Julian Assange sedí vo väzení za sprístupnenie informácií, ktoré neskôr zdieľali magazíny Der Spiegel, The New York Times, The Guardian, Le Monde, El Pais. Trest za ich zverejnenie si však má odpykať len on sám. Dostalo by sa téme obmedzovania slobody tlače väčšej pozornosti, ak by tam spolu s ním sedeli redaktori veľkých liberálnych médií?
V tomto prípade sa oveľa viac dôrazu kladie na Assangovu osobnosť ako na to, ako bude v budúcnosti vyzerať náš slobodný prístup k informáciám. Ak totiž dovolíme štátom trestať novinárov a vydavateľov za to, že poukazujú na zneužívanie moci akejkoľvek strany, z povestných strážnych psov demokracie sa stanú ochočení pudlíci.
Na kontrolu vládnucej moci vytvorila spoločnosť systém kontrol a protiváh, aby sa zabránilo jej koncentrácii a svojvoľnému vykonávaniu. Sama sa moc totiž nedokáže kontrolovať. A ak to z rozličných dôvodov nedokážu ani médiá, stáva sa z nich iba predĺžená ruka štátu – ďalšie propagačné oddelenie styku s verejnosťou.
Mnohé médiá rozpustili svoje investigatívne tímy, prípadne ich z finančných dôvodov značne zredukovali. Omnoho schodnejším a menej nákladným spôsobom, ako si zachovať čitateľov a inzerentov sa stalo ponúkanie zábavy a prvoplánových senzácií. To však neznamená, že sa vládnuca moc umúdrila a začala sa sama krotiť. Naopak, využila nepozornosť a zaostávanie tých, ktorí na ňu mali dohliadať, aby mohla robiť to, čo je jej po vôli.
Zvykne sa uvádzať, že odhalenia Wikileaks mohli mať za následok ohrozenie životov ľudí, napriek tomu, že sa nič také nezistilo. Nehovorí sa už o tom, že ľudia, ktorí sa spomínajú vo zverejnených nahrávkach z Afganistanu či Iraku, neboli iba ohrození, ale reálne zabití.
Prázdne miesto po kritike časom vyplnili alternatívne médiá, ktorých forma a obsah často kvalitatívne zaostávajú. Wikileaks sa preto rozhodlo dodať koncovým užívateľom neprefiltrované informácie, na základe ktorých by si mohli o zásadnom dianí urobiť obraz sami. Za túto svoju činnosť si od predstaviteľov rôznych štátov vyslúžili silnú vlnu nevôle. V odsúdení Wikileaks sa zázračne zhodli Kaddáfí, Ahmadínežád, Hillary Clintonová, či Mike Pompeo, kým Čína sa ich pokúsila zablokovať.
Zvykne sa uvádzať, že odhalenia Wikileaks mohli mať za následok ohrozenie životov ľudí, napriek tomu, že sa nič také nezistilo. Nehovorí sa už o tom, že ľudia, ktorí sa spomínajú vo zverejnených nahrávkach z Afganistanu či Iraku, neboli iba ohrození, ale reálne zabití. Poukázalo sa v nich aj na prípady ohavného mučenia, ktoré neboli nikým stíhané, čo zvyšuje šance, že sa tieto činy budú opakovať aj v budúcnosti.
Médiám a štátom sa o Assangovi podarilo vytvoriť vo verejnosti obraz monštra. Sám špeciálny spravodajca OSN pre mučenie, ktorý mal skúmať Assangov prípad priznal, že výzvu spočiatku odmietol, pretože nechcel brániť „násilníka a narcistu“. Nezávislým vyšetrovaním však uňho zistil zrejmé známky psychologického týrania a uvedomil si, že ak dôjde k jeho vydaniu do USA, tomuto týraniu časom podľahne.
Jeho vydanie by do celého sveta vyslalo signál o tom, že Spojeným štátom je dovolené stíhať neamerických občanov, teda mimo ich jurisdikcie. Znamenalo by to nebezpečný precedens v stíhaní jednotlivca za odhalenie vojnových zločinov, ale aj schvaľovanie štátom vykonávaného mučenia. Zároveň by slúžilo ako odstrašujúci príklad, ako zabrániť verejnosti dozvedieť sa o zločinoch, ktoré vlády páchajú v ich mene.
Na podporu Assangea sa objavili viaceré solidárne činy. Chelsea Manningová, ktorá si za predanie dokumentov Wikileaks odsedela 7 rokov vo väzení, prevažne na samotke, nedávno odmietla proti Assangovi svedčiť na súde, kvôli čomu bola znova vzaná do väzby. Chovanci väznice Belmarsh spísali na podporu svojho spoluväzňa petíciu, aj vďaka ktorej bol prepustený z izolácie. Na Slovensku, tak ako v iných štátoch, beží petícia proti jeho vydaniu do USA a budúci týždeň, počas súdneho pojednávania v Londýne, budú prebiehať solidárne protesty na jeho podporu. V tomto prípade však nejde len o Assangea, ale naše právo vedieť, čo robia štáty v našom mene.
Obrázok: Transparent vytvorený Assangovými podporovateľmi pred londýnskou ambasádou, kde sa ukrýval pred vydaním do USA: „Tajné zákony, tajné súdy, tajný sledovanie, tajné väznice, tajné vraždenia. Moja sloboda umiera za zatvorenými dverami. Ako aj tá vaša.“ Zdroj: Wikimedia.
