Bojovníkov proti fašizmu je v ostatnej dobe ako maku. Nesťažujem sa. Ale je zvláštne, že svoj boj redukujú na vhodenie kusu papiera do kartónovej krabice. Čo je zarážajúce, je to, že strany, ktoré akoby len včera znovuobjavili svoje antifašistické presvedčenie, ho tiež limitujú na predvolebnú kampaň. Je zarážajúce, že nikto, kto dnes z bilbordov vyzýva na boj proti fašizmu, nebol spravil zatiaľ nič, čo by fašistom aspoň vytklo členok.
Existuje zvláštny paradox: všetci nadávajú na politiku, ale každý očakáva, že politika všetko vyrieši. Je to práve tento mód rozmýšľania, ktorý spomenutú situáciu, kedy sa z antifašizmu stáva skôr predvolebná póza, umožňuje. „Slušní ľudia“ zvolia „slušných političky/ov“ a po štyroch rokoch sa čudujú, že „lúza“ sa neteší z rušenia už aj tak chatrných verejných služieb. „Ale veď pani prezidentka tak pekne hovorili o tolerancii a slušnosti!“ Lebo to je dôvodom nárastu preferencií fašistov –
Každodenné problémy. Bezradnosť z nízkej mzdy a nedostatku príležitostí. Z byrokracie a arogancie moci. Z neriešenia chudoby iných, na ktorú dopláca celé okolie či zo zlého stavu verejných služieb. Každé štyri roky sa potvrdzuje to, že z rastu HDP sa človek nenaje, ani z pekných rečí. Krátkozrakosť politikov na jednej strane, ktorí sa obohacujú z verejných zdrojov a na strane druhej tých, ktorí plánujú rozobrať posledné zvyšky sociálneho štátu, je nepochopiteľná. Jedni spôsobujú problémy, ktorým ľudia musia čeliť každý deň a tí druhí ich chcú zasa hasiť – benzínom.
Reči o tolerancii, o slušnosti, o tom, akí sme my dobrí a oni zlí nikoho z hladovej doliny nevyviedli. Ani nikoho nenadchli a nedali ich životu zmysel. Z veľkej časti ide o pusté moralizovanie. Možno je to aj myslené úprimne, ale je to stále moralizovanie. Kým strany budú míňať milióny na PR a predvolebné kampane, kým sa budú trhať o vládne posty pol roka pred voľbami namiesto toho, aby tieto peniaze a energiu dali do mravenčej práce v regiónoch kde ich treba, pôjde o bohapustú pózu. Kým ľudia, ktorí si dávajú na profilovky všakovaké odznačiky a čakajú štyri roky na voľby, aby si mohli zvoliť toho svojho feudála, namiesto toho, aby sa začali organizovať a zaujímať o veci verejné či o znevýhodnené skupiny vo svojom okolí, nebojujú proti ničomu. Skutočne progresívny a konštruktívny spôsob boja je jedine odstraňovanie príčin tej mizérie, z ktorej fašisti povstali, ktorým je vo veľkej miere napríklad voľný trh. Ale to už nie všetci radi počujú. A antifašizmus hlavného prúdu tak ostane iba impotentnou pózou.
Nikto nás nespasí, žiadna nová strana, ani jej líder. Iba my. Súdržnosť a solidarita, tvrdá tichá práca, boj spolu so znevýhodnenými. Antifašizmus musí byť radikálny.
Foto: Peter Paul Rubens: Hercules a Kerberos. Zdroj: Wikimedia.
