel prispôsobiť jeho požiadavkám, rekvalifikovať sa, a byť flexibilný so všetkým, čo k tomu patrí. Etablovali sa tu call centrá, montážne haly, supermarkety, nákupné parky, internetové start-upy, pôžičky bez ručiteľa, rizikový kapitál. Slovensko sa tak stalo vzorovým príkladom rizikovej spoločnosti, o ktorej písal nemecký sociológ Ulrich Beck.[1] Navyše, jediným zmyslom ľudského života sa stal neobmedzovaný konzum a kariérny rast spojený s honbou za peniazmi, majetkom a šplhanie sa po rebríčkoch spoločenskej hierarchie.

Človek sa začal orientovať výlučne na spotrebu (konzum) a čiastočne aj pod vplyvom pudu sebazáchovy na kariérne úspechy (prípadne na zabezpečenie vlastného prežitia). Dnes však máme dostatok dôkazov k tomu, aby sme mohli konštatovať, že nezmyselné nutkanie neustále maximalizovať svoj vlastný pracovný výkon vedie k úzkosti. Diferenciácia medzi pracovným a voľným časom stráca svoj význam. V živote, v ktorom prestávame rozlišovať medzi prácou a súkromnou sférou, resp. voľným časom, dominuje multitasking, práca z domu (home office), prepracovávanie sa, víkendové teambuldingy atď.

Láska, sexualita a neskorý kapitalizmus

Spoločnosť sa postupne v dôsledku pôsobenia individualizácie stáva stále viac atomizovanou. Nie je preto žiadnym prekvapením, že v atomizovanej spoločnosti je depresia považovaná za individuálne zlyhanie jednotlivca a jeho mozgu. Filozof Mark Fisher v tejto súvislosti tvrdí: „Súčasná vládnuca ontológia popiera akúkoľvek možnosť, že by príčinou duševných chorôb mohli byť sociálne faktory. Biochemizácia duševnej choroby samozrejme kráča ruka v ruke s jej depolitizáciou. Prezentovanie duševnej choroby ako individuálneho biochemického problému prináša kapitalizmu mnohé výhody. V prvom rade to podporuje tiahnutie Kapitálu k atomistickej individualizácii (ste chorý kvôli biochemickej nerovnováhe vášho mozgu). V druhom rade to vytvára nesmierne lukratívny trh, na ktorom môžu nadnárodné farmaceutické spoločnosti ponúkať svoje medikamenty (vyliečime vás našimi anti-depresívami)“.[2] Individualizácia  spôsobila, že sú ľudia v spoločnosti od seba navzájom izolovaní. Nežijú „spolu“, ale „vedľa seba“, a to nie len v rámci rodiny, partnerského vzťahu či pracovného kolektívu. Individualizácia rozpustila ľudské relácie a nahradila autentické, reflektívne subjektivity narcistickými a hedonistickými hodnotami. Neoliberálne procesy nepôsobia len v ekonomike, ale prenášajú sa aj do mimoekonomických sfér ľudského života. Ľudia ako homo economicus si musia na trhu konkurovať, spolupráca a solidarita sú v systéme vylúčené ako „prežitky socialistickej minulosti“. Prekarizácia práce, strata sociálnych istôt a sociálnych práv spôsobuje existenčnú a teda aj duševnú neistotu, čoho dôsledkom je, že počet pacientov s psychiatrickými diagnózami v tejto krajine, podľa štatistík, každoročne rapídne stúpa, nehovoriac už o každoročnom náraste do lekární dodaných balení antidepresív a anxiolytík.

