Nemálo z mojich kamarátov, kamarátiek či známych pracuje alebo publikuje v slovenských médiách. Všetci vyznávajú hodnoty ľudských práv a niektorí aj sympatizujú s požiadavkami Palestínčanov. Možno naivne očakávam, že viacerí z nich niekedy využijú tento priestor a stratia pár slov v prospech ich práv.
Márne tiež zatiaľ čakám, že sa táto téma objaví vo Večeri s Havranom. Zorganizovanie debaty o Palestíne-Izraeli za dlhé roky nenapadlo ani jednej z množstva renomovaných ľudskoprávnych organizácií pôsobiacich na Slovensku. Preto bolo veľmi milým prekvapením, keď sa takúto diskusiu, s poskytnutím priestoru aj pre palestínsku stranu, podujal zorganizovať práve Denník N, známy skôr proizraelskou náklonnosťou. O to väčšia vďaka mu patrí za tento, v slovenských podmienkach, odvážny počin. Počas prvých štyridsatich minút podujatia organizovaného 4. júna v Novej Cvernovke, ktoré patrili takmer výhradne izraelskému veľvyslancovi Zvi Avinerovi Vapnimu, však odznelo mnoho kontroverzných, zavádzajúcich či polopravdivých tvrdení, na ktoré je potrebné reagovať.
Na úvod by bolo možné vyjadriť výhradu voči formátu podujatia, ktorý ponechal veľký priestor predstaviteľovi jednej strany bez rovnocenného oponenta, potom ako pozvaný palestínsky veľvyslanec oznámil, že sa nemôže zúčastniť. Napokon to však bolo veľmi užitočné. Pán veľvyslanec mal takto možnosť poskytnúť divákom dostatok času na priamu, autentickú skúsenosť s mentálnym svetom vlády, ktorú na slovensku zastupuje.
Hneď v úvodnom slove streľbu do civilistov v Gaze “obhájil” v štýle stredovekých rečí o Židoch pečúcich maces z krvi kresťanských detí. Protestujúcich Palestínčanov bolo treba podľa neho zabíjať, pretože “ich program bol, prelomiť hranice, dostať sa k Židom a vytrhnúť im srdcia z hrudí”. Sú to proste zombíci, s ktorými netreba mať zľutovanie. Veľvyslanec Štátu Izrael si zrejme nevšimol, aké storočie sa píše, a touto ukážkovou dehumanizáciou sám seba vylúčil z rámca ľudských práv, demokracie, rovnosti ľudí či liberalizmu, ktorý by mal slúžiť ako spoločný základ, na ktorom sa môžeme všetci stretnúť bez ohľadu na vzájomné sympatie. Problematických vyjadrení mal ale viac.
Palestínčania si musia uvedomiť, že Židia odtiaľto nezmiznú len preto, že si to Palestínčania želajú.
Pán Vapni tu opäť neodoláva vykresliť Palestínčanov ako strašidlá hnané iracionálnou túžbou vyhubiť alebo vyhnať Židov. Palestínčania pritom, až na nenávistnú časť, ktorú nájdeme v každej spoločnosti, nemajú problém so Židmi. Ako sám veľvyslanec povedal, a neskôr aj rabín Kapustin, Palestínčania a Židia na niektorých miestach žijú spolu, študujú spolu, liečia spolu ľudí v nemocniciach, ich deti sa spolu hrajú, atď. To však nevyvracia skutočnosť, že štát a spoločnosť k nim pristupuje ako k neplnohodnotným ľuďom. Na mnohých miestach Palestínčania žijú oddelene, uväznení v getách za ostnatým drôtom a sú terčom hrubého násilia. Palestínčania majú problém s politikou, ktorá im odopiera základné ľudské práva, a s tým by mal mať problém každý, kto si ctí demokratické hodnoty.
