V posledných dňoch sa do debaty o dôchodkovom strope na Slovensku zapojil nielen šéf OECD, proti zavedeniu dôchodkového stropu sa postavili aj zástupcovia zamestnávateľov z Republikovej únie zamestnávateľov.
A tak z úst Josého Ángela Gurríu, ako aj z pera RÚZ sa dozvedáme, že strop na dôchodkový vek ohrozuje udržateľnosť verejných financií, pričom hlavne domáci odporcovia tejto zmeny sa oháňajú štúdiou z dielne Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ).
Ekonómia alebo politika?
Problémom tohto prijednoduchého a jednostranného ekonomického pohľadu je, že ide o statický model, ktorého metodika počíta so súčasným nastavením financovania dôchodkov. Nikto z tých, kto navrhuje a žiada zaviesť dôchodkový strop nehovorí, že nebudeme musieť zmeniť financovanie dôchodkov, práve naopak. Lenže, to sa zjavne nebude páčiť mnohým, vrátane zamestnávateľov.
A práve v tom sa nachádza aj dôvod, prečo sa zamestnávatelia práve teraz ozvali. Narozdiel od našich médií a politikov veľmi dobre sledovali čo sa pred pár dňami dialo v Davose a čo všetko tam bolo povedané. Dianie v Davose ich vystrašilo natoľko, aby sa aj na domácej pôde začali vyjadrovať voči opatreniam zlepšujúcim socio-ekonomické postavenie obyvateľov.
Počas spoločnej tlačovky s Gurriom sa slovenský premiér vyjadril v tom zmysle, že „ako ekonóm rozumie prečo by sme nemali zavádzať dôchodkový strop, ale politická realita je iná“. Nie, nie je to také jednoduché. V prospech zavedenia dôchodkového stropu nehovorí len akási abstraktná politická realita. V prospech hovorí aj sociálna a zdravotná realita slovenského obyvateľstva, ale i akosi opomínané iné ekonomické pohľady.
Zlá odpoveď na zlú otázku
Ak by sme do statického modelu RRZ namiesto dôchodkového stropu zadali zamestnávateľmi požadované znižovanie odvodov, tak prídeme k takým istým výsledkom. Prečo potom strop na dôchodky je zlé opatrenie, keď iná dlhodobá požiadavka RÚZ má také isté dôsledky? Pretože statický model z dielne RRZ je zlá odpoveď na zle položenú otázku.
Dobre položenou otázkou je, ako náš dôchodkový systém chceme financovať a ako dôchodkový systém chceme nastaviť, pretože jeho súčasné nastavenie je z viacerých hľadísk dlhodobo neudržateľné. Tu vôbec nejde len o ekonomické faktory, dôležité je reflektovať aj tie sociálne a zdravotné. A taktiež nie je pravda, že ekonómia je jednoznačná, to čo prezentuje statický model RRZ je len jeden jediný z mnohých možných ekonomických pohľadov.
Redaktor dvojtýždenníka Profit Eduard Žitňanský vo svojom komentári napísal, že „pre štát je najcennejší mŕtvy dôchodca“. Síce túto svoju myšlienku nijako nevysvetlil, no je presnou ukážkou cynizmu tvorcov dôchodkového automatu a odporcov zastropovania.
Skôr ako sa vrátime do Davosu, aby sme si pripomenuli, čo také hrozné naštartovalo slovenských zamestnávateľov, aby sa ozvali, pozrime sa do hlbšej minulosti. Odporcovia dôchodkového stropu sú zväčša fanúšikmi druhého dôchodkového piliera, pričom by pri súčasnom postoji RÚZ mali spozornieť, pretože zamestnávatelia v roku 2012 podporili jeho otvorenie a zníženie odvodov. Nie, ani vtedy za tým neboli záujmy slovenskej spoločnosti, ale ich vtedajší strach, aby sa štát neobrátil smerom k zamestnávateľom v snahe dostať do deravého rozpočtu peniaze. Aj vtedy, aj dnes zamestnávatelia svojimi postojmi chránili svoje vlastné ekonomické záujmy.
Odpoveďou sú dane
A čo sa stalo v Davose? Nič zvláštne, len tam zúčastneným miliardárom viacerí účastníci vysvetlili, že konečne dozrel čas, aby sa prestali oháňať svojimi altruistickými aktivitami a jediným riešením súčasných socio-ekonomických problémov sú „DANE, DANE, DANE“.
Áno, aj slovenskí podnikatelia sa úprimne desia oprávnených požiadaviek na progresívne zdaňovanie nielen príjmov z práce, ale hlavne príjmov z kapitálu a majetkov. Zásadne ich desí požiadavka vysokých daňových sadzieb pre veľmi bohatých. O tom, že množstvo svetových a excelentných ekonómov už roky odporúča práve tieto opatrenia sa na Slovensku taktne mlčí. Pikettyho Kapitál je už evergrínom, no nie je problém nájsť aj ďalších ekonómov, ktorý podporujú zvyšovanie daní pre najbohatších. Profesor ekonómie z Oxfordu zhromaždil k tejto téme množstvo argumentov i vedeckých prác, ktoré spracoval vo veľmi zaujímavom článku.
Mlčí sa o tom, že rastúca príjmová a majetková nerovnosť ničí demokraciu i welfare state (sociálny štát) a namiesto stimulácie ekonomickej aktivity, stimuluje rentiersky systém, veľmi podobný kedysi tak rozšírenému feudalizmu, čo napríklad pre The New York Times potvrdili profesori Emmanuel Saez a Gabriel Zucman z Berkeley: „extrémna koncentrácia bohatstva znamená extrémnu koncentráciu hospodárskej a politickej moci“.
Dymové signály, ktoré vypúšťa RÚZ sú presne v súlade s politikou zachovania Status Quo, zachovania súčasného stavu, keď sa hromadí bohatstvo u malej časti spoločnosti a na druhej strane sa pomaly a isto osekávajú sociálne a hospodárske práva väčšiny obyvateľstva.
Ilustračný obrázok: cozmicphotos / pixabay.com
Komentár v skrátenej podobe vyšiel v denníku SME.