Ústredný organizačný princíp homo economicus je mýtus, ktorý sa však hlboko zakorenil do filozofických a antropologických predpokladov o ľudskej prirodzenosti. Je to chiméra, žiadna filozofická pravda, na ktorej je možné založiť nejakú trvalú ekonomickú filozofiu. Keď britský ekonóm a filozof John Stuart Mill prišiel s „náhodnou definíciou človeka ako tvora, ktorý nevyhnutne robí to, vďaka čomu dosiahne najväčšie množstvo nevyhnutností, výdobytkov a luxusných pôžitkov, pričom vynaloží čo najmenšiu prácu a podstúpi čo najmenšie telesné odriekanie“, nemohol očakávať, že táto téza zaslepí ekonomické a filozofie myslenie na celé stáročia.[3]

A čo táto myšlienková „paradigma“ celé spôsobila? Depresiami a úzkosťami tu pravdepodobne trpí viac než dvadsať percent pracujúcich ľudí. Práca v kapitalizme je tak spoľahlivým empirickým základom, spúšťačom patologických exogénnych depresií, ktoré sú neprimeranou reakciou psychiky i celého organizmu človeka práve svojou dĺžkou trvania a závažnosťou symptomatiky. Farmakoterapeutická liečba sa tak stáva spoločenským fenoménom bez toho, aby táto skutočnosť vyvolávala akúkoľvek spoločenskú diskusiu o jej príčinných súvislostiach a dôsledkoch na človeka, spoločnosť či ekonomiku. (Spoločenským problémom je skutočnosť, že na súkromných lekárov nemajú široké vrstvy menej bonitného obyvateľstva finančné prostriedky. Bariéry k účinnej liečbe psychiatrických porúch zahŕňajú, okrem nedostatku finančných zdrojov pacientov, aj nedostatok zaškolených sprostredkovateľov liečebnej starostlivosti, nesprávnu diagnostiku a sociálnu stigmu spájanú s duševnými poruchami.)

Skrátka, kapitalistické trhového hodnoty prenikajú hlboko do nášho vnútorného života a okupujú interpersonálne procesy, čím nevyhnutne pretvárajú náš svet. A to bez toho, aby sme o tom vôbec tušili. V čase neistoty a demontáže sociálneho štátu je krajne problematické zakladať (akékoľvek formy) rodiny, plánovať potomstvo či udržiavať uspokojivé partnerské zväzky. Poľský sociológ Zygmunt Bauman v knihe „Liquid Love“ konštatoval, že v súčasnom čase „tekutej modernity“ má človek strach viazať sa na dlhú dobu. Napriek tomu cíti, že potrebuje pevné a udržateľné vzťahy založené na láske, harmónii a vzájomnej dôvere. Človek však častokrát nie je schopný urobiť rozhodný krok vpred, čo mu spôsobuje úzkosť a pocit intenzívnej neistoty. Dnes sme si totiž vďaka pôžičkám, internetovému obchodu či bankomatovým kartám zvykli mať všetko hneď, bez čakania, bez zodpovednosti, s možnosťou vrátiť tovar, ak nám nevyhovuje. A tieto očakávania a vzorce správania sa preniesli aj do partnerských vzťahov.[4]

Milovať sa v duchu ekonomickej racionality

V dôsledku života založenom na spotrebe a individualizme sa dnes človek cíti ako „vec na jedno použitie“, ktorú je kedykoľvek možné vymeniť za novú (rovnako ako napríklad vymeniť starý iPhone za nový). Život je tak dnes skôr zdrojom pohodlia, konzumu a pôžitku, je to výlučne priestor emočnej izolácie, v ktorom vlastníctvo a spotreba nahradili zmysluplné emočné vzťahy. Jazykom filozofa Ericha Fromma by sme mohli povedať, že dnes modus „mať“ definitívne porazil modus „byť“. Človek si vytvára svoju identitu na základe vlastníctva. Frommova slávna otázka „mať alebo byť?“[5] sa tak zdá byť v období neskorého kapitalizmu bez dodatočných pochybností zodpovedaná.

Britský sociológ Jeffrey Weeks v knihe „The World We Have Won“ konštatuje, že nové formy ľudskej sexuality sa prispôsobujú prevažujúcej mentalite manažérskej kolonizácie súkromného každodenného života, erotika je manipulovaná výkonovou optikou (fordistická sexualita), imaginatívnosť je vytláčaná „trhovou ponukou“, taylorizácii (segmentácii) sexuality sa darí vďaka dominancii konzumerizmu a kapitalistické trhového hodnoty prenikajú hlboko do intímneho života a okupujú intersubjektívne a interpersonálne procesy a nevyhnutne pretvárajú svet ľudskej intimity a sexuality.[6] Filozof Herbert Marcuse vo svojom opus magnum „Jednorozmerný človek“ tvrdil, že „žijeme a umierame racionálne a produktívne“.[7]  Tieto „prognózy“ sú potvrdzované našou existenciálnou skúsenosťou, ba dokonca sú v istom zmysle prekonané. Dnes už totiž aj milujeme „racionálne a produktívne“.