Skutočnosť, že množstvo Palestínčanov má výborné vzťahy so Židmi, nijako nerieši problém režimu, ktorý s nimi zaobchádza prinajlepšom ako s druhoradými občanmi. Odpovedať na oprávnenú požiadavku rovnosti pre Palestínčanov príkladmi individuálnych priateľských vzťahov je v horšom prípade zavádzaním, v lepšom prípade hlbokým neporozumením problému. Na príklady diskriminácie Rómov na Slovensku tiež neodpovedáme tým, že mnohí Rómovia predsa pracujú s nerómami a majú s nimi dobré vzťahy. Ľuďom, ktorí si ctia hodnoty demokracie, by to nemalo byť potrebné vysvetľovať.
Na mapách na stenách palestínskych škôl nie je Izrael.
Téma máp a vymazávania Izraela z nich je jedna z najobľúbenejších poloprávd izraelskej strany. Druhá polovica pravdy je, že bežné je vymazávanie Palestíny z izraelských máp. Stačí, aby ste si do Googlu zadali “mapa Izraela” po hebrejsky (מפת ישראל) a vyskočí na vás nekonečné množstvo máp, na veľkej väčšine ktorých je Izrael zobrazený nielen na celej historickej Palestíne, ale ešte aj na okupovaných Golanských výšinách, ktoré patria Sýrii. Na väčšine izraelských máp Palestína jednoducho neexistuje. Vymazaná. Neverte mi, vyskúšajte si to. Skopírujte hebrejský text do Googlu a presvedčte sa.
Ani na mape vládneho kartografického úradu nenájdete Palestínu. Západný breh a východný Jeruzalem sú v nej zobrazené ako integrálna súčasť Izraela, Gazu z nej pre istotu vybielili. Ani len nápisy Palestína či Gaza sa na celej mape štátnej inštitúcie zodpovednej za vydávanie oficiálnych máp nenachádzajú. Rovnako je Izrael zobrazený napríklad aj na stránke ministerstva energetiky.
Vymazaná Palestína je v Izraeli samozrejmosťou aj na mapách určených pre deti a študentov. Na stránke ponúkajúcej školské potreby napríklad predávajú takúto mapu “na zavesenie do škôl”. Tu zase predávajú mapu pre študentov po anglicky. Podobnú mapu Izraela ponúka Centrum pre výchovnú techniku. Aj mapa určená “hlavne pre deti” je bez stopy po Palestíne, ale zato s pričlenenými Golanmi (tam, kde má byť Gaza, je pre istotu more). Prosí si niekto vymaľovanku?
O inštitucionálnej výchove detí v Izraeli, za všetko hovorí táto fotka z materskej školy v Tel Avive, kde okrem mapy s vymazanou Palestínou a Golanskými výšinami ukradnutými Sýrii visí text hymny, štátny znak, fotky premiéra, prezidenta a dokonca aj náčelníka generálneho štábu okupačnej armády. Pamätáte si s akým odporom sa stretol tzv. vlastenecký zákon z dielne SNS, ktorým zaviedli povinné spievanie hymny a vyvesovanie štátnych znakov v školách na Slovensku? Indoktrinácia nacionalizmom v jedinej demokracii na Blízkom východe začína už v škôlke.
(Foto: Ronnie Barkan)
Spojitosť nielen nacionalizmu, ale aj militarizmu s deťmi v Izraeli ilustruje aj nedávna reklama, v ktorej prestížna pôrodnica v Tel Avive láka budúce mamičky na fotku salutujúceho ľudského plodu s vojenskou čiapkou na hlave. Ďalších príkladov by bolo veľmi veľa.
(Foto: 972mag/Screenshot)
Pointou však nemá byť (v duchu tzv. whataboutizmu) tvrdenie, že ak je v poriadku, aby mapy premazávali Izraelčania, je v poriadku, aby to robili aj Palestínčania. Ide o poukázanie na pokrivený spôsob, akým média tento konflikt prezentujú. Kým téza o vymazávaní Izraela Palestínčanmi z mapy či o výchove palestínskych detí k nacionalizmu a militarizmu sú mienkotvornými médiami na Západe prezentovaná bežne, ešte nikdy som si nevšimol, že by zobrazovali podobné javy v Izraeli. Takýmto polopravdivým informovaním pomáhajú vytvárať strašidelný obraz Palestínčanov a ospravedlnenie pre izraelskú násilnú a nedemokratickú politiku.
