Plošné testovanie prinieslo na jednej strane miernu úľavu z dôvodu relatívne nízkeho počtu nakazených. Okrem toho však prinieslo viac otázok ako odpovedí a zároveň nám poodkrylo charakter našich vládnych predstaviteľov a ich predstavy o plebse, ktorému vládnu.
Neschopní hľadať spojencov
Premiér Matovič spolu s ministrom Naďom týždeň presviedčali verejnosť, kade chodili, že plošné testovanie je rýdzo dobrovoľná záležitosť. Tých, čo protestovali proti označovaniu testovania za dobrovoľné, častovali prívlastkami ako vlastizradca. V nedeľu však ako šibnutím čarovného prútika zmenili názor a už sa občanom ospravedlňovali.
Hľadať spojencov je povinnosťou politika.
Nebolo lepšie pred samotným testovaním postaviť sa pred verejnosť a priznať, že bez postihov nedokážu testovanie zabezpečiť? A na rovinu požiadať verejnosť o porozumenie?
Fanúšikov kotlebovcov by určite nepresvedčili, ale kritická väčšina by určite reagovala pozitívne. Ale to by predstavitelia súčasnej vlády museli byť schopní niečoho ako sebareflexia a schopnosť hľadať kompromisy.
Neschopnosť dopredu diskutovať s prezidentkou i opozíciou a následné kopanie do nich, že nestoja za nimi, je signifikantná.
V maskáčoch radšej na huby
Okrem dvoch vyššie menovaných bol v médiách počas pilotného i plošného testovania nadmieru viditeľný minister sociálnych veci Krajniak, hoci by sme si logicky mali myslieť, že by to mal byť minister zdravotníctva.
Krajniak prekvapil nielen outfitom, ktorý bol na hrane zákona (nášivka OS SR asi aj je za hranou), ale hlavne rečami. Svojou vojenskou terminológiou, prirovnaniami s vylodením Spojencov v Normandii a SNP sa štylizoval do úlohy záchrancu.
Minister sociálnych vecí nie je vrchným veliteľom, ktorého rozkazy sa musia akceptovať.
O tom, že pandémia koronavírusu je nebezpečným ohrozením našej spoločnosti azda nikto príčetný nepochybuje, ale vláda neriskuje svoje životy, ako to urobili vojaci vo vyloďovacích člnoch na plážach Normandie či povstaleckí vojaci bojujúci v SNP.
Ak sa politici obliekajú do vojenských uniforiem, verejnosť by mala spozornieť. U ministrov obrany, vnútra a prezidentky sa takáto štylizácia pri niektorých príležitostiach očakáva a je úplne v poriadku, no ostatní ministri by takto odetí mali chodiť maximálne do lesa na huby alebo chytať ryby.
Urážanie partnerov
U ministra Krajniaka, ktorý sám seba označuje za posledného križiaka, sa však takto ukazuje jeho skrytá tvár a v mnohom vysvetľuje aj konflikt na tripartite, ktorý sa dodnes neskončil.
Neschopnosť akceptovať iný názor a presadzovanie svojho je odrazom vojenského systému rozkazov. Minister sociálnych vecí nie je vrchným veliteľom, ktorého rozkazy sa musia akceptovať. Mal by dbať najmä na to, aby jeho rezort nebol bombardovaný uzneseniami, ktoré sú v priamom rozpore s inými zákonmi.
Uznesenie, ktoré prikazuje zamestnávateľom kontrolovať certifikáty pred vstupom na pracovisko, je značne kontroverzné a s veľkou pravdepodobnosťou odporuje viacerým zákonom vrátane ústavy.
Ministri od Krajniaka cez Naďa až po – v poslednej dobe neviditeľného – Sulíka by mali robiť všetko pre to, aby ani zamestnávatelia, ani zamestnanci, ale ani prevádzkovatelia obchodov a služieb neporušovali zákony tým, že počúvnu príkazy z uznesenia hlavného hygienika.
Namiesto riešenia takýchto zásadných záležitostí sme sledovali spory s doktorom Kollárom, ktoré sa u Naďa skončili urážkou všetkých lekárov, ktorí v roku 2011 dali hromadné výpovede a tak protestovali prioritne proti pokusom sprivatizovať nemocnice.
Doktor Kollár bol vtedy predsedom odborov organizujúcich tieto výpovede. Vraj tento ich protest bol motivovaný nejakými úplatkami. Proti tejto manipulácii ostro namietal aj Peter Visolajský, aktuálny šéf lekárskych odborov, ktorý radí premiérovi a minister Krajniak s ním rokuje v rámci akejsi náhrady za oficiálnu tripartitu.
Uvidíme, dokedy budú Krajniakovi pohodlné odborové organizácie, ktoré si vybral za partnerov namiesto Konfederácie odborových zväzov. Zatiaľ sa javí, že slovenská vláda nespája, ale aby mohla panovať, rozdeľuje.
Text vyšiel pôvodne v denníku SME.
Zdroj obrázka: FB profil Milana Krajniaka – posledného križiaka