Partnerské vzťahy sa definujú na kontraktovej platforme (predmanželské zmluvy) medzi subjektami trhu s láskou a intimitou. Zoznamovanie prechádza na princíp seba-reklamy prostredníctvom marketingu vzťahových hodnôt, častokrát vo virtuálnom priestore a zdanlivo bez akéhokoľvek rizika. Prebieha akási komplexná komercionalizácia intímneho života a lásky. Zjednodušene, neoliberálny kapitalizmus tak nadobudol úžasnú schopnosť vstúpiť komukoľvek do spálne a zbaviť dokonca aj intímny život človeka autenticity. A tak láska, ktorá je chtiac či nechtiac jediným zmyslom ľudskej existencie, je tak v istom zmysle pervertovaná na nezmyselnú karikatúru. Kórejsko-nemecký filozof Byung-Chul Han v tomto kontexte tvrdí, že v našej „vyhorenej spoločnosti“ je láska domestifikovaná na konzumnú formulu, ktorá je zbavená všetkého rizika a hazardu, všetkého excesu a šialenstva. Snahou je vyvarovať sa akejkoľvek negativity, akéhokoľvek negatívneho pocitu. Utrpenie a vášeň ustupujú príjemným pocitom a emocionálnym podnetom bez následkov.[8]

Nie je dnes, v špecifickým podmienkach neskorého kapitalizmu a postmoderny [9], v ktorých sa nachádzame, a ktorej dôsledky nedokážeme zreteľne identifikovať, nevyhnutné opäť reaktualizovať freudo-marxistické volanie po oslobodení „libida“ potlačovaného kapitalistickým poriadkom? Prečo sme prestali veriť starej psychoanalytickej hypotéze, podľa ktorej uvoľnenie sexuálnych tabu povedie k životu bez úzkosti a represie?

Človek ako izolovaný účastník trhovej súťaže

Americká filozofka Wendy Brown píše o neoliberálnej tendencii, ktorá v západnej civilizácii pôsobí už niekoľko desaťročí, vedie k individualizácii a je inherentne spätá s internacionalizáciou trhových hodnôt. V knihe „Undoing the Demos: Neoliberalism’s Stealth Revolution“ tvrdí, že kapitalistické hodnoty neoliberalizmu prenikajú do každej sféry ľudského života bez toho, aby si to subjekt vôbec uvedomoval. Tri hlavné, resp. dominantné stratégie neoliberalizmu sú decentralizácii kompetencií, individualizácia zodpovednosti a implementácia „osvedčených postupov“ podľa neoliberálnej šablóny riadenia a riešenia problémov. Tieto ideologické stratégie transformujú ľudskú bytosť do seba-investujúceho ľudského kapitálu.[10]

Súčasný spôsob produkcie je charakteristický najmä osamelosťou vzájomne izolovaných indivíduí, ktoré vykorisťujú seba samých. V minulosti si podnikateľské subjekty navzájom konkurovali, ale v jednom podniku mohla existovať určitá solidarita medzi zamestnancami. V súčasnosti si konkuruje každý s každým, a to aj v rámci jedného subjektu. Nad solidaritou a spoluprácou začala pod vplyvom neoliberálnej agendy implementovanej aj do vnútra nadnárodných korporácií prevládať princíp konkurencie a súťaživosti, čo nesmierne zvýšilo produktivitu a efektivitu, ale rozleptalo, sociálne väzby, triednu či kolektívnu solidaritu. Britský teoretik Paul Mason v tejto súvislosti tvrdí, že: „Neoliberalizmus nahradil vtedajší príbeh o spolupráci a súdržnosti príbehom o jednotlivcoch. Tých potom chápal ako abstraktných ľudí s abstraktnými právami.“[11]