Keby aj bol tento jav prítomný iba v Palestíne, nemôže byť použitý ako dôvod pre nekonečne dlhú vojenskú okupáciu Palestínčanov, neľudskú blokádu Gazy a beztrestné zabíjanie ľudí uväznených za ostnatým drôtom. Sloboda, ľudské práva a rovnosť sa ľuďom neudeľujú ako odmena za dobré správanie. Prináležia všetkým z podstaty toho, že sú ľuďmi. Negatívne javy v akejkoľvek spoločnosti nemôžu slúžiť ako zámienka na páchanie zločinov voči nej. V demokratických kruhoch, spochybnenie týchto princípov by nemalo ani prichádzať do úvahy.
Netreba v tejto súvislosti zabúdať ani na to, že Izrael nevymazáva Palestínu iba zo svojich máp, ale prostredníctvom svojej armády, búraním domov Palestínčanov, ničením ich sadov a polí, konfiškáciou ich pôdy, ich vyháňaním z nej, či budovaním kolónií (tzv. osád) Palestínu reálne ničí a vymazáva ju zo sveta. Začalo to Nakbou v roku 1948 a postupnými krokmi to pokračuje do dnes.
Vojna o nezávislosť Izraela bola ťažká a násilná, ale nebola genocídou.
Namiesto slovíčkarenia či šlo alebo nešlo o genocídu treba povedať, že minimálne o etnické čistky v roku 1948 išlo celkom iste. Páchanie desiatok masakier civilistov zdokumentovaných aj izraelskými historikmi, vyhnanie okolo 750 000 ľudí (v tom čase polovica arabských obyvateľov Palestíny) a zničenie vyše 400 palestínskych dedín definícii etnických čistiek zodpovedá do bodky.
Dôležitý aspekt, ktorý sa zvykne obchádzať, je aj chronológia. Všeobecne prijímaná verzia Izraela tvrdí, že etnické čistky nastali až po napadnutí Izraela armádami arabských štátov, hneď po vyhlásení nezávislosti. Pravdou však je, že Izrael vyhlásil nezávislosť 14. mája. Armády arabských štátov sa na scéne objavili až neskôr. Etnické čistky v Palestíne začali niekoľko mesiacov pred tým. V čase vyhlásenia nezávislosti čistenie Palestíny od jej pôvodných obyvateľov bolo už v plnom prúde.
Napríklad, najznámejší masaker v dedine Dejr Jasín, v ktorej komandá skupín Irgun a Stern vystrieľali vyše sto dedinčanov, vrátane žien a detí, sa udial 9. apríla, teda viac ako mesiac pred príchodom arabských vojsk. Haifu, z ktorej utiekli moji starí rodičia, etnicky vyčistili tiež v apríli. Jafu, najväčšie a najrozvynutejšie palestínske mesto s 80 000 obyvateľmi, obliehali mesiace pred vyhlásením nezávislosti a bombardovali v apríli. Palestínčania z mesta utekali aj prostredníctvom lodí v prístave. Zatlačenie do mora, pred ktorým Izrael rád straší, v skutočnosti pri zakladaní svojho štátu realizovali izraelské vojská na Palestínčanoch. V deň vyhlásenia nezávislosti Izraela bolo v meste už len okolo 5000 ľudí.
(Foto: UNRWA. Útek Palestínčanov z Jafy cez more)
Návrat miliónov utečencov by znamenal zničenie Izraela bez jediného výstrelu.
Samozrejme, že by to neznamenalo zničenie Izraela, Zvi Aviner Vapni iba zase vykresluje Palestínčanov ako bubákov. S veľkou pravdepodobnosťou by to však znamenalo zmenu charakteru štátu. Z nedemokratického režimu, v ktorom jedna etnicko-náboženská skupina má všetky privilégiá, zatiaľ čo inej skupine odopiera aj tie základné práva, by sa zmenil na režim demokratický, kde by všetci bez ohľadu na pôvod či identitu mali práva rovné. Bol by to štát všetkých svojich občanov, ako to zástancovia demokracie presadzujú všade vo svete, nie štát jednej skupiny, ktorá vládne nad druhou skupinou, ako je to v Izraeli dnes.
