Parafrázujúc poľského disidenta Adama Michnika, že najhoršie na komunizme je to, čo prišlo po ňom, možno dodatočne povedať, že najhoršie na liberálnej demokracii bude neliberálna idiocia, ktorá prichádza po nej. Zahodenú ľudskoprávnu “záťaž“ tu vyvažuje regionálne špecifický populizmus toho istého vulgárneho materializmu. Zdá sa, že dejiny naďalej kopírujú pohyb idúci po špirále, len tentokrát zostupne, do stále hlbšieho a jednoliatejšieho primitivizmu. Jednou z hlavných čŕt takéhoto vývoja je stále viac sa šíriaca xenofóbia, ktorú po celom svete sprevádzajú výbuchy etnických a náboženských vášní, ako aj ústup od osvietenských hodnôt. Rovnaké práva pre všetkých momentálne predstavujú prekážku prosperite, z ktorej sa stala podmienka nášho prežitia.
Cesta ku dnu
Donald Trump vo svojej prezidentskej kampani sľúbil zakázať moslimom vstup do krajiny, chcel dať nasilu deportovať Mexičanov, a zosmiešňoval postihnutých. Zároveň sa nedištancoval od podpory Ku Klux Klanu a iných nenávistných skupín, ktoré doposiaľ stáli na pokraji spoločnosti. Jasne tiež ukázal, že obchytávanie žien je preňho úplne prijateľné. Podobné obscénne a hrubé správanie už nie je len neškodným krikľúnstvom, ale surovým prejavom otvorenej nevraživosti a bezcitnosti. Neobmedzuje sa totiž iba na súkromnú sféru, ale preniká na verejnosť s vlastnými nebezpečnými politickými a sociálnymi dôsledkami. Jedna vec totiž sú kultúrne zvláštnosti, ktoré mi osobne nemusia vyhovovať, napr. to, že mi nemusí chutiť ruský boršč, debrecínsky guláš, či poľský žorek, pretože nemám rád huby, nejem mäso, alebo mi nechutí cvikla, a nikto odo mňa nemôže čakať opak. Čosi iné však je ukázať na niekoho prstom a verejne ho odsudzovať len preto, že je Poliak, Maďar, Rus, Róm alebo hoci Mexičan, žid, či moslim. V takom prípade totiž nejde o nič iné ako hanebný primitivizmus, ktorého ospravedlňovanie ťažkou ekonomickou situáciou, či ťažkým detstvom, by bolo ako dovoliť dieťaťu byť drzé len preto, že nie je dospelé a nechať ho, aby takým aj ostalo.
Ku dnu však nejde len individuálna morálka a etické štandardy správania sa k druhým ako k seberovným. Bezohľadnosť možno sledovať aj v ekonomickej sfére, v ktorej napríklad klesá miera zdanenia bohatých, čím sa znižuje ich podiel na blahobyte celej spoločnosti. S prehlbujúcou sa priepasťou medzi triedami sa vytvára zdanie akoby s ňou tí šťastnejší nemali nič dočinenia. A Trump je bohužiaľ aj v disciplíne ničenia spoločenskej súdržnosti a solidarity šampiónom. Nerovnosť nabrala takých rozmerov, že podľa ekonóma Josepha Stiglitza už v prípade Spojených štátov nemožno hovoriť o progresívnom, ale o regresívnom zdanení. Priemerná daň bohatých je tu totiž nižšia ako priemerná daň chudobných. Z amerického sna, podľa ktorého sa prostredníctvom svojho úsilia môže na vrchol dostať ktokoľvek, sa Američania s prekvapením budia do dedičnej plutokracie. Bohatí tu ostávajú bohatými, chudobní chudobnými, nech sa deje čokoľvek, a medzi týmito dvoma svetmi niet prepojenia.
Protestná voľba
Zmeny režimov zvyčajne vychádzajú z neriešeného a neriešiteľného problému predchádzajúceho poriadku, na ktorý následne nadväzuje niečo nové. Ak takýmto spôsobom končia diktatúry, neznamená to, že to nemôže platiť aj pre režimy demokracie. Držať sa v súčasnosti nastaveného kurzu americkej politiky by znamenalo pokračovať v hre v réžii veľkých hráčov: Mať vysoké ceny liekov, obmedziť regulácie klimatických zmien, tabaku, ako i environmentálnych tém vôbec. Je tragické vidieť, že tak ako revolúcie požierajú svoje deti, požierajú víťazi volieb svojich vlastných voličov. To však neznamená, že majú všetci a za každú cenu voliť tradičné strany, ale skôr to, že na zmenu, ktorú požadujú, ešte nie sú pripravení. Protestná voľba je protestnou nie preto, že poskytuje riešenie, ale že pôsobí ako vyvolanie zmeny, prebudenie občanov a cesta k náprave. Zatiaľ čo sa Obamovo zvolenie ešte stále nieslo v réžii liberálneho konsenzu – ideálu, že na (kultúrnych) rozdieloch nezáleží, voľba Trumpa vyslala hlasitý výkrik, že tu sú ekonomické rozdiely, ktoré prehliadnuť nemožno. Napokon, z akého iného dôvodu by sa mnoho bývalých Obamových voličov, veriacich volaniu po zmene, obrátilo tieto voľby k Trumpovi?
Rovnaká situácia výberu medzi dvoma zlými voľbami sa sčasti opakuje a bude opakovať aj v Európe. Zástupcovia francúzskeho Národného Frontu Marine Le Penovej gratulovali Donaldovi Trumpovi k zvoleniu komentárom „Ich svet sa rozpadá, ten náš sa stavia.“ Je zaujímavé počuť niečo také z úst politického hnutia založeného na nacionalistickej nostalgii po minulosti. Túto slávnu minulosť, ktorá sa má stať predobrazom budúcnosti, vidia niektorí pred Trianonom, ktorý obral Uhorské kráľovstvo o dve tretiny územia, iní pred zabratím Poľska Sovietskym zväzom, ktorý dodnes straší, pred odtrhnutím kosovského územia od Srbska, či pred vstupom Slovenska do Európskej únie. Malým problémom týchto scenárov je, že nie sú kompatibilné, navzájom sa vylučujú a namiesto riešenia produkujú ďalšie konflikty a sny o slávnej minulosti. Aj preto nám tentokrát ostáva iba naučiť sa snívať spoločne. Nie však už o tom, čo tu bolo.
Foto: Trump speaks at an Arizona rally in March 2016. Autor: Gage Skidmore, zdroj: wikimedia.org.