Na strane druhej, je tu opačná tendencia, ktorá sa prejavuje vo vzniku nových internetových záujmových komunít a sociálnych sietí. Táto tendencia je vyjadrením túžby subjektu po sociálnej väzbe, je teda opakom atomizácie, ktorá sa spája neoliberálnymi stratégiami, postupmi a praktikami. Túžby po komunitnom živote vo virtuálnom svete sa však nenapĺňajú a ľudia prežívajú pocity frustrácie. Prísľub, ktoré sociálne siete subjektom ponúkajú, a síce saturácia komunitných a sociálnych potrieb, sa nenapĺňa. Na základe vlastných úvah, môžeme povedať, že v kontexte nesúmerateľnosti medzi cieľmi, očakávaniami či prísľubmi a skutočnými či viditeľnými výsledkami neoliberálneho kapitalizmu ponúkajúceho istú formu nedosiahnuteľnej utópie, je kapitalizmus predmetom systémovej kritiky viac menej sporadicky, preto v nadväznosti na Lacanovou psychoanalýzou môžeme povedať, že permanentné zlyhávania neoliberálneho kapitalizmu (aktivujúceho túžby), ktorý vytvára „trhlinu“ medzi očakávaním a „reálnym“ výsledkom, je to, čo dodáva kapitalizmu pocit dokonalosti a zmysluplnosti práve jouissance (slasť), zmes pôžitku a utrpenia. 

Éra antropocénu alebo ľudstvo ako nová geologická sila

V dôsledku pôsobenia trhových imperatívov globálneho kapitalizmu (rast výroby, spotreby, populácie, životnej úrovne, zisku atď.) môžeme hovoriť o novom fenoméne, ktorý sa nazýva antropocén. Filozofický termín „antropocén“, pred tridsiatimi rokmi v teoretickej rovine ešte úplne neznámy a tajomný pojem, sa v súčasnosti objavuje v názvoch niekoľkých akademických časopisov, desiatok kníh a stoviek vedeckých príspevkov, nehovoriac o nespočetných článkoch v novinách, časopisoch či na webových stránkach a blogoch. Zriedkavo sa vedecký termín premiestňoval tak rýchlo do širokého a všeobecného používania. Za tým, čo sa môže javiť len ako módne slovo, sú dôležité vedecké diskusie, ktoré majú radikálne dôsledky pre budúcnosť života a ľudstva ako biologického druhu na Zemi.

Antropocén je všeobecne definovaný ako doba, kedy ľudské aktivity majú významný vplyv na zemský systém.[12] Ľudské činy nielen destabilizujú samotné podmienky, ktoré udržujú život, ale je tiež čoraz jasnejšie, že tlačíme Zem do úplne novej geologickej éry, ktorá sa často označuje ako antropocén. „Koncept antropocénu vychádza z toho, že ľudské aktivity významne prispeli k tomu, že relatívne stabilná geologicko-klimatická epocha holocénu, ktorá umožnila vznik poľnohospodárstva, a tým aj civilizácie, sa preklopila do relatívne nestabilnej, a preto nepredvídateľnej epochy, označovanej ako antropocén. Ľudstvo sa tak svojou početnosťou, svojimi technológiami a ich vedľajšími, často neželanými dôsledkami, stalo geofyzikálnou silou.“[13]  Tieto myšlienky nie sú úplne nové. Už od 70. rokov minulého storočia „na scéne“ pôsobí syndróm „nárazu na hranice exponenciálneho rastu“, pričom muselo dôjsť k širokým zmenám a adaptáciám v dôsledku energetickej a environmentálnej krízy.[14] „Ľudstvo prekračuje viacero limitov udržateľnosti, inými slovami, výroba a spotreba prevyšujú možnosti dostupných zdrojov a schopnosti planetárneho ekosystému vyrovnávať sa s odpadom a znečistením ako nevyhnutnými sprievodnými javmi existujúceho systému produkcie a distribúcie tovarov a služieb, teda súčasných foriem industrializmu a urbanizmu.“[15] Existuje mnoho dôvodov, pre ktoré môžeme tvrdiť, že antropocén výstižne označuje významný vplyv človeka na planétu Zem (a jej ekosystémy). Zahŕňa ľudské aktivity a hoci môžu ľuďom prislúchať rôzne úrovne zodpovednosti, väčšina ich je spoluvinných prostredníctvom kultúrnej ideológie konzumerizmu.[16] A tak sa môže zdať, že spoločnosť ako taká je vo svojej podstate neodvolateľne odsúdená k forme konzumnej spoločnosti v parlamentno-kapitalistickom rámci, v ktorej je účelom produkcie výlučne vlastný blahobyt.[17]