Návrat utečencov je štandardný postup riešenia utečeneckých kríz a právo civilistov na bezpečný návrat do svojej vlasti je zakotvené aj v medzinárodných dokumentoch. Rezolúcia OSN 194 toto právo garantuje menovite palestínskym utečencom. Nie všetci utečenci sa budú chcieť vrátiť, ale tým, ktorí chcú, to musí byť umožnené. Je možné hľadať spôsoby bezpečnej realizácie tohto práva na základe plánu s postupnými krokmi, prechodnými obdobiami, pod medzinárodným dohľadom, atď. Nie je však možné argumentovať proti návratu utečencov bez toho, aby človek opustil rámec daný ľudskými právami a princípom rovných práv všetkých ľudí.
OSN v roku 1947 navrhla vytvoriť dva štáty, Izrael a Palestínu, ale Palestínčania odmietli.
Treba si uvedomiť, že pre pôvodných obyvateľov Palestíny bol Izrael koloniálnym projektom ľudí z Európy, ktorí si prišli vytvoriť štát pre seba na území Palestínčanov, z ktorého by však Palestínčania boli buď vylúčení alebo by boli trpení ako druhoradí obyvatelia. Je celkom prirodzené, že takúto budúcnosť odmietli.
Židia v roku 1947 tvorili asi tretinu obyvateľov Palestíny a vlastnili nie viac ako 8% jej územia, no OSN ich štátu pridelila až 56% územia. Palestínčania by plánom OSN stratili viac ako polovicu svojej vlasti. Izrael mal viac ako polovicu ich vlasti získať. Tento plán nebol ani spravodlivý, ani kompromisný, ani logický. Bol výhodný iba pre jednu stranu. Je preto pochopiteľné, že Izrael ho prijal a Palestínčania nie. Každé domorodé obyvateľstvo by odmietlo “veľkorysý” návrh byť zbavené väčšiny svojho územia v prospech koloniálneho projektu menšiny, ktorá vlastní iba nepatrné množstvo územia. Ak si niekto myslí, že by obyvatelia Slovenska súhlasili s darovaním väčšiny svojho územia na vytvorenie štátu pre ľudí, ktorí by sa sem sťahovali z celého sveta, nech si spomenie na vášne, ktoré vyvolávajú len nevinné zmienky o maďarskej autonómii na južnom Slovensku.
Osady sú oblasti, ktoré narástli prirodzene.
Ak má pán veľvyslanec na mysli, že tam už v momente okupácie boli židovské obce či mestá a tie sa s prírastkom detí rozrástli (neviem ako inak to mohol myslieť), tak jednoducho nehovorí pravdu. Izraelské osady vznikli na okupovaných územiach najmä dvoma spôsobmi.
- Horliví ultra-nacionalistickí Izraelčania obsadili palestínske pozemky, častokrát v súkromnom vlastníctve Palestínčanov, nasťahovali si tam stany, karavany, štát poslal vojakov, aby ich chránili, a časom sa z nich stali dediny s murovanými domami a všetkou infraštruktúrou,
- Izraelské úrady a vláda sami realizovali plánovanú výstavbu nových osád.
V menej početných prípadoch sa osadníci nasťahovali do palestínskych domov v palestínskych mestách (najmä v Jeruzaleme a Hebrone).
Všetkých osád je dnes už vyše dvesto a je nimi posiate celé územie Západného brehu a východného Jeruzalema. Podľa medzinárodného práva sú všetky ilegálne a predstavujú hlavnú prekážku mieru, keďže znemožnujú vytvorenie palestínskeho štátu aspoň na 22% (!) územia historickej Palestíny. O histórií osád ako aj o ich cieľoch vydala v roku 2002 podrobnú správu izraelská ľudskoprávna organizácia B’Tselem.
Hebron, Náblus, Jericho sú miesta, kde židovský národ vznikol, sú tam pochovaní biblickí patriarchovia.
