Ako sa rozprávať o ľuďoch žijúcich v Kongu? Poznáme ich cez obrazy nekončiacich vojen o zdroje, cez štatistiky o chudobe, cez magickú hranicu 1,90 dolára na deň, cez obrázky sporo odetých žien, či hladných a prosiacich detí. Všetkým týmto kusým hoc i často pravdivým zobrazeniam obyvateľov Konga chýba to, čo zažívame v našich životov každý deň. Ľudskosť, či človečina. Samotný život. Ako žije jeden dedinčan v Kongu?
Dokumentárny film Makala od francúzskeho režiséra Emmanuela Grasa premietaný práve na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch prináša pohľad, ktorý sa usiluje zachytiť život konžského dedinčana a jeho rodiny. Ukazuje menej známu realitu ťažko pracujúceho človeka vyrábajúceho drevené uhlie z pohľadu jeho práce. Najprv sekerou rúbe strom, potom ho seká na menšie kusy, tie dá na hromadu, vytvorí milier, ktorý následne zapáli a vyrobí tak drevené uhlie. Pomáha mu v tom žena, kým ich malé deti sa tmolia okolo.
Následne si uhlie naloží na bicykel, ktorý tlačí 50 kilometrov do mesta, aby ho tu predal a handrkoval sa o pár eur za prácu tak ťažkú, až si len ťažko predstaviť, že by ju mnohí Slováci akceptovali. Film však jeho údel neromantizuje. Ukazuje len náročnosť života na konžskom vidieku obchodom spojeného s bohatším mestom.
V diskusii o tom, ako hovoriť o Afrike sa často zmieňuje, že by sa miesto chudoby mala zobrazovať aj iná, krajšia tvár Afriky. Nielen príroda, ale aj rastúci priemysel, zväčšujúce sa mestá, budované diaľnice, IT sektor a ďalšie znaky údajného rozvoja. Isto platí, že v prvom rade potrebujeme aj pozitívne správy z Afriky a pestrejší obraz tamojšieho života.
Takýmto zobrazovaním však ťažký život miestnych nezmizne. Naďalej budú musieť za mizerný peniaz predávať svoju prácu, aby sa uživili. Ak je v niečom film Makala (po Swahilsky „uhlie“) zásadne prínosný, je to dôkladnosť, s akou ukazuje život Kabwitu Kasonga a jeho rodiny. Jeho chudoba zrazu naberá reálne kontúry a čo je omnoho dôležitejšie, vonkoncom sa nezdá, že by on sám seba vnímal cez prizmu štatistiky Svetovej banky. Žije svoj život, ktorý je pre mnohých z nás nepredstaviteľný. Je pre nás nepredstaviteľný nielen pre jeho odlišnosť, ale najmä preto, že médiá nám ponúkajú iba určitý pohľad na Afriku.
Tento pohľad zrazu získava celkom iný obsah. Hoc aj vidíme niečo, čo sa u nás dá považovať iba za chudobu, miesto abstraktnej chudoby vidíme reálny život. Vidíme človeka, ktorý sa plánuje presťahovať do väčšieho domu s troma izbami, kreslí jeho pôdorys, chce si kúpiť plech, ktorým by si pokryl strechu a jednu zo svojich dcér necháva v meste, aby vyštudovala. Chudoba tu nie je považovaná za cnosť, je len zobrazená vo svojej konkrétnej realite, v tom ako je každodenne vykonávaná.
Ak existuje spôsob, ako sa vyrovnať s námietkou realistov, ktorí sa snažia ukazovať veci také ako sú, tak je to práve tento spôsob. Vedľa mnohorakejšieho zobrazovania života v Kongu treba ukázať to, čo my vnímame ako chudobu vo veľmi konkrétnom kontexte žitého života. V ňom je každý krok racionálny, pretože každá chyba je kruto potrestaná. V ňom človek nepremýšľa nad tým, či zarába menej alebo viac ako 1, 90 dolára na deň a nachádza sa pod alebo nad medzinárodnou hranicou chudoby. V ňom sú zrazu štatistiky prázdnymi, nič nehovoriacimi, číslami. Tento život sa dá nepochybne zlepšiť a Kasongo o to usiluje, ako len môže. Riešením však nie je rozvojová pomoc, ako nám to svojou činnosťou ukazujú a často aj hovoria mnohé mimovládne organizácie. V tomto konkrétnom prípade je riešením výhodnejší predaj dreveného uhlia a nákup vlnitého plechu a liekov, inými slovami tiež výmenné relácie medzi mestom a dedinou. A tu sa treba zapojiť do reálnych politických bojov.
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: Cannes Film Festival