Filozof Richard Sťahel konštatuje, že medzi dôsledky ľudských aktivít na planétu patrí najmä úbytok stratosférického ozónu, zmena chemického zloženia planetárnej hydrosféry i atmosféry, globálne otepľovanie (označované eufemisticky ako klimatické zmeny) a v dôsledku toho aj doposiaľ najrozsiahlejšie vymieranie živočíšnych a rastlinných druhov od vyhynutia dinosaurov.[18] Napriek tomuto všetkému, kolektívne naše životné očakávania a konzumné nároky neboli nikdy také vysoké ako v súčasnosti. Ako ľudstvo žijeme neudržateľným, ba dokonca až sebazničujúcim spôsobom, ktorý rozkladá predpoklady civilizovaného spôsobu ľudského života a organizácie celého ľudstva. Podľa Sťahela je preto súčasný ekonomicko-politický systém neudržateľný vo všetkých svojich troch zložkách: v ekonomickej, sociálnej, ako aj v environmentálnej. A čo to pre nás znamená? Z filozofického hľadiska to znamená skutočnosť, že naša éra ľudskej civilizácie, antropocén, je „historickou situáciou“, v ktorej už ľudstvo nemôže brať pre existenciu civilizácie priaznivé životné prostredie ako samozrejmosť, ako nejaký „prirodzený stav“, ale musí spoločne prevziať zodpovednosť za environmentálne prostredie a musí aktívne participovať na jeho udržaní. Ľudstvo teda musí v dôsledku svojich aktivít opustiť vek bezstarostnosti a prevziať svoj podiel zodpovednosti za dôsledky všetkých svojich činností, niesť zodpovednosť za budúcnosť svojho druhu i života na Zemi vôbec.[19] „Hlavná lekcia antropocénu je, že svet prírody sme pretvorili dostatočne na to, aby sme uzavreli celú geologickú éru. Rozsah tejto transformácie je ohromujúci aj pre tých, čo sme uprostred nej vyrástli a všetky jej hodnoty považovali za samozrejmosť.“[20]

Environmentálna úzkosť ako dôsledok antropocénu

Paul Crutzen, atmosférický chemik a nositeľ Nobelovej ceny za jeho prácu o ozónovej vrstve, na jednej konferencii zameranej na diskusiu o súčasnej epoche a intenzite ľudského pôsobenia na planétu, vstal a zvolal: „Nie! Už nie sme v holocéne, ale v antropocéne!“ Toto bolo momentum, zrodenie nového slova, ale predovšetkým novej geologickej epochy.[21] Elizabeth Kolbert si spomína na príhodu ako jeden z Crutzenových spolubojovníkov (pravdepodobne Eugene F. Stoermer) sa v jednu noc vrátil z laboratória a povedal svojej manželke: „Práca ide veľmi dobre, ale vyzerá to, že by to mohol byť koniec sveta.“[22] To, čomu ako „ľudia neskorého kapitalizmu“ dnes čelíme je práve „koniec sveta“. Naša planéta sa totiž, podľa klimatológov, môže do roku 2100 stať fakticky neobývateľnou.[23] Environmentálne predpoklady existencie ľudskej civilizácie sú ohrozené. Dnes preto musíme diskutovať o tom, čo to znamená byť človekom na ohrozenej planéte. Nie len neskorý kapitalizmus s jeho imperatívmi spôsobuje depresie a úzkosti. Klimatický kolaps či koniec sveta, ako ho poznáme, sprevádzajú duševnú neistotu. V súčasnosti najmä u mladých ľudí sa rozširuje psychické trápenie, nazývané aj environmentálna alebo klimatická úzkosť (úzkosť z klimatických zmien), voči ktorej je človek prakticky bezmocný.

