Vďaka spolupráci s východoeurópskou mediálnou platformou The Barricade vám prinášame preklad článku amerického ľavicového filozofa Bena Burgisa, autora magazínu Jacobin a knižného bestselleru a rovnomenného podcastu „Give them an argument“. Preklad PT.
Lenin tancoval na snehu v deň, keď jeho sovietska republika oficiálne vydržala dlhšie ako Parížska komúna 1871. Vedeli ste to?
Spomínal mi to Slavoj Žižek, keď som s ním pred dvomi týždňami robil rozhovor pre môj podcast a reláciu na YouTube s názvom „Dajte im dôvod“ a odvtedy si to premietam v hlave.
Parížska komúna bola radikálne demokratickým experimentom, v ktorom bežní robotníci, vojaci a drobní živnostníci prebrali hlavné mesto od kapitalistickej triedy a riadili ho po prvýkrát v histórii sveta sami. Marx kritizoval Komunardov za to, že neznárodnili francúzsku banku alebo že okamžite nešli proti reakčnej vláde, ktorá stále vládla vo zvyšku krajiny z Versailles. Myslel si, že tieto kroky by im mohli dať bojovú výhodu v tom ako sa vyhnúť porážke a masakre, ku ktorým došlo sedemdesiat dní po 18. marci 1871, kedy bola vyhlásená Komúna. Ale vo svojej knihe Občianska vojna vo Francúzsku Marx ocenil Komunardov za to, že stálu armádu a políciu nahradili „ozbrojeným ľudom“, a umožnili kedykoľvek a z akýchkoľvek dôvodov odvolať akéhokoľvek verejného činiteľa voličmi (a obmedzili týchto úradníkov priemerným platom kvalifikovaného pracovníka) a z tovární opustených utekajúcimi kapitalistami spravili robotnícke družstvá. Všetky tieto veci z nej podľa neho urobili „slávnu predzvesť“ novej spoločnosti, o ktorej dúfal, že preberie umierajúci kapitalistický poriadok.
Lenin oslavoval, keď sovietsky experiment trval 71 dní. Nakoniec trval 74 rokov a tiež pomohol na svet podobným spoločnostiam po celom svete. V niektorých prípadoch sa tomu stalo tak, že inšpiroval a poskytol materiálnu pomoc autenticky hrdinským antiimperialistickým revolúciám, ktoré vznikli organicky v spoločnostiach ako Kuba a Vietnam. V krajinách ako Poľsko, Rumunsko, východné Nemecko a Maďarsko bol sovietsky model vnútený armádou, ktorá mnohé z nich práve oslobodila od fašizmu, a napriek tomu, že to mnohí občania oslavovali ako pokrok k socialistickej budúcnosti, nemožno poprieť, že veľmi významná časť tohto obyvateľstva vnímala založenie týchto „ľudových demokracií“ ako zabratie cudzou mocnosťou.
Keď Marx povedal, že Parížska komúna bola slávnou predzvesťou socializmu, poukazoval na črty, ktoré robili Komúnu demokratickejšou ako akákoľvek iná kapitalistická parlamentná demokracia, ktorá kedy existovala. Sovietsky zväz a „ľudové demokracie“ vo východnej Európe boli takmer vo všetkých smeroch podstatne menej demokratické. Systém viacerých strán alebo aj zmysluplné voľby medzi viacerými kandidátmi neexistovali. Rovnako tak ako žiaden druh nezávislej tlače. A dokonca aj na pracovisku, ktoré bolo hlavným miestom, kde marxisti, anarchisti a ďalší radikálni kritici kapitalizmu vždy nachádzali „nedemokratickosť“ starého systému, mali obyčajní pracujúci ľudia podstatne menšiu autonómiu ako západní pracujúci, ktorým bolo aspoň dovolené vytvárať skutočné odbory, ktoré neboli len „pečiatkami“ pre „šéfa“.
Týmto „šéfom“ na druhej strane nebol súkromný vlastník usilujúci o hromadenie ziskov, ale „verejný sektor“, ktorý už nebol iba jedným sektorom medzi inými, ale po značnú časť existencie väčšiny týchto štátov celá ekonomika. Táto odlišnosť predstavovala naozajstný rozdiel, ktorý bol často značný.