Ženevské konvencie nepoznajú výnimku pre nacionálne či nábožensky motivovaný historický revizionizmus, pokiaľ ide o zákaz presídľovania občanov okupujúceho štátu na okupované územia. Hebron, Náblus a Jericho sú palestínske mestá na územiach, ktoré Izrael v roku 1967 vojensky obsadil, a preto do nich ani do ich okolia nesmie sťahovať svojich občanov, ani pre nich obsadzovať palestínsku pôdu či stavať im na nej domy.
Najväčšia tragédia Palestínčanov sú ich lídri, ktorí nemajú odvahu urobiť to čo Sadat za Egypt a kráľ Husain za Jordánsko.
Nevieme, čo konkrétne je ten odvážny čin, ktorý si pán veľvyslanec predstavuje, že by mali palestínski lídri urobiť. Ani Sadat ani kráľ Husajn sa v prospech okupujúceho štátu nevzdali svojich území ani nesúhlasili, aby na nich Izrael staval svoje osady. Naopak, osadu Jamit na Sinaji musel Izrael opustiť. V čom teda spočíva ich odvaha, ktorú by mali nasledovať Palestínski lídri? Ak pre Izrael nie je dosť dobrý a odvážny ani prezident Abbás, ktorého vyjednávači súhlasili napríklad s tým, že Palestína bude demilitarizovaný štát, a s Izraelom spolupracuje nie len v boji proti terorizmu, ale aj na útlaku ľudí v Gaze, čo vlastne od Palestínčanov chcú?
Snímať takýmto spôsobom vinu za okupačné násilie voči miliónom civilistov z páchateľov a hádzať ju na plecia Palestínčanov a ich lídrov nie je veľmi nepodobné obviňovaniu židov zo zodpovednosti za európsky antisemitizmus. Bola to vina “židovských bankárov” alebo tých, ktorí antisemitské názory a činy šírili a páchali? Ak zostaneme ukotvení v hodnotách humanizmu a ľudských práv, na ktoré sa stále odvolávam, odpoveď nemôže byť ťažká. Musí však byť rovnaká v oboch prípadoch. Nie, za násilie nenesie zodpovednosť jeho obeť, ale páchateľ. Pán veľvyslanec a ostatní obhajcovia Izraela by mali prestať používať takúto argumentáciu xenofóbov.
Prečo Izrael nemá právo povedať, že Jeruzalem je hlavné mesto Izraela?
Pretože medzinárodné právo káže, že Jeruzalem nebude hlavné mesto nikoho, ale medzinárodným mestom (plán OSN na rozdelenie Palestíny z roku 1947). To tiež káže Izraelu stiahnuť sa z východnej časti mesta, ktorú vojensky okupuje od roku 1967. Medzinárodné spoločenstvo medzičasom presadzuje zmenu statusu Jeruzalema tak, aby sa v rámci dvojštátneho riešenie stalo hlavným mestom tak Izraela ako aj Palestíny. Izrael túto možnosť odmieta, chce mať celý Jeruzalem iba pre seba a za tým účelom východný Jeruzalem aj nezákonne anektoval. Z hľadiska medzinárodného práva, ale aj sedliackeho rozumu je to veľmi jednoduché: buď bude Jeruzalem patriť obom, alebo nikomu; a keďže Izrael bráni tomu, aby patril aj Palestíne, nemôže patriť ani Izraelu. Rovný meter, žiadne právo silnejšieho.
Každý svetový líder navštívil Jeruzalem, pretože je to hlavné mesto Izraela.
Každý máme právo na vlastný názor, ale nie na vlastné fakty. Izrael nenavštívil každý svetový líder a Jeruzalem “pretože je to hlavné mesto Izraela” už vôbec nie. Zaujímavý je napríklad pohľad na návštevy Múru nárekov v okupovanom východnom Jeruzaleme lídrami najvplyvnejšej krajiny sveta a najväčšieho spojenca Izraela. Do minulého roka toto miesto nenavštívil žiaden úradujúci prezident USA. Bush, Obama či Clinton ho navštívili len ako kandidáti na prezidenta, alebo ako súkromné osoby. George Bush s manželkou Laurou tak napríklad urobili v roku 1998 dávno pred víťaznými prezidentskými voľbami. Ako prezident už toto miesto vyslovene odmietol navštíviť.