Žijeme totiž v antropocéne, takže si na toto škaredé slovo a realitu, ktorú pomenúva, zdá sa, musíme zvyknúť. Je to naša epocha a náš stav. Táto geologická epocha je produktom posledných storočí našej histórie. Antropocén je znamením našej brutálnej moci nad prírodou, ale rovnako aj znamením našej impotencie. Je to Zem, ktorej atmosféru poškodilo 1 500 miliárd ton oxidu uhličitého, ktorý sme vypustili spaľovaním uhlia a iných fosílnych palív. Je to ochudobnenie a umelé spracovanie živého tkaniva Zeme, preniknuté celým radom nových syntetických chemických molekúl, ktoré ovplyvnia našich potomkov. Je to teplejší svet s vyšším rizikom katastrof, zníženým pokrytím ľadom, vyššími hladinami mora a klímou mimo kontroly.[24] Pre niektorých z nás je najťažšie sledovať pasivitu a konzum neskoro-kapitalistickej spoločnosti, ktorá je voči volaniu po systémovej zmene hluchá. V dôsledku klimatickej úzkosti, existenčných obáv z potenciálneho kolapsu ekosystémov sa niektoré mladé páry dokonca rozhodli nemať deti. Nejde však len o existenčné obavy. Klimatické zmeny, ktoré spôsobujú dlhé a intenzívne vlny horúčav, majú aj psychosomatické dôsledky; spôsobujú zvýšeniu stresu, úzkostí a depresií u starších a oslabených ľudí, ale rovnako aj u mladých, ktorí nie sú v najlepšej fyzickej kondícii. Pre niektorých ľudí predstavuje súčasný stav planéty a klimatické zmeny veľkú psychickú záťaž. Pocity s tým spojené môžeme nazývať environmentálny žiaľ, prípade smútok alebo klimatická úzkosť. Tieto pojmy spravidla popisujú nielen strach z budúcnosti v súvislosti s dôsledkami globálnej zmeny klímy a ďalšími environmentálnymi problémami, ale aj smútok z toho, že nenávratne (!) zaniká časť prírodného sveta.

Už teraz otepľujúca planéta po celom svete spôsobuje pohromy v podobe prírodných katastrof, kontaminácie životného prostredia, okysličovania oceánov a vymierania druhov. Žijeme v období mimoriadnych ekologických strát. Ľudia čoraz viac pociťujú účinky týchto planetárnych zmien a súvisiacich ekologických strát v ich každodennom živote a že tieto zmeny predstavujú významné priame a nepriame hrozby pre duševné zdravie a pohodu. Napríklad zmena podnebia a súvisiace dopady na pôdu a životné prostredie boli nedávno spojené s celým radom negatívnych vplyvov na duševné zdravie vrátane depresie, samovražedných myšlienok, posttraumatického stresu, ako aj pocitov hnevu, beznádeje, úzkosti a zúfalstva. V odbornej psychologickej literatúre však zatiaľ nie je dostatočne zastúpená emocionálna reakcia, ktorú nazývame ekologický smútok, konštatujú Ashlee Cunsolo a Neville Ellis. Zdá sa, ekologický smútok je prirodzenou, aj keď prehliadanou reakciou na ekologické straty a je pravdepodobné, že nás v budúcnosti ovplyvní viac z nás.[25] Navyše, David Wallace-Wells tvrdí, že: „Existujú doslova miliardy tých, ktorí budú onedlho zhrození silami, čo uvoľnil antropocén. Väčšina sveta už je zhrozená, a to zo smrtiacich, takmer každoročných vĺn horúčav (…), neustálej hrozby záplav (…), ktoré usmrtili stovky ľudí…“[26] Antropocén teda nie je len výzvou pre filozofiu a celý rad spoločenských a prírodných vied.