Šéfovia strán a štátni úradníci mohli mať rozličné ekonomické privilégiá, ktoré bežným robotníkom chýbali, no porovnávať relatívny podiel sociálnych zdrojov, ktorý vysávali títo byrokrati s bohatstvom nahromadeným zlodejskými magnátmi typu Jeff Bezos – v súčasnosti na ceste stať sa prvým biliónárom vďaka vyžmýkavaniu práce pracovníkov v jeho skladoch – je ako porovnávať zopár uštipnutí komára s návštevou grófa Drakulu. Skutočná neefektívnosť plánovania v sovietskom štýle, ku ktorej sa o chvíľu vrátime, viedla k extrémnej frustrácii spotrebiteľov, ktorí mali plné vrecká rubľov alebo zlotých či mariek, no na pultoch štátnych obchodov s potravinami nemali nič, čo by si chceli kúpiť, avšak až na niekoľko desivých výnimiek v ZSSR Stalinovej éry a Maovej Číne sa nikto nemusel obávať o svoje základné materiálne potreby. A vo veľmi krátkom časovom období došlo k výraznému pokroku v oblasti rodovej rovnosti. Ako dokumentuje Kristin Ghodsee vo svojej knihe Prečo majú ženy za socializmu lepší sex: A ďalšie argumenty pre ekonomickú nezávislosť to viedlo k výraznému zlepšeniu medziľudských vzťahov. Mnoho žien v kapitalistických spoločnostiach ostáva kvôli zlej ekonomickej neistote v zlých, nenapĺňajúcich alebo dokonca zneužívajúcich vzťahoch. Odstránenie tohto stavu bolo skutočným ľudským pokrokom a čokoľvek dobré mohlo vzísť z pádu tohto systému na konci 80. rokov, návrat bývalých „komunistických“ krajín k často patriarchálnym vzorom bol civilizačným krokom dozadu.
Za čias, keď som bol v Spojených štátoch v socialistickej ľavici, som v rozhovoroch so socialistami z východnej Európy často narážal na zmätok a polemiku o tom, čo, ak vôbec niečo, by mala súčasná socialistická ľavica povedať na túto chaotickú kombináciu historických faktov. Mileniálni socialisti a socialisti generácie Z, vychovávaní diétou zjednodušujúcej a často prehnanej antikomunistickej propagandy, sú niekedy v pokušení si ju až prehnane vynahrádzať a vyhlásovať, že stalinizmus bol „vlastne dobrý“. Každý, kto na ľavicových sociálnych médiách strávil toľko času, koľko ja takýchto vecí videl pomerne dosť.
Na druhom strane spektra, socialisti mojej vrstvy – veľmi zhruba, považujem sa za „demokratického marxistu“ v tradícii Michaela Harringtona, môjho editora z magazínu Jacobin Bhaskara Sunkaru, alebo v tomto ohľade mnohých čestných disidentských komunistov dvadsiateho storočia Východnej Európy – môžu byť pri spomienke na sovietsky experiment v pokušení jednoducho sa striasť a zmeniť tému. Môžu s určitým zadosťučinením poukázať na extrémny rozdiel medzi tým, čo Marx, Engels a ďalší raní socialisti mysleli pod pojmom „socializmus“, a karikatúrou tejto vízie, ktorá existovala v týchto spoločnostiach, ako aj na nepretržitú tradíciu antistalinistických marxistov poukazujúcich na túto medzeru. Už v roku 1918 Rosa Luxemburgová skritizovala Lenina a Trockého za autoritárske črty ich projektu a od 20. rokov 20. storočia bol Trockij samotný značne znepokojený tým, čím sa stala spoločnosť, pri ktorej vytváraní zohrával tak dôležitú úlohu, že nakoniec sám najprv prešiel do opozície, potom do exilu a nakoniec položil život za svoju kritiku sovietskych pomerov. Keď Michael Harrington, Barbara Ehrenreich a ich druhovia založili Demokratických socialistov Ameriky, ktorí sa v ľavicovej politike stali opätovne dôležitými potom, ako desaťročia fungovala len ako okrajová organizácia, ktorú poznali iba politickí fanatici, vložili do názvu DSA písmeno D, aby sa odlíšili od hlboko autoritatívneho systému, ktorý existoval v Sovietskom zväze, východnej Európe a inde.