Prvý krát tento konsenzus porušil až v roku 2017 Trump známy svojimi extrémne pro-izraelskými postojmi. Aj v jeho prípade však bolo zdôraznené, že je to súkromná, nie oficiálna návšteva, a že tam Trump ide kvôli posvätnosti miesta pre judaizmus. Predstavitelia USA v Izraeli spoluúčasť premiéra Netanjahua na tejto návšteve vyslovene odmietli s odôvodnením, že “toto nie je vaše územie. Je to na Západnom brehu.”
Neakceptujem ideu, že Židia môžu byť vylúčení z akéhokoľvek miesta na planéte, len preto, že sú Židia.
S tým nie je problém súhlasiť. Problém je, že niektorí Židia ako aj samotná izraelská vláda si myslia, že môžu obsadzovať pôdu, ktorá im nepatrí, porušovať medzinárodné právo a osídlovať okupované územia či vyháňať palestínskych civilistov a nasťahovať sa do ich domov. Toto protiprávne a násilné správanie je neobhájiteľné rovnako ako fakt, že Izrael vylučuje Palestínčanov z návratu do domovov, z ktorých ich v roku 1948 sám vyhnal. Židia nemôžu byť vylúčení z akéhokoľvek miesta, môžu dokonca kradnúť územie, ktoré im nepatrí, ale Palestínčania sa nikdy nesmú vrátiť do domov, z ktorých ich Izrael vyhnal? Pohybujeme sa stále na pôde ľudských práv a rovnosti ľudí, alebo sme sa opäť nenápadne presunuli do mentálneho sveta, kde silný valcuje slabšieho?
Všetky tieto otázky by sme mali nechať na mierové rokovania s Palestínčanmi. Ak je ochota, riešenie sa dá nájsť. Ak sa na to iba hráte a nemáte záujem o riešenie, potom žiadne riešenie nebude.
Mierové rokovanie sú výborný spôsob riešenia, ale ako hovorí pán veľvyslanec, iba vtedy ak je naozaj ochota a nehráte sa na to. Žiaľ, Izrael zneužil vyše 20 rokov trvajúce rokovania na strojnásobenie počtu osadníkov, ktorí kolonizujú okupované palestínske územie (z 200 000 na 600 000), čo znemožňuje vytvorenie palestínskeho štátu. Fakticky tak premenil rokovania na frašku a po úprimnom záujme o mier z jeho strany preukázateľne niet stopy.
Izraelu súčasné status quo vyhovuje. Je neporovnateľne mocnejší, celé územie má pod svojou kontrolou a môže si dovoliť pokračovať vo svojej vojenskej dominancii nad Palestínčanmi a posilňovať ju donekonečna. Preto sa s mierovým riešením neponáhľa a je mu jedno či sa ho podarí dosiahnuť alebo nie. Mierové rokovania sú ba divadlom, ktoré mu umožňuje naťahovať čas, aby mohol pokračovať v rozširovaní svojho územia na úkor Palestínčanov, porušovaní ľudských práv a medzinárodného práva.
Izrael odišiel z Gazy.
Po tom ako izraelskí vojaci a osadníci opustili Gazu, Izrael svojvoľne vyhlásil približne 300 metrový pás pozdĺž celých hraníc s Gazou za nárazníkovú zónu, kam nesmie noha Palestínčana vstúpiť. Ide o pozemky vnútri pásma Gazy, čiže už aj tak malinké územie, na ktorom sa tlačia 2 milióny ľudí, ešte zmenšili o výraznú plochu. Nachádza sa tu až 35% všetkej úrodnej pôdy Gazy, na ktorej závisí živobytie okolo 113 000 ľudí. Majitelia pozemkov, ktorí sa odvážia do tejto no-go zóny vstúpiť, aby obrábali svoje polia, sa stávajú terčom izraelskej streľby.