Dnes totiž potrebujeme aj psychoanalýzu, ktorá nám pomôže zvládnuť naše pocity týkajúce sa zmeny klímy a naše veľké ťažkosti s uznaním našej skutočnej závislosti od prírody a životného prostredia vôbec. Pochopením týchto problémov a prijatím adekvátnych politík a opatrení, ktoré uznávajú dôsledky klimatických zmien na ľudskú psychiku, môže ľudstvo dúfať, že zvládne aspoň v dohľadnom období adaptáciu na nové klimatické podmienky.[27] „Realizácia tohto procesu musí znamenať revolúciu v názoroch na svet, ktorý sa stal dominantným s rastom priemyselného kapitalizmu založeného na fosílnych palivách.“[28] Niektorí klimatológovia však tvrdia, že ľudstvo (alebo aspoň jeho prevažná časť, pravdepodobne tá chudobnejšia) adaptáciu na nové klimatické podmienky v najbližších desaťročiach z rôznych dôvodov nezvládne. Ian Angus v knihe „Tvárou v tvár antropocénu: fosílny kapitalizmus a kríza systému Zeme“ dokonca tvrdí, že: „Hranica nie je len medzi bohatým a chudobným, alebo medzi pohodlím a biedou: je medzi prežitím a smrťou.“[29] V dôsledku podkopávania environmentálnych predpokladov existencie ľudskej civilizácie, environmentálnej devastácie a sociálnej deštrukcie [30], by sme mali začať filozoficky reflektovať „smrť v ére antropocénu“.

Roy Scranton v knihe s príznačným názvom „Naučiť sa umierať v antropocéne“ s podtitulom „Úvahy o konci civilizácie“ konštatuje, že vo veľmi špecifickom zmysle sa nemusíme vôbec učiť o tom, ako zomrieť. Je to totiž jediná vec v živote, na ktorú sa môžeme absolútne spoľahnúť. Niektorí tvrdia, že popieranie skutočnosti smrti je koreňom a zárodkom samotnej ľudskej kultúry, od našich prvých pohrebísk a uctievania predkov po plastickú chirurgiu a vesmírny program. Počas celej ľudskej histórie sme investovali nespočetné množstvo pracovných hodín do nespočetných vízií posmrtného života, fyzických aj metafyzických: nebo a peklo, rodina a národ, kapitalizmus a Star Trek. Prijatie pravdy o našom konci je signálom našej múdrosti. Keď francúzsky filozof Michel de Montaigne v 16. storočí napísal, že „filozofovať znamená naučiť sa zomrieť,“ založil filozofickú tradíciu, o ktorej dnes musíme hovoriť. Naučiť sa zomrieť je však ťažké. Vyžaduje to určitú prax. Neexistuje žiadna „kráľovská cesta“ ani „zrýchlený jazdný pruh“. Naučiť sa zomrieť si vyžaduje každodenné kultivovanie odlúčenia a denné pripomínanie si pominuteľnosti. A keďže nikdy nedokážeme vedieť, ako niečo urobiť, kým to skutočne neurobíme, naučiť sa zomrieť znamená tiež akceptovať nemožnosť dosiahnuť tieto vedomosti, pokiaľ žijeme.[31] 

