V roku 2007 odštartoval projekt CameraFound.com, ktorý zachraňuje stratené fotografie. Ak niekde nájdete fotoaparát alebo SD kartu, môžete ich obsah nahrať online a možno, pri troche šťastia, sa časom ozvú autori snímok alebo tí, čo sa na nich spoznali. Podobnú aktivitu nedávno spustil aj britský startup TROV, ktorý je niečo ako online poisťovňa, vytvorená na mieru post-miléniovým deťom. Projektu TROVu, ktorý sľubuje, že “osiroteným fotografiám” nájde ich fotografov, sa nedávno venoval aj The Guardian. Redaktorka Fiona Shields vyjadrila tak trochu prekvapenie nad tým, že v ére, keď je vďaka rozmanitým zálohovým systémom takmer nemožné, niečo stratiť, podobné projekty majú stále úspech.
S termínom “osirotených fotografií” sa už dlhšiu dobu pracuje aj na poli teórie fotografie. Neoznačujú sa však ním len doslovne stratené fotografie, ale v podstate akékoľvek fotografie zanechané napospas virtuálnemu prostrediu. Teoretička Charlotte Cotton ich v texte Nine Years, A Million Conceptual Miles (časopis Aperture, 2013) prirovnáva k čakateľom na adopciu: “Všetky fotografie na webe sú siroty, pripravené na to, aby si ich niekto osvojil.” Často totiž nevieme identifikovať ich pôvodného “rodiča”, majiteľa, kontext vzniku. Cirkulujú naprieč virtuálnou realitou, takmer ktokoľvek môže po nich siahnuť, upraviť, použiť podľa svojej predstavy.
V posledných rokoch sa enormne rozrastá počet umelcov, ktorí pracujú práve so stratégiou osvojovania si už existujúcich fotografií. Či už ich využívajú v nezmenenej podobe alebo ich strihajú a upravujú, stávajú sa novými “adoptívnymi rodičmi”. A práve adopcia sa stala novodobým synonymom apropriácie.
Apropriácia bola primárne umeleckou stratégiou – v 20-tych rokoch ju využívali dadaisti (napr. Hannach Höch, John Heartfield), pop-artisti v 60-tych rokoch (Robert Rauschenberg, Andy Warhol), symptomatickou sa však stala najmä pre postmodernu 80-tych rokov ako metóda spochybňovania originality, autorstva či dokonca hodnoty umeleckého diela (spomeňme len klasikov ako Sherrie Levine, Barbara Kruger či Richard Prince). Dnes však apropriujeme všetci – preberanie, zdieľanie, privlastňovanie fotografií iných sa stalo spontánnym gestom dnešnej doby a prispelo k ešte výraznejšiemu prelínaniu umeleckého a mimoumeleckého diskurzu.
Robert Shore, autor publikácie Post-Photography: The Artist with a Camera (2014), hovorí o apropriácii ako o dominantnej stratégii post-fotografickej éry. Dnes ide najmä o apropriáciu digitálnu, keďže väčšina autorov využíva online snímky (fotografie uploadnuté ľuďmi, screenshoty z Google Earth, zábery z industriálnych kamier, satelitov a pod.). Mnohí z umelcov vnímajú tento akt ako “gesto záchrany”. Dávajú opätovnú šancu snímkam, ktoré by inak ostali možno prehliadnuté a zabudnuté. Aj preto je adopcia v súčasnosti presnejším termínom ako apropriácia. Ako rýdzo post-fotografický akt ju vníma aj Joan Fontcuberta. Adopciou podľa neho priznávame, že nie sme biologickými rodičmi obrazu, ale skôr sa stávame jeho ideologickými opatrovníkmi. Nazvať túto súčasnú metodológiu práce s obrazom adopciou ju zároveň zbavuje nánosu “kradnutia obrazu”. Umelec nie je zlodej, ktorý si bez opýtania berie, čo mu nepatrí, ale naopak, stáva sa záchrancom niečoho, čo by inak skončilo na virtuálnom “smetisku”. Adopcia je tak vnímaná ako legalizovaný a verejný akt osvojenia si osirotenej fotografie.
Nemecký umelec Joachim Schmid v roku 1989 provokatívne vyzýval, aby sme prestali produkovať nové fotografie, pokiaľ nevyužijeme všetky tie, ktoré sme už vytvorili. Sám išiel príkladom, keď na uliciach zbieral odhodené, častokrát roztrhnuté či rozmočené snímky, nanovo ich rámoval, skladal do sérií, publikoval v knižnej forme či inštaloval v galérii a teda ich “zachraňoval”. Postupný vývoj v produkcii a distribúcii fotografie ho však v roku 2012 donútil prísť s novou provokáciou – na zadnú stranu svojej knihy Bilderbuch napísal: “Prosím, neprestávajte robiť fotografie.” Definitívne sa presvedčil, že fotografie neprestanú vznikať, naopak, bude ich stále viac a tempo ich pribúdania sa bude rokmi zvyšovať. V reakcii na novú situáciu aj on sám vykročil z analógového sveta k adopcii “virtuálnych sirôt”.
Fotografia: Joachim Schmid – zo série Other People’s Photographs (2008 – 2011)
Text vyšiel aj na blogu Společnosti pro estetiku.