Zároveň by sme my všetci, ktorí oslavujeme skutočné úspechy sociálnej demokracie v západnej Európe, Škandinávii a inde – aj keď si myslíme, že sociálna demokracia je nedostatočná a že náš dlhodobý horizont musí ísť úplne nad rámec kapitalizmu -, mali úprimne uznať skutočnosť, že súperenie západného bloku v studenej vojne so ZSSR bolo podstatným prvkom v zmesi faktorov, ktoré umožnili uskutočniť tieto dôležité reformy v prvom rade. Pomalé rozkrývanie toho, čo sa ukrývalo za týmto pokrokom, spolu s hrôzami, ktoré v unipolárnom svete zavítali do krajín ako Irak, ukázali na obrovské ľudské obete, ktoré si vyžiadalo globálne víťazstvo západného kapitalizmu nad jeho „komunistickým“ rivalom.
Na druhej strane je rovnako nepopierateľné, že aj keď sa sovietska skúsenosť nedá zredukovať iba na rady na chlieb a gulagy, tieto rady na chlieb a gulagy boli skutočnou a dôležitou súčasťou tohto príbehu. Antikomunistická propaganda mohla byť značne zjednodušujúca a mohla často zveličovať skutočné hrôzy tohto systému, ale táto propaganda by bola oveľa menej efektívna, keby realita tohto systému neposkytla propagandistom toľko skutočného materiálu, ktorý by bolo možné zneužiť. Napokon, existencia spoločností, ktoré boli v mnohých ohľadoch ich hospodárskeho života značne dysfunkčné a ktoré v každej oblasti od pouličných protestov cez boje na pracovisku až po volebné urny brutálne potlačili slobodu disentu, a to všetko v mene socializmu, boli oveľa efektívnejšou protisocialistickou propagandou než čokoľvek, s čím by mohla prísť samotná pravica. Marx si myslel, že robotnícke revolúcie sa udejú vo vyspelých krajinách s majoritou pracujúcej triedy. Od Stalinovej éry sa však k tomu nepriblížili nijaké revolúcie v žiadnej z týchto spoločností. (Ako hlavný protiargument sa tu berie vlna študentských a robotníckych bojov vo Francúzsku v roku 1968, považovaná za potenciálne antikapitalistickú revolúciu vedenú v značnej miere študentami, no iba malou časťou francúzskych pracujúcich.) Antikapitalistické revolúcie sa uskutočnili v spoločnostiach, kde chýbala politická demokracia, takže prechod ku „komunizmu“ neznamenal vzdanie sa už zavedených demokratických práv. Nie je známe, či by sa také „revolúcie“ udiali v „prvom svete“ na časovej osi, kde by nikdy neexistoval Stalin, Brežnev a všetci ostatní, ale je nepopierateľné, že relatívna otvorenosť voči socialistickým myšlienkam, ktorá sa v niektorých krajinách v posledných rokoch vyvinula v imperialistickom jadre dlhuje za mnohé studenej vojne strácajúcej sa v spätnom zrkadle dejín, čím obhájcovia kapitalistického poriadku stratili najefektívnejší nástroj protisocialistickej propagandy. Iste, tu v Spojených štátoch antikomunizmu by nebolo možné, aby mohol Bernie Sanders v roku 2016 vyhrať v demokratických primárkach 22 štátov, ak sa nazýva „demokratickým socialistom“, alebo sa k tomu priblížiť v niekoľkých prvých kolách v roku 2020, alebo že by sme mohli mať celú „zostavu“ kongresmaniek, ktoré by prijali toto označenie, ak by hlboko represívne „socialistické“ štáty stále ovládali väčšinu sveta.
