Milé čitateľky, milí čitatelia,
uverejňujeme preklad blogu zo stránky Čo sa páči rozvojárom, ktorá sa venuje praxi rozvojovej spolupráce z často sebakritického pohľadu zamestnancov a zamestnankýň rozvojových organizácií.
Zamestnanci rozvojových organizácií si miestnych naozaj vážia. Rozumejú im, vedia, čím si prešli a predovšetkým, vedia, čo potrebujú. Radi si ich so záujmom vypočujú a na problémy sa snažia hľadieť z ich perspektívy. To sa však zmení hneď, ako miestni začnú tvrdiť niečo, čo odporuje doterajším poznatkom rozvojárov o domácom obyvateľstve.
Ich expertné poznanie v tomto prípade pochádza napríklad zo štatistických prieskumov alebo od dôveryhodného zdroja, akým je miestny taxikár. Domáci však niekedy jednoducho nerozumejú svojej vlastnej spoločnosti a treba im v tom pomôcť. Našťastie, práve na to sú tam pre nich rozvojári.
K miestnym sa správajú ako k partnerom a seberovným – až do momentu, keď ich chyžná príde neskoro do práce. Ale to je jednoducho neprofesionálne! No a čo, že jej syn ochorel a ona musela nájsť niekoho na opatrovanie, aby mohla prísť upratovať.
Veď jej platia tri doláre na deň za to, že pre nich upratuje a varí desať hodín denne, šesť či sedem dní v týždni. A to je predsa bežná miestna taxa pre pomocnicu v domácnosti (teda aspoň podľa ostatných rozvojárov). Okrem toho je to stále nad medzinárodnou hranicou chudoby!
Zamestnanci rozvojových organizácií si tiež výborne rozumejú so svojimi šoférmi (čítaj dievčatami pre všetko). Všetkým rozprávajú, aký je ich šofér skvelý, a čo všetko vedia o jeho živote, rodine a minulosti. Ich šofér ich dokonca pozval na večeru s rodinou. Veď sú si takí blízki!
Doma, pred priateľmi, miestnych radi vychvaľujú. Tí ľudia sú jednoducho úžasní – tak inšpiratívni v ich odhodlaní zlepšovať svoj život, vynaliezaví, kreatívni, silní a statoční! Pre rozvojára je životným šťastím, že miestnych spoznal! Navždy ho to zmenilo a vďaka nim je dnes z neho lepší človek.
Keď sa však rozvojári pri pive delia o svoje zážitky s kolegami, všetko je inak. Miestni už zrazu nie sú takí statoční a inšpiratívni. Teraz sú z nich leniví príživníci. Sú nespoľahliví a nedá sa im veriť. Vždy sa snažia od vás niečo získať. Sú spiatočnícki, nevzdelaní, utláčajú svoje ženy a v skutočnosti neusilujú o to, aby sa mali lepšie, ale iba čakajú, kým všetko dostanú zadarmo.
Chyžná si stále pýta voľno, šofér príliš často trúbi a jazdí ako neurotik. Kuchár nedokáže správne uvariť cestoviny al dente a poslíčkovia z reštaurácie si neustále mýlia objednávky – pretože nevedia poriadne po anglicky! A dochvíľnosť miestnych? Vždy meškajú! Vždy! A pritom je to k rozvojárom také neúctivé oberať ich o čas, keď majú tak nabitý program.
Veď pracujú na samých dôležitých veciach. Musia vymýšľať projekty na podporu zapojenia miestneho obyvateľstva, budujú kapacity podporného personálu a cestujú po okolí, aby si na Facebook mohli dať nové fotky afrického vidieka. Miestni, nemôžete si už konečne zohnať hodinky, ktoré ukazujú Západný čas? Podľa neho sa predsa riadi celý civilizovaný svet.
Je tak ťažké byť rozvojárom. Domáci stále niečo chcú, a vždy sa za tým niečo skrýva. A pritom rozvojári sa im iba snažia pomôcť! Koniec koncov rozvojári sú tam preto, že poznajú potreby miestnych. Vedia, ako posilniť ich postavenie, ako podporiť ich participáciu, ako propagovať sociálne začleňovanie, rovnosť, slobodu, práva a všetko to ostatné.
Na to všetko sú rozvojári expertmi. Napriek tomu miestni majú tú drzosť spochybňovať ich prístupy, metódy a priority. Nejeden rozvojár by si občas rád z plných pľúc zakričal: „Prišiel som vám pomôcť s rozvojom! Tak prečo už nie ste rozvinutí?!“
Miestni. Niekedy sú takí nevďační.
Z originálu Treating locals as peers preložili: Ján Mičuda a Tomáš Profant
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: pexels.com
