Pripomínanie si 30. výročia Novembra si vyžaduje nielen oslavnú úctu, ale aj kritické zhodnotenie. Martin Makara píše o nenaplnených požiadavkách revolučných námestí, medzi ktoré patrila rovnosť, odluka cirkví od štátu či ekologická agenda.
Spomínanie si na November a štyridsať rokov, ktoré mu predchádzali, má na Slovensku paradoxný charakter. Pri popise zločinnosti „komunizmu“ sa pravicové médiá vždy radi vrátia aj sedemdesiat rokov späť k februáru 1948 alebo vykonštruovaným procesom 50. rokov, ale na jeseň 1989 si spomínajú akosi útržkovito a selektívne. Inak si nemožno vysvetliť, kde sa pri pravidelných oslavách boja za slobodu a demokraciu podievajú kľúčové požiadavky československých námestí, medzi ktoré patrila aj rovnosť, odluka cirkví od štátu či špecificky v Bratislave aj ekologická agenda.
Dvadsiateho novembra 1989 vzišlo z centra protestov Prehlásenie robotníkom a roľníkom, ktoré ich prizývalo k vzájomnej solidarite, kritizovalo privilégiá vtedajších elít a pranierovalo socioekonomické problémy, ktorých ani na sklonku „komunizmu“ nebolo málo. Rovnosť bola prítomná na transparentoch aj v požiadavkách na demokratizáciu režimu. Ak dnes niektorí protagonisti Novembra tvrdia, že od začiatku zaujímali tvrdý antikomunistický postoj a pri protestoch nešlo o nič iné, než o úplnú zmenu politicko-ekonomického zriadenia, musíme to interpretovať skôr ako spätnú štylizáciu než ako dejinnú skutočnosť. Pri svojom vzniku bolo VPN hnutím zameraným na to, čo nieslo vo svojom názve: presadzovanie nenásilného dialógu, prepustenie politických väzňov, získanie prístupu do médií a slobodné verejné zhromažďovanie sa. V počiatkoch protestov nešlo o prevzatie moci, ale o jej demokratickú a kritickú kontrolu.
Sociologické prieskumy, ktoré sa konali v zlomovom období decembra 1989, ukázali, že popri veľkom množstve nerozhodnutých ľudí existovalo asi 40 % tých, ktorí si želali humanistický a demokratický socializmus, a len 3 % opýtaných sa vyslovilo za kapitalizmus. Zároveň si však len 4 % ľudí želali, aby v ústave ostala zakotvená vedúca úloha KSČ. Z údajov, ktoré máme k dispozícii, možno teda odvodiť, že kľúčmi sa neštrngalo za triumfálny nástup neoliberalizmu a predátorskej privatizácie, ale práve za skutočné napĺňanie hodnôt socializmu (solidarita, rovnosť, nenásilie), politickú pluralitu, ľudské práva a slobody.
Podľa svedectva M. M. Šimečku, jedného z aktérov Novembra, bolo aj v disente nemálo ľudí, ktorí zastávali liberálne ľavicové hodnoty. Pred Novembrom boli za svoje presvedčenie perzekvovaní nielen veriaci či antikomunisti, ale aj ľaví kritici režimu (Hnutie revolučnej mládeže, Jiří Pelikán, Miroslav Kusý a mnohí ďalší). Prezentovať protirežimovú opozíciu ako vývojovo nepretržitú líniu a skupinu ľudí rovnakého presvedčenia je preto ahistorické a manipulatívne. Napokon aj predstavy o vývoji po odstavení „komunistov“ od moci sa rôznili; dnes aj novembroví tribúni ľudu uznávajú, že súčasný stav nie je tak úplne tým, za čo bojovali. Ponúka sa tak otázka, kto je dnes nositeľom odkazu Novembra a či je možné si ho sprivatizovať. Ako prax ukázala, možné to je.
Bezradnosť z toho, že nevieme, kam ďalej, sa prejavuje aj v tom, že pri hodnotení Novembra a „komunizmu“ sa najmä víťazná časť verejnosti uspokojí s frázami a rozhorčením, že na „totalitný režim“ predsa len ktosi môže spomínať aj v dobrom. Duch revolúcie nežije uctievaním popola, ale odovzdávaním pochodne ďalej. Rétoriku Nežnej revolúcie sa pokúsili obnoviť organizátori a účastníci zhromaždení Za slušné Slovensko, ale zmätenosť požiadaviek a nepochopenie hĺbkových, systémových príčin problémov krajiny len podčiarkli, ako ďaleko od seba môže byť v politike forma a obsah.
Je najvyšší čas spochybniť spomienkový monopol a obrátiť sa s uznaním aj na ľudí, ktorým doteraz elity tvrdili, že si pamätajú nesprávne a nedôležité veci, zavrhli ich život ako nepodstatný preto, že bol prežitý v „komunizme“. Kým pre časť aktivistov sa November stal žriedlom zásluh, legitimity a uznania, pre obrovské skupiny obyvateľov vtedajšieho Československa i neskorších samostatných krajín bola jeseň 1989 rýchlo zhasnutou iskrou nádeje a zánikom čo i len formálneho uznania, ktorým sa „komunizmus“ snažil dať najavo, že si život a prácu obyčajného človeka váži.
Čelíme ekologickej katastrofe, ktorá sa zdá byť už takmer neodvratnou; najväčšia cirkev, ktorej príjmy zo štátnej kasy opäť výrazne narastú, s chuťou rozdúchava vykonštruovaný kultúrny konflikt a nerovnosť sa stala želaným stavom, ktorý má motivovať chudobných a znevýhodnených, aby sa snažili viac. Revolúcia sa obrátila naruby. Je dôležité si ju pripomínať, ale v jej úplnosti, so všetkými jej vnútornými protirečeniami, výhrami aj prehrami, ktoré z nej vyplynuli. Najlepšou poctou revolúcii je pokračovať v nej – nie však v tej verzii, ktorú si neskôr presadili antikomunistické a kapitálotvorné elity, ale v tej, za ktorú štrngali ľudia na námestiach. Po toľkých sklamaniach posledných tridsiatich rokov sa zdá byť nemožné u verejnosti opäť vzbudiť nádej a politickú predstavivosť. Je to však jediné východisko, ako si môžeme zachrániť budúcnosť.
Text pôvodne vyšiel v denníku Pravda.
Fotografia: Václav Havel a protestujúca verejnosť si v Prahe r. 1989 pripomína boj za slobodu a demokraciu. Zdroj: MD/Wikimedia Commons.