Literatúra

1. Pozri bližšie: Beck, Ulrich. Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně. Praha: SLON, 2011.
2. Fisher, Mark. Kapitalistický realismus. Praha: Rybka Publishers, 2010, s. 53-54.
3. Ryan, Christopher – Jethá, Cacilda. Sex at Dawn. How We Mate, Why We Stray, and What It Means for Modern Relationships. New York: Harper Perennial, 2012.
4. Bauman, Zygmunt. Liquid Love. New Jersey: Wiley-Blackwell, 2003.
5. Pozri bližšie: Fromm, Erich. Mít, nebo bít? Praha: Aurora, 2001.
6. Weeks, Jeffrey. The World We Have Won: The Remaking of Erotic and Intimate Life. London: Routledge, 2007.
7. Marcuse, Herbert. Jednorozměrný člověk. Praha: Naše vojsko, 1991.
8. Han, Byung-Chul. Vyhořelá společnost. Praha: Rybka Publishers, 2016.
9. Pozri bližšie: Jameson, Fredric. Postmodernism, or, The Cultural Logic of Late Capitalism. Durham: Duke University Press, 1991.
10. Brown, Wendy. Undoing the Demos: Neoliberalism’s Stealth Revolution. Cambridge, Massachusetts, London: ZONE Books, 2015.
11. Mason, Paul. Překonávání strachu ze svobody. In: Geiselberger, Heinrich (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha: Rybka Publishers, 2017, s. 139.
12. Nichols, Kyle – Gogineni, Bina. The Anthropocene’s dating problem: Insights from the geosciences and the humanities. In: The Anthropocene Review, roč. 5, č. 2, 2018, s. 107-
13. Sťahel, Richard. Lovelockov koncept udržateľného ústupu a jeho konzekvencie. In: Filozofia, 2019, roč. 74, č. 5, s. 353.
14. Suša, Oleg. Krize, Globální civilizace, rizika a transformace. In: Dinuš, Peter – Hohoš, Ladislav – Hrubec, Marek (eds.): Revoluce nebo transformace? Revolúcia alebo transformácia? Praha, Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, Ústav politických vied SAV, Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2014, s. 29–50.
15. Sťahel, Richard. Environmentalizmus ako politická filozofia pre 21. storočie. In: Filozofia, roč. 73, č. 1, 2018, s. 1-13.
16. Sklair, Leslie. Námesačne antropocénom. In: Philosophica Critica, roč. 4, č. 2, 2018, s. 61-72.
17. Agamben, Giorgio. Prostředky bez účelu. Poznámky o politice. Praha: Sociologické nakladatelství SLON, 2003.
18. Pozri: Kolbert, Elizabeth. The Sixth Extinction. An Unnatural History. New York: Henry Holt and Co., 2014.
19. Sťahel, Richard. Environmentalizmus ako politická filozofia pre 21. storočie. In: Filozofia, roč. 73, č. 1, 2018, s. 1-13.
20. Wallace-Wells, David. Neobývateľná Zem. Život po oteplení. Bratislava: Premedia, 2019, s. 139.
21. Bonneuil, Christophe – Fressoz, Jean-Baptiste. The Shock of the Anthropocene. The Earth, History and Us. London, New York: Verso Books, 2016.
22. Kolbert, Elizabeth. The Sixth Extinction. An Unnatural History. New York: Henry Holt and Co., 2014.
23. Pozri: Wallace-Wells, David. Neobývateľná Zem. Život po oteplení. Bratislava: Premedia, 2019.
24. Bonneuil, Christophe – Fressoz, Jean-Baptiste. The Shock of the Anthropocene. The Earth, History and Us. London, New York: Verso Books, 2016.
25. Pozri bližšie: Cunsolo, Ashlee – Ellis, Neville, R. Ecological grief as a mental health response to climate change-related loss. In: Nature Climate Change, č. 8, 2018, s. 275-281.
26. Wallace-Wells, David. Neobývateľná Zem. Život po oteplení. Bratislava: Premedia, 2019, s. 137-138.
27. Pozri: Weintrobe, Sally (ed.): Engaging with Climate Change. London: Routledge, 2012.
28. Bonneuil, Christophe – Fressoz, Jean-Baptiste. The Shock of the Anthropocene. The Earth, History and Us. London, New York: Verso Books, 2016, s. 13.
29. Angus, Ian. Facing the Anthropocene: Fossil Capitalism and the Crisis of the Earth System. New York: Monthly Review Press, 2016, s. 176.
30. Pozri bližšie: Suša, Oleg – Sťahel, Richard. Environmentální devastace a sociální destrukce. Praha: Filosofia, 2016.
31. Pozri bližšie: Scranton, Roy. Learning to Die in the Anthropocene: Reflections on the End of a Civilization. San Francisco: City Lights Books, 2015.

 Autor je ekonóm, politológ a filozof. V súčasnosti pôsobí ako štátny radca pre európske záležitosti v Kancelárii Národnej rady SR, ako poradca viceprezidentky Konfederácie odborových zväzov SR a ako doktorand na Filozofickom ústave SAV v Bratislave.