Vo svetle toho všetkého, ako povedal môj priateľ a súdruh Matt McManus, je mimoriadne frustrujúce, keď si internetoví ľavičiari myslia, že viesť akademické debaty o tom, koľko presne čínskych roľníkov bolo vyhladovaných na smrť počas Veľkého skoku je užitočne stráveným časom – a ešte frustrujúcejšie, keď nikto ani len nepomyslí na to, aký obraz to o ľavici vytvára mimo našu ideologickú bublinu. Keď som sa na stretnutiach DSA stretol s ľuďmi, ktorí si hovoria „marxisti-leninisti“ a ktorí bránia to, čo zvykli „tankisti“ [podporovatelia sovietskej okupácie, pozn.prekl.] nazývať „reálne existujúci socializmus“ (z doby, keď skutočne existoval), chcel som na nich začať kričať: „Neviete, čo znamená to písmeno D? Prečo si myslíte, že si hovoríme takto?“ Neurobil som to. Som veľmi zdvorilý človek. (Ako dôkaz si stačí pozrieť video z mojej debaty s reakčným šialencom Stefanom Molyneuxom!) Ale chcel som. Takže určite chápem popud niektorých súčasných socialistov odpovedať na otázky týkajúce sa sovietskej skúsenosti tým, že povedia len: „Prečo sa na to pýtate? S nami to nemá nič spoločné.“
Rozumiem tiež niektorým motiváciám, ktoré sú základom „tankizmu“. Obývačková kritika politických aktérov usilujúcich sa balansovať v chaotickom svete je často frustrujúca. V rámci nedávnych debát o tom, ako v Spojených štátoch dosiahnuť dôležité reformy ako zdravotná starostlivosť pre všetkých, som videl niektorých amerických ľavičiarov, ktorí nie sú nijako prepojení s robotníckym hnutím, požadovať, aby odborári začali generálny štrajk – v krajine, kde je v odboroch len 6,2% zamestnancov súkromného sektora. Keď premýšľam o tom, ako otravné mi to pripadá, dokážem pochopiť, ako môžu niektorí z „tankistov“, na ktorých som náchylný reptať, vravieť: „To je trochu priveľa ak ľavičiari žijúci si v relatívnom pohodlí srdca imperializmu kritizujú kroky minulých revolucionárov, ktorí sa snažili prežiť intenzívne imperialistické útoky za nepredstaviteľne zložitých okolností.“
Pokiaľ je to potrebné, je to rozumný postreh. Zároveň by som povedal, že mnohé z toho, čo sa v týchto štátoch udialo, si tieto okolnosti nevyžadovali a že pre dlhodobé vyhliadky globálneho socializmu by bola lepšia aj dočasná porážka, ktorá drvila väčšinu obyvateľstva pod patou policajného štátu, ktorý by v tej či onej miere mrzel väčšinu ľudí (zvlášť v kombinácii s neefektívnosťou plánovania), no naďalej môžem súhlasiť s tým, že hlavným bodom by nemalo byť sedieť a moralisticky odsudzovať minulých aktérov. Skutočné príšery ako Hitler a Stalin si zaslúžia večné zatratenie, ale drvivá väčšina politických aktérov na všetkých stranách väčšiny historických súbojov sa len preháňala územím bez jasnej mapy a odôvodňovala si chyby akohokoľvek systému, v ktorom fungovala (rovnako ako aj svoje vlastné materiálne záujmy a často nejasné ideologické predpoklady) a dúfala pritom v to najlepšie. Dôležité je naučiť sa z minulosti všetko, čo sa dá, a aplikovať to v našom programe pre budúcnosť.
Bol Sovietsky zväz a to, čo k nemu patrilo „socialistické“? Javí sa to ako jednoduchá deskriptívna otázka, ale v skutočnosti ide o zložitú normatívnu otázku. To, čo máme na mysli pod „kapitalizmom“, a to, čo máme na mysli, keď alternatívu, ktorú obhajujeme, označíme „socializmom“ závisí v konečnom dôsledku od toho, ktoré aspekty súčasného systému považujeme za nežiadúce (alebo závadné tak, ako vnímame iné nežiadúce rysy).
Ak „socializmus“ znamená len socializáciu produkčných prostriedkov v tom zmysle, že štátne vlastníctvo je formou „socializácie“ (dokonca aj v hlboko nedemokratickej spoločnosti, kde neexistuje spôsob, ako by spoločnosť ako celok spoločensky vlastnila štát), potom bol ZSSR zjavne socialistický. Na druhej strane, ak je kapitalizmus iba spoločnosťou, ktorá je do značnej miery organizovaná okolo produkcie komodít určených na predaj, potom ruská revolúcia nahradila „štátny kapitalizmus“ „súkromným kapitalizmom.“ Niektorí západní marxisti v tom čase zaujali túto líniu a niektorí tak robia dodnes.
