Niekoľko posledných slov k veriacim, výstrel, chvíľa zmäteného ticha a následne vlna kriku a zdesenia. Takto znie zvukový záznam popravy Óscara Romera, salvádorského arcibiskupa, ktorého presne pred štyridsiatimi rokmi zastrelilo vražedné komando v nemocničnej kaplnke počas priamo bohoslužby.
V období vlády krajne pravicovej vojenskej junty, ktorá sa v Salvádore dostala k moci za podpory americkej vlády, sa Romero usiloval zjednotiť rozdelenú salvádorskú spoločnosť a zabrániť bezprostredne hroziacej občianskej vojne. Keď 23. marca 1980 prostredníctvom rádiového vysielania vyzval vojakov k tomu, aby odmietli príkazy svojich nadriadených strieľať do nevinných, pravdepodobne ešte netušil, aká tragická séria udalostí bude nasledovať. Na druhý deň ležal pred oltárom v kaluži krvi.
Keď sa o týždeň neskôr v hlavnom meste zhromaždili na námestí pred katedrálou desaťtisíce veriacich, aby sa naposledy rozlúčili s mimoriadne obľúbeným arcibiskupom, na okolitých strechách ich už čakali ostreľovači. Explózie nastražených bômb a následná paľba do neozbrojeného davu po sebe zanechala najmenej štyridsať dva mŕtvych a viac než tristo zranených. Hoci sa Óscar Romero počas celej svojej cirkevnej služby usiloval zabrániť krviprelievaniu v otvorenej občianskej vojne, po jeho smrti a masakri na Námestí Gerarda Barriosa už vnútroštátnemu konfliktu nemohlo nič zabrániť. Dvanásť rokov trvajúce boje viedli k sedemdesiatim piatim tisícom obetiam. Až 85 percent obetí mali na svedomí vládne jednotky, za 5 percent strát na ľudských životoch boli zodpovední ľavicoví povstalci.
Óscaro Romero patrí do galérie veľkých martýrov dvadsiateho storočia, ktorí svoje ciele oslobodenia a vydobytia dôstojnosti pre každého človeka presadzovali nenásilnou cestou. Kým Spojené štáty cvičili, finančne podporovali a zbraňami zásobovali jedny z najkrutejších tyranií druhej polovice 20. storočia, jednotlivci ako Romero sa im postavili bez podpory vlastnej cirkvi, nevyzbrojení ničím viac než apelom k srdcu a slovom k rozumu. Salvádorský arcibiskup patril k najvýznamnejším predstaviteľom teológie oslobodenia, ktorá akcentovala sociálny rozmer kresťanského učenia a usilovala sa vybudovať „cirkev chudobných.“ Nešlo o zradu pôvodného Ježišovho učenia, ale o návrat k jeho najvlastnejším koreňom.
V októbri 2018 bol arcibiskup Romero vyhlásený za svätého a nie je náhoda, že sa tak stalo za pontifikátu Františka I. Sám pochádza z Latinskej Ameriky a vo svojej rodnej Argentíne pomáhal disidentským duchovným trpiacim pod útlakom juho- a stredoamerických pravicových diktatúr, hoci voči nim svojho času nikdy otvorene nevystúpil. Pápež Ján Pavol II. bol voči zástupcom teológie oslobodenia vo svojej cirkvi naklonený omnoho menej. Z dôvodu otvorených sympatií k marxizmu napr. v r. 1984 pozbavil kňazstva nikaragujského básnika a kňaza Ernesta Cardenala, ktorý umrel začiatkom tohto mesiaca. Cirkevný trest mu krátko pred jeho smrťou zrušil až súčasný pápež.
Salvádor je dodnes jednou z najnebezpečnejších krajín regiónu. Podľa posledných dostupných údajov bolo z každých stotisíc obyvateľov tejto krajiny zavraždených až 61 ľudí, pričom na Slovensku je toto číslo štyridsaťnásobne menšie. Problémom stredoamerickej krajiny nie je len vysoká kriminalita a v jej dôsledku aj extrémna emigrácia, ale aj nízka vymáhateľnosť práva. Až do roku 2016 bolo zakázané vyšetrovať vojnové zločiny z obdobia občianskej vojny a z vraždy Óscara Romera nebol dodnes nikto ani len obvinený, hoci vyšetrovanie OSN ako organizátora popravy jasne usvedčilo Roberta d’Aubuissona. Bol to práve tento profesionálny vojak, ktorý za finančnej pomoci podnikateľov a salvádorských ozbrojených síl založil vražedné protikomunistické komandá určené na likvidáciu nielen ľavicových rebelov, ale aj ich sympatizantov. Dva roky po Romerovej smrti sa stal predsedom salvádorského Ústavného zhromaždenia a jeho extrémne pravicová strana mala svojho prezidenta v úrade celých dvadsať rokov. V posledných, vlaňajších voľbách neuspela.
Podľa odtajnených dokumentov mala americká tajná služba k dispozícii niekoľko svedeckých výpovedí potvrdzujúcich priebeh vraždy aj meno jej osnovateľa, ale nikdy netlačila na vyvodenie zodpovednosti. Kľúčoví svedkovia prípadu boli zavraždení policajnou jednotkou, ktorá mala vojnové zločiny – zvlášť Romerovu vraždu – vyšetriť. Podrobnosti krvavých udalostí spred štyridsiatich rokov odišli do hrobu s d’Aubuissonom a svedkami, ktorí sa salvádorským jatkám pokúšali neúspešne uniknúť aj v zahraničí.
V období, kedy si viacerí slovenskí politici zamieňajú trestnú činnosť alebo podnecovanie k nenávisti za martýrstvo, je dôležité si pripomenúť, koho a prečo by si mohli uctiť ako skutočného martýra. Svätý Óscar Romero položil život v priamej službe – pomoci druhým v najťažších podmienkach, aké si možno predstaviť. Nespoliehal sa na prísľub raja na druhom svete, ale pokúsil sa aspoň o trochu poľudštiť ten, v ktorom žil. Jeho odkaz je aktuálny aj po štyridsiatich rokoch a na opačnom konci sveta: „Nejde o to, aby sme zachránili dušu v hodine smrti, ale aby sme zachránili človeka v prúde dejín.“
Tento článok je rozšírenou verziou textu uverejneného v denníku Pravda.
Fotografia: Solidarita so salvádorskými ľavicovými rebelmi. Ľudia na fotografii z r. 1980 museli prespávať v horách zo strachu pred tým, že by ich v noci napadli vládne jednotky – len šesť dní predtým prišli o deviatich otcov, manželov a bratov. Zdroj: uusc4all/flickr.com.