Tento pás Izrael prakticky stále okupuje, rovnako ako more pri pobreží, ktoré patrí Gaze. Izraelské stíhačky a drony lietajú nad Gazou podľa vlastného uváženia, takže okupujú aj jej vzdušný priestor. Lietadlami rozprašuje na polia obyvateľov Gazy v prihraničnom pásme chemikálie ničiace rastliny. Izrael kontroluje dodávky elektriny, vody, liekov, všetok export a import do a z pásma ako aj register populácie Gazy. Už vyše 10 rokov uplatňovaním neľudskej blokády úmyselne drží milióny ľudí na hranici humanitárnej katastrofy. Beztrestne Gazu bombarduje a zabíja jej obyvateľov po stovkách počas veľkých masakrov.
Koniec okupácie vyzerá inak, napríklad tak ako armáda ZSSR odišla z Československa. Izrael v skutočnosti len preskupil vojsko a v okupácii Gazy inými metódami pokračuje ďalej. Za okupovanú ju stále považuje aj OSN.
Izraelský premiér Netanjahu hovorí, že jediné riešenie sú dva štáty.
Hovorí to iba vtedy, keď chce potešiť zapadne publikum, pretože vie, že to je dobre PR pre Izrael. Jeho politika a reálne kroky však riešenie v podobe dvoch štátov znemožňujú. Presviedča nás o tom nie len budovaním osád, ničením palestínskych domov či snahou o vymazanie celých palestínskych dedín, ale aj slovami.
V roku 2014 na Svetovom ekonomickom fóre v Davose povedal, že “nemá v úmysle vysťahovať žiadnu osadu či vykoreniť žiadneho osadníka.” Na predvolebnom zhromaždení v roku 2015 zasa pred 20 000 ľuďmi na námestí povedal, že ľavicová opozícia “vie, že kým bude Likud pri moci, nerozdelíme Jeruzalem, neurobíme ústupky, nestiahneme sa z územia.” Úplne jasne svoje zámery prezradil deň pred voľbami, ktoré vyhral s odkazom, že kým bude premiérom, palestínsky štát nevznikne.
Nesúhlas s vytvorením palestínskeho štátu vyjadrili aj mnohí súčasní či bývalí ministri jeho vlády. Ofir Akunis, minister vedy, napríklad povedal: “Rezolútne odmietam založenie palestínskeho štátu na mieste, kde sa zrodil náš národ.” Silvan Šalom, minister vnútra do konca roku 2015, bol ešte otvorenejší: “Všetci sme proti palestínskemu štátu, o tom niet pochýb”. Aj Zeev Elkin, súčasný minister životného prostredia a minister pre záležitosti Jeruzalema v tom má jasno: “Niet miesta pre palestínsky štát. Nie v dočasných hraniciach a ani v žiadnej inej konfigurácii.” Terajší minister školstva Naftali Bennet má rovnaký názor: “Nebude palestínsky štát v maličkej zemi Izraela (…) Jednoducho sa to nestane.” Takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Cenný vhľad do double-speaku predstaviteľov Izraela poskytol minister obrany do roku 2016, keď povedal, že by sa ľudia mali prestať zaoberať palestínskym štátom, a dodal, že pokiaľ ide o neho, Palestínčania si svoje územie môžu nazvať aj impériom, ale bude to v skutočnosti iba autonómia. Prezradil tiež, že jeho cieľom nie je konflikt vyriešiť, ale manažovať ho v prospech záujmov Izraela. Toto žiaľ nie je iba postoj bývalého ministra, ale zhrnutie prístupu Izraela k dvojštátnemu riešeniu: Palestínčania dostanú nanajvýš VÚC-ku.
Izrael dvojštátne riešenie dávno pochoval a namiesto hľadania mieru hrá s Palestínčanmi aj so západným publikom neférovú hru. V tomto duchu sa nieslo aj vystúpenie jeho veľvyslanca na Slovensku. V nasledujúcom článku by som sa rád vyjadril k ďalším dôležitým momentom debaty, ktoré pre nedostatok času priamo na mieste zostali nedopovedané. Záznam celej diskusie si môžete pozrieť v nasledujúcom videu.
Súvisiace články
OSN zakazuje, Izrael ignoruje
Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?
Oslavovanie vrahov a podnecovanie k násiliu v Izraeli
Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené
Hľadá sa partner pre mier