Nemyslím si, že nejaký z týchto prístupov predstavuje užitočné spôsoby, ako hovoriť o „kapitalizme“ a „socializme“. Ak je socialistický impulz o niečom, tak je to odstránenie rozdelenia spoločnosti na triedu vládcov a podriadenú pracovnú silu. „Socializácia“ produkčných prostriedkov spôsobom, ktorá obyčajným ľuďom nedáva ani trochu kontroly nad svojimi životmi, tento cieľ neuspokojuje. Takže rozlišovanie medzi (tým, čo býval) „reálne existujúci socializmus“ a tým, čo máme na mysli pod „socializmom“, má zmysel. Ale tvrdiť, že ZSSR a zvyšok sa neberú ako „socialistické“, pretože nezrušili peniaze ako prostriedok výmeny („neprekonali tovarovú formu“ v slangu týchto teoretikov), znamená povedať, že každý druh spoločnosti, o ktorom by sme mohli dúfať, že ho v blízkej budúcnosti dosiahneme, a to aj po najradikálnejšom revolučnom zlome súčasného stavu, aký si vieme hypoteticky predstaviť, bude v konečnom dôsledku diskvalifikovaný z označenia „socialistický“. Aj keby sme mohli vyriešiť všetky politické problémy, prekážky sú logistické. Sovietski pracovníci boli stále platení rubľami a používali ich na nákup spotrebného tovaru, ale aj úroveň, ktorú sovietska spoločnosť dosiahla odpojením sa od trhu, viedla k vážnym výpadkom medzi produkciou a spotrebou. Je ľahké tento problém bagatelizovať, ale bol to hlavný dôvod, prečo sovietski pracovníci nebojovali za obranu tohto systému. A nie je vôbec zrejmé, že by spojenie mechaniky plánovania v sovietskom štýle s politickou demokraciou tak, že by bol volený vedúci budúceho ekvivalentu plánovacej kancelárie Gosplan (alebo aj keby každá miestna komúna mala svoj malý Gosplan), vyriešilo tento problém.
Možno by to mohol vyriešiť budúci technologický vývoj. Možno by dokonca mohol vygenerovať spoločnosť, v ktorej by sme mohli ísť oveľa ďalej ako je sovietska úroveň plánovania, aby sa peniaze úplne vylúčili. Niektoré verzie tejto vízie, ako napríklad „plne automatizovaný luxusný komunizmus“, ktorý predpokladá Aaron Bastani, sú pre mňa silne príťažlivé. Ale zatiaľ čo čakáme na technologické objavy alebo logistické poznatky, ktoré nám pomôžu prísť na to, ako to urobiť, rád by som ukončil vládu bohatých parazitov nad všetkými ostatnými a umožnil pracujúcim kontrolu nad produkčnými prostriedkami – čo je ďalší historicky dôležitý spôsob použitia termínu „socializmus“.
Ako by to mohlo vyzerať? Tu je jedna priama vízia, ktorú som presadzoval inde: Môžeme dekomodifikovať veci ako zdravotníctvo a školstvo, ktoré mnohé spoločnosti úspešne dekomodifikovali, a znárodniť „najvyššie úrovne“ ekonomiky, a ak ešte stále potrebujeme súkromný alebo kvázi súkromný sektor, môžeme ho minimálne poskladať z firiem vlastnených pracujúcimi, financovanými štátnymi bankami.
Socialisti majú veľa priestoru pre rozumné nezhody o tom, či toto je ten najlepší možný plán pre budúcu spoločnosť. No každá možná koncepcia bude musieť byť vypracovaná s ohľadom na to, čo sa za „reálne existujúceho socializmu“ skutočne stalo.
Považovať túto skúsenosť za jednoducho irelevantnú, pretože to nebolo to, čo máme na mysli pod socializmom alebo dogmaticky obhajovať spomienku na hlboko dysfunkčné a autoritárske spoločnosti, znamená nepoučiť sa z mnohých lekcií, ktoré nás „reálne existujúci socializmus“ môže naučiť o tom, ako organizovať nekapitalistickú spoločnosť. Odmietanie negatívnych skúseností, či už z dôvodu obsadenia vojskami, alebo preto, že skutočný socializmus by zjavne nenarazil na rovnaké problémy, je rovnako veľkou chybou ako odmietnutie pozitívnych skúseností z hľadiska zjednodušujúceho antikomunizmu. Ak máme vytvoriť taký svet, o ktorom by sme mohli spätne povedať, že ho predznamenala Parížska komúna, nemôžeme si dovoliť zľaviť z ničoho, čo by nám pomohlo prísť na to, ako to urobiť.
Nemalo by ísť o to, aby sme oslávili alebo prekliali systém, ktorý, akokoľvek dlho trval po tých prvých sedemdesiatjedna dňoch, tak či tak prestal pred desaťročiami existovať. Skôr o to, aby sme sa naučili, ako vytvoriť niečo lepšie. Aby som to preformuloval do stručnejšieho jazyka prepožičaného od môjho obľúbeného filozofa devätnásteho storočia, „ide o to zmeniť ho“.
Zdroj foto: The Barricade.
