Problémom je nespravodlivý daňový mix a nie vysoké sociálne výdavky
Slovensko sa zvykne prezentovať ako silný sociálny štát a je jedno, či o tom hovoria politici z pravice, alebo ľavice. Jedni hovoria o ochrane sociálneho štátu, druhí o rušení vlakov a obedov zadarmo.
Aká je však realita? Na túto otázku síce neexistuje jednoduchá ani konečná odpoveď, no aspoň sčasti na ňu môže odpovedať Index sociálnej spravodlivosti nemeckej nadácie Bertelsmann.
Na základe hodnotenia množstva ukazovateľov v šiestich okruhoch sa Slovensko umiestnilo na 22. mieste zo 41 hodnotených krajín, pričom sa nachádzame tesne pod priemerom hodnotených krajín.
Na vrchole sú krajiny Škandinávie a Holandsko, na siedmom a ôsmom mieste nasledujú Slovinsko a Česko.
Predbehli nás všetky krajiny V4 a naše umiestnenie je vykúpené relatívne dobrým výsledkom v hodnotiacom okruhu prevencia chudoby, kde sme sa umiestnili na jedenástom mieste, v ostatných piatich okruhoch sme na tom podstatne horšie (26. – 37. miesto).
Administratívna chudoba
Naše dobré umiestnenie v prevencii chudoby je spôsobené nízkym podielom osôb ohrozených chudobou podľa oficiálnej administratívnej hranice chudoby definovanej ako šesťdesiat percent z disponibilného mediánu príjmu.
Tento medián je vďaka neprimerane nízkym mzdám, sociálnym dávkam i dôchodkom však taký nízky, že podiely ohrozených chudobou sú u nás logicky o dosť nižšie ako napríklad v sociálne spravodlivejšej Škandinávii. Ďalším problémom je vylúčenie obyvateľov vylúčených komunít (sic!) z výpočtu mediánu disponibilného príjmu.
Najhoršie výsledky v Indexe sociálnej spravodlivosti sme zaznamenali v okruhoch spravodlivé vzdelávanie a trh práce
Pri pohľade na podiel sociálnych výdavkov na HDP máme dlhodobo jeden z najnižších podielov v EÚ. To isté platí, ak sa pozrieme na naše výdavky na deti, bývanie a sociálne vylúčenie.
Takže, ak niekto tvrdí, že naším problémom je prisilný sociálny štát, nedajbože, neprispôsobiví občania, zavádza a klame. Ako povedala matka Tereza, naším problémom nie je hlad chudobných, ale nenásytnosť bohatých (znižovanie korporátnych daní a neexistencia daní z majetku).
Podľa OECD máme na Slovenku najvyššie náklady na bývanie po zohľadnení príjmov. Máme jeden z najnižších podielov nájomného bývania v EÚ a zároveň jeden z najvyšších rastov zadlžovania obyvateľstva, čo majú na svedomí hypotéky, keďže občanom Slovenska neostáva nič iné, ak chcú bývať.
Bojovať so zadlžovaním sa nedarí ani NBS, ktorá sprísňuje úverové podmienky, no tempo rastu zadlžovania je stále vysoké.
Podľa štúdie poisťovne Allianz máme spomedzi krajín strednej a východnej Európy nielen najvyššie zadlženie domácnosti v pomere k HDP, ale priemerný Slovák má viac dlhov ako aktív a aj čisté finančné aktíva priemerného občana máme po Rumunsku druhé najnižšie.
Kam sa vydáme?
Najhoršie výsledky v Indexe sociálnej spravodlivosti sme zaznamenali v okruhoch spravodlivé vzdelávanie a trh práce.
Obrovské problémy nášho školstva neukazujú len zlé výsledky testovania PISA, ale aj v mnohé ďalšie fakty vrátane rovnosti príležitostí v prístupe k vzdelávaniu. Na túto problematiku by bol potrebný samostatný komentár.
Autori štúdie upozornili na zaujímavý fenomén, ktorý sa Slovenska zatiaľ netýka, no je veľký predpoklad, že s dopadmi priemyslu 4.0 by sa mohol objaviť aj u nás. Aj keď v mnohých krajinách EÚ v posledných rokoch rástla zamestnanosť, zároveň rástol aj podiel ľudí ohrozených chudobou.
Tento fenomén bol spôsobený rozširovaním neštandardných foriem zamestnávania, ako sú nútené živnosti, skrátené úväzky, zmluvy na čas určitý alebo nulové úväzky.
Táto problematika sa nevyhýba ani Slovensku, pričom u nás sú problematické najmä dohody o vykonaní práce a vysoký podiel nútených živnostníkov.
Zostáva otázkou, či sa uspokojíme s podpriemerným umiestnením v rebríčku, alebo sa chceme pohnúť niektorým z dvoch možných smerov: ku špičke, kde je Škandinávia, alebo na koniec rebríčka, kde sú Mexiko, Turecko, Rumunsko, Bulharsko a Čile.
Skrátená verzia textu vyšla v denníku Sme.
