Nábeh bol sľubný. Minimálne sa dalo špekulovať, že prieskumy nie sú spoľahlivé a výsledok bude podobný tomu z roku 2017. No nádeje pošliapala chladná realita. Kde sa stala chyba? Čo bolo treba spraviť inak? A čo to znamená pre hnutie do budúcna?
Poďme sa najprv pozrieť na to, s čím šla Labour party do volieb. Labour predstavila svoj program, ktorý síce neponúkal nič čo by pred-Thatcherovská Británia nepoznala; no v súčasnom kontexte ponúkali takmer revolučné zmeny: znárodnenie strategických podnikov, vzdelávanie a zdravotníctvo plne platené z daní, no aj vybudovanie ultrarýchleho internetu či vytvorenie novej zelenej ekonomiky po vzore Novej zmluvy amerického prezidenta Roosevelta. Hlavným motívom ich programu však bolo ukončenie brutálneho uťahovania opaskov, ktoré stálo Britániu minimálne 130.000 životov od roku 2012, najmä kvôli podfinancovaniu verejných služieb ako NHS a sociálnych dávok a už v roku 2013 sa
počet ľudí žijúcich v chudobe zdvojnásobil na 13,5 milióna, jedno zo štyroch detí vyrastalo v chudobe a nezamestnanosť u žien sa zdvojnásobila (Oxfam, 2013). Teraz je to ešte horšie. Podľa všetkého ale tento program bol zatienený niečím iným.
Mediálny obraz Corbynovej Labour bol veľmi negatívny. Kvôli údajnému antisemitizmu Jerremyho Corbyna (ktorý doteraz nebol ničím podložený), či kvôli „radikálnemu“ programu, ktorý vlastne nie je tak radikálny a k tomu je dokonca plne vyúčtovaný. Natíska sa otázka, prečo teda bol Corbynov obraz v očiach verejnosti tak negatívny. Fakt, že Corbynovmu antisemitizmu sa médiá venovali viac než 7000-krát, Johnsnovej xenofóbii (ktorá je do očí bijúca) len niečo cez 200-krát, hovorí veľa. Zdá sa, že nepopularita predsedu strany pracujúcich je spojená so spôsobom, akým ho médiá prezentovali.
Podporuje to hlavne fakt, že neexistuje politik, ktorý by kedy mobilizoval toľko (mladých) ľudí, ktorý by vyvolával tak spontánnu podporu, ako práve Jerremy Corbyn. Okrem toho, ako upozornila Ash Sarkar, poslední traja predsedovia Labour prehrali posledné 4 voľby, pričom všetci traja mali úplne inú volebnú stratégiu, čiže problém nie je nutne v Corbynovi. Buď teda britská ľavica prehráva kvôli tomu, že krajina s tak silnou odborárskou tradíciou nemá o hnutie pracujúcich záujem, alebo kvôli tomu, že táto strana čelí disproporčnému nátlaku zo strany piatich oligarchov, ktorí vlastnia väčšinu médií.
Odpovede sa asi nikdy nedočkáme…
S tým však súvisí fakt, že nie len, že média démonizovali Corbyna a jeho hnutie, ale zároveň prenášali ťažisko diskusie na Brexit a sústredili sa na túto hlúpu kultúrnu vojnu. Kým Liberálni demokrati sa rozhodli pre nedemokratické ignorovanie výsledku referenda a šli otvorene proti vystúpeniu z EU a Konzervatívci stavili na ignorovanie neurčitosti referenda, Labour sa rozhodla pre druhé, potvrdzujúce referendum s vlastnou dohodou a možnosťou ostať v EU. Zdá sa že Britky/i uverili, že Brexit vylieči všetky ich problémy, čomu Corbynova Labour od začiatku oponovala a zjavne na to
doplatila. Labour sa neúspešne snažila presvedčiť ľudí, že sú väčšie, každodenné problémy, ako Brexit, čo nás privádza k dôležitému konštatovaniu.
Corbyn posunul Labour doľava. Corbynovi sa podarilo vytvoriť ohromné živé hnutie a podarilo sa mu Labour rebrandovať na stranu pre väčšinu, nie menšinu. Toto je niečo, čo budúce vedenie Labour party bude musieť akceptovať a pracovať s tým. Otázkou ostáva, ako ďaleko sa nová Labour vychýli od kurzu, ktorý Corbyn ustanovil. A ďalšou otázkou je, ako sa s týmto výsledkom vysporiada hnutie, ktoré po Corbynovi ostalo. Britská ľavica, akokoľvek rozdrobená, bola schopná sa zjednotiť za Labour party. Aké budú jej ďalšie kroky v nasledujúcich piatich rokoch? Revolúciu nemožno očakávať, no po piatich rokoch Borisa Johnsona a po (tvrdom) Brexite možno čakať väčšiu radikalizáciu Britov, ktorá by v kombinácii s kompetentným vedením mohla vyústiť do skutočne transformatívnej vlády s programom, ktorý by mohol odštartovať radikálne zmeny podnietené z dola. Všetko závisí na miere útrap, ktoré spôsobia asociálne reformy Konzervatívcov, a na schopnosti ľavice organizovať sa počas nadchádzajúcich
ťažkých rokov. A Slovensko sa z tohto môže len učiť.
Titulný obrázok od Pete Linforth z Pixabay
